Štyri dekády života v diplomacii ma naučili vnímať čo najširšiu pestrosť názorov a záujmov ľudí, národov a štátov. Z princípu mojej profesie sa usilujem mať k rôznym situáciám ekumenický prístup, čo však neznamená, že nemám vlastný pohľad na vec. Píše diplomat Ján Gábor. (standard.sk)
Prvú časť života som prežil v spoločnom štáte s českým národom, po väčšine v Prahe, druhú na samostatnom Slovensku. Navyše to osud zariadil tak, že aj môj aktívny život sa rozdelil presne na dve polovice. Tá prvá skončila tam, kde začala druhá – vstupom našej krajiny do EÚ. Môžem teda porovnávať. Porovnávať treba, ak chceme nejaký jav posúdiť komplexne. V opačnom prípade sa pohybujeme len v akomsi laboratóriu/bubline. Platí však zásada, že porovnávať možno len porovnateľné – nie veľrybu so žabou.
Vrátim sa na koniec minulého storočia, kedy som krátko po vzniku SR pôsobil vo Washingtone. Záujem o nový štát bol zo strany medzinárodného spoločenstva primerane veľký, relevantných informácií o krajine už bolo pomenej. Kritický pohľad na konanie dobových vlád bol do istej miery pochopiteľný. Argumenty, že sa učíme v novom politickom režime a súčasne v novom štáte, nie vždy zaberali. Mal som (nielen ja) pocit, že občas bol súčet „našich“ hriechov akosi neprirodzene väčší ako u susedov, s ktorými sme išli bok po boku od konca druhej svetovej vojny. Nie je predsa možné aby sme sa my – z noci do rána – tak dramaticky zmenili! Hľadajúc argumenty som preštudoval všetky americké správy o ľudských právach v štátoch V4. Pýtam sa zodpovedného vládneho funkcionára (volajme ho Steve) prečo v prípade našich susedov sa vôbec nepíše o úlohe žien v politike. V slovenskej správe sa však uvádza, že nežnejšia časť našej spoločnosti je vo veciach verejných „underrepresented“ [nedostatočne zastúpená, pozn. red.], pričom vo vláde SR je päť žien! U susedov žiadna. V posudzovanom čase už Hanna Suchocka tri roky nebola vo funkcii. Vyskytovali sa aj iné javy, ktoré inde neboli „videné“, avšak v prípade SR sa hyperbolizovali…
Expertka pre ľudské práva z Helsinského výboru pri Kongrese (volajme ju Erika) mi urgentne telefonuje, že na ulici v centre Prešova dostal facku mladík z rómskej menšiny. Okamžite to preverím, vravím jej, pochádzam odtiaľ. Spojil som sa s políciou v rodnom meste a tá ma obratom informuje, že nedostali žiadne hlásenie o takomto incidente. Erike som správu hneď odovzdal, nevylučujúc, že „niečo sa mohlo stať“ ale pravdepodobne to nebolo až také závažné. Američanka však spokojná nebola a komentovala situáciu, že v Prešove sa ľudia asi boja chodiť po ulici. To už ma zamrzelo. Povedal som jej, že ráno som so zmiešanými pocitmi posielal svoje deti do školy. Deň predtým došlo k streľbe na strednej škole v Colorade, kedy bol tucet mladých ľudí popravených ich dvoma spolužiakmi. Erika rozhovor ukončila.