Príspevok na konferencii „Rusko a svet: dialógy 2024. Sily príťažlivosti“ (Moskva, 23.-24. mája 2024)
Kronikár Nestor píše v Letopise o dávnych časoch, že slovanský národ pôvodne žil okolo rieky Dunaj. Potom sa však rozišiel do rôznych smerov a prijal meno podľa svojich nových krajín. Niektorí Slovania zostali pri Dunaji. Spomínam to preto, že prichádzam z Bratislavy a prinášam vám pozdrav od rieky Dunaj, od vašej dávnej rieky.
Dejiny
Dejiny všetkých Slovanov boli ťažké a komplikované, vyjadrené filozofickým jazykom, boli dialektické. Národy žijúce západne od Slovanov sa skôr zorganizovali ako štáty a Slovania na ceste k svojej štátnosti museli s nimi čiastočne bojovať a čiastočne uzatvárať dohody. Európsky jarlyk sa nazývala zmluva s Franskou ríšou. Moravské knieža Svätopluk uzavrel takú zmluvu v roku 874. Uznal nadvládu Východofranského cisára Ľudovíta II. Nemca, dokonca mu platil ročne určitý poplatok, ale vďaka zmluve mal krytú západnú hranicu a mohol rozširovať svoje pôvodné kniežatstvo na severovýchod. Tak vznikla ríša neskôr nazvaná Veľká Morava a pápež Štefan V. nazval Svätopluka kráľom. Nuž, Moskovské kniežatstvo tiež začalo svoju cestu hore pomocou chánskeho jarlyku. Táto geopolitická paradigma platí s prestávkami doteraz. Priam tragickou ilustráciou je záujem Srbska vstúpiť do Európskej únie, kde majú hlavné slovo štáty, ktoré ho v roku 1999 bombardovali a Európska únia ešte žiada od Srbska vážne kompromisy v otázke Kosova.
Naspäť k Veľkej Morave. Pod výlučne západné civilizačné a v dôsledku aj geopolitické smerovanie európskych Slovanov (Rusko teraz dávam bokom) položil nálož, nevieme akú silnú, knieža Nitry na dnešnom Slovensku, vtedy súčasti Veľkej Moravy, Rastislav, pravoslávnou cirkvou vyhlásený za svätého. Keď rímsky pápež nevyhovel jeho žiadosti o vyslanie kresťanských vierozvestcov, požiadal o vyslanie konštantínopolského cisára Michala III. Ten vyslal na Veľkú Moravu bratov Konštantína a Metoda. Svätí bratia stabilizovali na Veľkej Morave kresťanstvo, položili základy slovanskej vzdelanosti, priniesli do Strednej Európy byzantský dvojitý kríž. Slovenská ústava sa hlási k ich duchovnému dedičstvu. Knieža Rastislav nešiel cestou reálpolitiky svojho nástupcu Svätopluka, doplatil na to stratou svojej kniežacej koruny a života, ale zanechal po sebe geniálny historický čin a alternatívu pre ťažké časy. V dobe pôsobenia svätých Konštantína a Metoda na Veľkej Morave kresťanská cirkev ešte nebola formálne rozdelená, ale zárodky rozkolu už klíčili. Svätí Cyril a Metod rozkol neprehlbovali, naopak. Navštívili aj Rím, pápeža Hadriána II., priniesli tam relikvie mučeníka pápeža Klimenta. Konštantín bol už chorý, prijal meno Cyril, zostal a zomrel v Ríme. Pápež Ján Pavol II. vyhlásil sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy.
Slovanské národy kráčali ďalej svojou krivolakou cestou vlastnej štátnosti. Rusi dve storočia bojovali za obnovu vlastnej štátnosti proti Mongolom. V českej historiografii zaznieva ľútosť, že katolícke národy, Poliaci a Česi, nedokázali vytvoriť jeden väčší štát. Uhorsko mohlo byť dlho príkladom spolunažívania viacerých národov, vrátane Slovákov, Chorvátov a Srbov aj vďaka tomu, že spoločným úradným jazykom bola latinčina, keďže žiadny iný jazyk nemohol hrať úlohu spojiva. Politickým spojivom bola koruna svätého Štefana. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 táto politika skončila a pokračovala tragicky pre Maďarsko. Poučný politologický príklad ponúkajú Rusko a Poľsko. Poľsko po vytvorení únie s Litvou v roku 1569 bolo najväčším štátom v Európe. Moskovská Rus ešte len postupne preberala dedičstvo Kyjevskej Rusi. Oba štáty si zvolili alebo boli nútené ísť po odlišných cestách budovania svojej štátnej moci. Moskovské veľkokniežatstvo išlo cestou centralizovanej štátnej moci so silným postavením cára. Dnešní západní liberáli by Moskovské veľkokniežatstvo nazvali diktatúrou. Poľsko-litovská únia išla cestou šľachtickej demokracie. Každý šľachtic mohol povedať na sneme „Nie pozwaľam“ a rozhodnutie voleného kráľa padlo. Aj keď neskôr upadajúci štát šľachtický chaos obmedzil, Poľsko sa dodnes hrdí ústavou z roku 1791 ako prvou demokratickou ústavou v Európe. Ako sa vyvíjali ruské a poľské dejiny ďalej? Rusko sa stalo svetovou veľmocou, Poľsko na viac než storočie zmizlo z mapy. Historická tradícia akoby pokračovala. Heslá a ciele súčasnej poľskej politiky sa dajú dosiahnuť len zničením Ruska. Poľskí poslanci Európskeho parlamentu usporiadali v Bruseli v januári 2023 konferenciu pod názvom „Imperiálne Rusko: dobytie, genocída a kolonizácia. Perspektívy deimperializácie a dekolonizácie“. Hovorilo sa na nej, ako bude rozdelené Rusko po prehre na Ukrajine. Nad konferenciou prevzala záštitu Európska komisia. Na druhej strane, v ruskej tlači už dávnejšie zaznievajú poznámky, že Rusko nebude garantovať poľské západné hranice.
Fjodor Dostojevskij napísal v Denníku spisovateľa v roku 1877, že Rusko nikdy nemalo takých nenávistníkov až nepriateľov, ako budú za pomoci Ruska oslobodené slovanské národy. Vládne hlasy z Poľska, z Česka, dokonca aj z Bulharska akoby dávali Dostojevskému za pravdu. Ale Slovania historicky stúpali. Víťazstvo Ruska nad Napoleonom nemohol nikto na Západe prehliadnuť. V západných spoločenských vedách sa registruje konštatovanie nemeckého filozofa Herdera zo začiatku 19. storočia v diele o filozofii dejín ľudstva, že Slovania v budúcnosti zohrajú významnú úlohu. Prvá svetová vojna skončila pre Rusko tragicky, ale po nej Slovania mali svoje štáty, anglická historiografia ju označuje za víťazstvo Slovanov. V druhej svetovej vojne, v Rusku vo Veľkej vlasteneckej vojne, vzostup Slovanov pokračoval, od politického režimu teraz už môžeme abstrahovať. Prebieha ďalší kontinentálny/globálny konflikt, ktorý môže opäť veľmi rozhodnúť o postavení Slovanov.
Katalyzátor: vzťah k Rusku
Katalyzátorom vývoja slovanských národov je vzťah k Rusku. Žiadny iný slovanský národ a tým menej malé slovanské národy nedokázali v minulosti – a nemajú na to program a potenciál ani v súčasnosti – vytvoriť spojenectvo pre svoju vlastnú ochranu proti silnému neslovanskému protivníkovi. V 19. storočí vôbec nemali na to podmienky; v 20. storočí Československo vytvorilo Malú dohodu s Juhosláviou (a Rumunskom) na obranu proti Nemecku a Maďarsku, ktorá sa v roku 1938 pred Mníchovskou dohodou rozsypala. V marci 1939 sa Slovensko pokúšalo dostať pod ochranu Poľska, aby sa vyhlo ovládnutiu Nemeckom, ale bez úspechu. Juhoslávia zostala proti útoku Nemecka v apríli 1941 osamotená. Poľsko sa niekoľko storočí pokúšalo o samostatnú politiku, žiaľ, obyčajne namierenú aj proti Rusku a zatiaľ taká politika neprináša Poľsku historickú stabilitu. Doterajšie historické príklady učia, že ak má byť spojenectvo viacerých krajín pevné, musí sa opierať o silný stĺp a tým je v slovanskom svete len Rusko. Príkladom svojho druhu je západná Európa. Celé 20. storočie sa nebola schopná sama brániť, ale opierala sa o Spojené štáty. Problémom menších slovanských národov, ale nielen slovanských, mám na mysli Maďarsko, je historická zotrvačnosť. Rusko vytvorilo vlastnú subcivilizáciu ako samostatnú súčasť európskej civilizácie, čo iné slovanské národy neboli schopné. Vlastná civilizácia je zase oporou pre Rusko, pretože iba zbrane nestačia. Uvediem malý príklad, ktorý sa môže javiť priam smiešny. Keď je súčasťou osobného mena aj otcovské meno, otčestvo, ťažšie je meniť pohlavie osoby a označenie jej rodičov, čo je teraz bojovým poľom v liberálnych demokraciách. V niektorých amerických a iných západných súťažiach pred zápasom nútili športovcov pokľaknúť na znak pokánia za minulé utláčanie otrokov v Amerike. Bol to ďalší príklad, ako Američania nútia aj iných, aby sa kajali za americké nedostatky. Ruský hráč odmietol pokľaknúť s odôvodnením, že jeho pravoslávne náboženstvo mu to zakazuje a americký liberálny mainstream mu to musel tolerovať. Tisícročné dejiny menších slovanských národov v neslovanskej civilizácii urobili zo Slovanov takmer súčasť neslovanskej civilizácie, ktorá sa javí ako racionálna a praktická. Takmer. Politika Poľska, Česka, Slovenska, Maďarska sa v mnohom rôzni, ale proti rozhodnutiu Európskej komisie o prijímaní migrantov z Afriky a Blízkeho východu sa všetci postavili, aj keď doteraz nie príliš úspešne, rovnako proti gender ideológii. Emigranti z Ruska si v nemeckých mestách dokážu chrániť tradičné etické normy vo „svojich“ štvrtiach lepšie ako Nemci v iných štvrtiach. Slovanské členské štáty v Európskej únii dokážu zatiaľ lepšie odporovať tlaku mimoeurópskej kultúry pretláčanej zdola, migrantami, aj zhora, Európskou komisiou.
Náboženstvo
Samostatnú kapitolu v spojenectve slovanských národov predstavuje náboženstvo. Rozdelenie kresťanstva na východné a západné rozdelilo aj Slovanov. Čo je horšie, viedlo až k vojnám. Na súčasnej Ukrajine vidíme rovnaký problém v opačnom smere. Vláda sa pokúša likvidovať Ukrajinskú pravoslávnu cirkev podliehajúcu Moskovskému patriarchátu v prospech Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi podliehajúcej konštantínopolskému patriarchátu. Význam cirkvi a náboženstva obyčajne vystupuje v krízovom období. Voľba poľského rímskeho pápeža Jána Pavla II. pripravila pôdu pre vznik hnutia Solidarita v Poľsku, tajná katolícka cirkev na Slovensku bola najsilnejšou základňou pre odpor proti komunizmu na Slovensku, jeden z troch hovorcov Charty 77 sa vždy hlásil k niektorej kresťanskej cirkvi, demonštranti proti režimu vo východnom Nemecku sa najskôr zhromaždili v niektorom protestantskom kostole a odtiaľ vyrážali do ulíc. Vyvoláva skôr obavy, že v Európe niet známej katolíckej osobnosti – s výnimkou arcibiskupa Viganó – ktorá by otvorene vystupovala na strane Ruska v súčasnom ideologickom konflikte a v ruských televíznych diskusiách príliš často zaznieva ako súhrnné označenie západných protiruských krokov, že sú to katolícke kroky. Pápež František opatrne zmierňuje protiruské vyjadrenia Západu, ale jeho okolie ho príliš nepodporuje. Zrušenie Veľkej schizmy z 11. storočia, zdá sa, zatiaľ nie je na programe. Kresťanské náboženstvo je základom európskej aj ruskej civilizácie a pokým obe formy kresťanstva alebo cirkvi, hlásiace sa k jednej alebo druhej vetve kresťanstva nenájdu k sebe bližšiu cestu ako len chladnú toleranciu, bližšia forma spolupráce oboch foriem náboženstva aj národov, hlásiacich sa k jednej alebo druhej strane, bude narážať na prekážky. Stretnutie pápeža a moskovského patriarchu na letisku v Havane vo februári 2016 a ich spoločné vyhlásenie bolo dobrým krokom, ktorý zatiaľ nemá pokračovanie. Katolícka strana uvádza, že problém spočíva aj v tom, že moskovský patriarchát nie je jedným z pôvodných ekumenických patriarchátov, preto nie je účastníkom prípadných ekumenických dohôd. Záleží výlučne na pôvodných východných patriarchátoch – konštantínopolskom, jeruzalemskom, alexandrijskom a antiochijskom, prípadne na pravoslávnych cirkvách všeobecne, ako sa dohodnú, či Moskva nahradí niektorý doterajší východný patriarchát alebo pribudne ako piaty východný patriarchát. Západným patriarchom je rímsky pápež. V roku 2016 sa mal konať snem pravoslávnych cirkví, ktorý mohol riešiť aj túto otázku, ale nakoniec sa konal bez Ruskej pravoslávnej cirkvi. Je paradoxné, že antiochijský patriarcha, ktorý stojí na čele ani nie 100-tisíc kresťanov, má cirkevne dôležitejšie postavenie než moskovský patriarcha, ktorý stojí na čele miliónov kresťanov. Iným problémom, najmä západného patriarchátu, je tlak liberálno-progresívneho establišmentu na kresťanstvo, ktorý ho oslabuje, ba až rozkladá. Tento problém môže nakoniec naopak viesť k zblíženiu východného a západného kresťanstva.
Geopolitika
Všetky spomenuté otázky boli základom pre vytvorenie doterajšieho monopolárneho svetového poriadku. Tento svetový poriadok sa rozpadá pod tlakom svojich vlastných protirečení a globálnych síl, ale na čele so slovanským národom Rusov. Potenciál ostatných slovanských národov pripojiť sa na stranu Ruska je rôzny. Nateraz zrejme treba vynechať Poliakov. Poľsko vystupuje ako zainteresované práve na udržaní doterajšieho svetového poriadku. Ostatné slovanské národy nemajú potenciál samostatne sa vytrhnúť z doterajšieho poriadku, ale pripoja sa k Rusku v rôznych štádiách rozkladu doterajšieho poriadku. Možno to mnohých udiví, ale veľké predpoklady majú Bulhari a Slováci. Podľa medzinárodných prieskumov verejnej mienky, Bulhari a Slováci najviac stoja na strane Ruska v rôznych aspektoch súčasného konfliktu na Ukrajine, najviac obviňujú Američanov z rôznych nešvárov vo svete, v prípade vlastného ohrozenia najväčšiu dôveru kladú do Ruska. Také výsledky vychádzajú napr. z každoročných prieskumov pre slovenskú neziskovú organizáciu GLOBSEC. Prieskum vykonáva zahraničná agentúra. Článok o poslednom prieskume uverejnili rusofóbne noviny na Slovensku pod názvom „Desivá správa o duši národa“ (SME, 14. 05. 2024). Pozornosť si zaslúži, že Slovensko je prevažne katolícka krajina, ale najväčšiu dôveru kladie do pravoslávneho Ruska.
Osobitnú poznámku mám k Česku. Jeho posledná vláda, ale aj predchádzajúce, robí priam šialenú a nezodpovednú politiku voči vlastnej krajine a predbieha sa v rusofóbii. Napriek tomu by nebolo v záujme slovanského sveta, keby v budúcej medzinárodnej kríze Česko stratilo svoje hranice na západných horách. Stalo by sa tak úplne bezbranným voči Západu. Dôkazom môžu byť udalosti rokov 1938-39. V Mníchovskej dohode Česko stratilo svoje západné hory a potom v marci 1939 zostalo voči nacistickému Nemecku úplne bezbranné.
Ukazuje sa, že doba jarlykov ešte nepominula. Zatiaľ treba silu jarlyku zakalkulovať do politickej stratégie.
Ďakujem za pozornosť.
Poznámka: Jarlyk bolo splnomocnenie mongolského chána pre ruské knieža počas mongolskej okupácie Ruska na vyberanie daní pre chána. Jarlyk chránil ruské knieža, ale vyberanie daní pre chána neprebiehalo v rukavičkách.