Čínsky prezident Si Ťin-pching navštívil Moskvu a tri dni strávené v Rusku (20. – 22. marca) presviedčajú aj Západ, že jeho nadvláda v medzinárodných vzťahoch sa končí.
Si a ruský prezident Putin podpísali viacero dohôd, ktoré doterajšie faktické vzťahy medzi Ruskom a Čínou pozdvihujú na oficiálnu úroveň. Predovšetkým sa obe krajiny nazvali strategickými partnermi. Vo vzájomných obchodných vzťahoch vylúčili dolár ako platidlo a nahradili ho svojimi menami. Vyhlásili, že budú upevňovať vojenské vzťahy vrátane spoločných manévrov. Rusko sa stáva dominantným dodávateľom plynu pre Čínu.
V proamerických médiách zaznelo tvrdenie, že Putin nedosiahol, čo chcel. Čo nedosiahol? Na ukrajinskom bojisku Rusko prakticky nič od Číny nepotrebuje. Vojakov má viac než Ukrajina, celé NATO dodáva zbrane Ukrajine, ale Rusko má viac zbraní a munície než dokáže NATO dodať Ukrajine; niektoré ruské zbrane parametrami presahujú západné zbrane. Aj keby Putin nedosiahol všetko, ale pri rokovaní rovnoprávnych partnerov je obvyklé, že obaja musia urobiť kompromisy.
Závažnejšie je tvrdenie, že Rusko sa stáva závislé na Číne. Nuž, preverme toto tvrdenie. Najskôr dejinami.
Útoky na Rusko (a Východ) v dejinách
Na Rusko útočili z východu aj zo západu, ale častejšie zo západu. Keď bol útok zo západu príliš silný, Rusko sa neváhalo spojiť s východnou mocnosťou a odraziť západný útok. Prvý vážny prípad sa udial v 13. storočí. Na Rusko útočili z východu Tatári, zo západu nemeckí rytieri. Vtedy sa prejavili dva ruské paradigmatické postoje. Novgorodské knieža Alexander Nevský uzavrel mier s Tatármi, dokonca im platil tribút a svojho syna dal ako rukojemníka a vytiahol na nemeckých rytierov. Porazil ich v bitke na zamrznutom Čudskom jazere v roku 1242 a zachránil Rusko. Knieža Daniil Haličský zvolil opačný postup. Dohodol sa s pápežom a so západnými vládcami a zbrojil proti Tatárom. Dostal zo Západu peniaze na opevnenia svojich miest, ale žiadnu inú vojenskú pomoc. Keď to tatársky chán videl, dal Daniilovi ultimátum, aby opevnenia zhodil. Daniil pochopil, že nemá proti Tatárom šancu a opevnenia zbúral. Vo výsledku nedosiahol pre Rusko nič. Alexander Nevský sa stal svätcom pravoslávnej cirkvi, Daniil Haličský málo uznávanou osobnosťou ruských dejín.
Ďalšia voľba nastala v 15. storočí, Ruska sa týkala nepriamo. Po veľkej kresťanskej schizme z roku 1054, Konštantínopol aj Rím mali záujem na urovnaní a prekonaní schizmy. Najviac Konštantínopol, ktorému hrozila konečná porážka od Otomanskej ríše. Po viacerých neúspešných pokusoch strany dosiahli dohodu na Florentskom koncile v roku 1439. Uzavreli Florentskú úniu najmä o dvoch sporných bodoch, uznania či neuznania Filioque vo vyznaní viery (Credo) a primáte pápeža medzi patriarchami. V otázke Filioque dostali východné cirkvi autonómiu nepoužívať Filioque v Credo. Filioque znamená, či Duch Svätý pochádza z Otca (nebeského) aj zo Syna alebo len z Otca. Primát pápeža zostal, ale východné cirkvi opäť dostali ďalekosiahlu autonómiu riešiť otázky viery podľa vlastného rozhodnutia. Pápež zostal primus inter pares (prvý medzi rovnými) medzi patriarchami až doteraz. Florentskú úniu slávnostne podpísali pápež Eugen IV., konštantínopolský cisár Ján VIII. aj kyjevský metropolita Izidor. Nižší klérus v Konštantínopole, v Kyjeve aj v Moskve úniu neprijal ako málo určitú. Západ neposkytol Byzancii žiadnu vojenskú pomoc, dôležitú bitku pri Varne v roku 1444 náš (uhorský) kráľ Vladislav III. a Ján Huňady prehrali, v bitke obaja padli; Konštantínopol obsadili Turci v roku 1453 a stal sa Istanbulom. V Kyjeve a v Moskve vtedy zaznelo pravidlo „Radšej turecký fez ako kardinálsky klobúk“. Otázku Filioque aj primátu pápeža definitívne vyriešila dohoda z Ravenny až v roku 2007. Každý biskup má právo povoliť používanie Filioque vo svojej diecéze v oboch podobách, pápež sa stáva primus inter pares medzi patriarchami, ale inak má každý patriarcha vo svojej cirkvi výlučnú právomoc.
Do tejto kategórie historických udalostí možno zaradiť posolstvo pápeža Gregora XIII. cárovi Ivanovi IV. Hroznému. Po dobytí Kazane cárovými vojskami v roku 1552 a definitívnom oslobodení Ruska od Tatárov vyslal pápež Gregor XIII. k cárovi posla pátra Antonia Posselina s návrhom, aby Rusko zaútočilo na Otomanskú ríšu (Turkov) z východu. Za odmenu sľuboval cárovi priznanie hodnosti cisára. Cárovu ríšu však najviac tlačilo pobaltské Livónske kráľovstvo pod nadvládou katolíckeho rádu Nemeckých rytierov, ktoré blokovalo ruský prístup k Baltskému moru. Toho sa pápežova ponuka netýkala. Pápež (a Západ) nechápali, že pre cára západný titul cisára nie je zaujímavý, pretože mocensky mu nič neprináša. Cár neprijal ani nový gregoriánsky kalendár, ten prijal až Lenin v 20. storočí. Cár zaútočil na Livónsko, viedol tam dlhú vojnu, nie príliš úspešnú, ale Livónsko zničil. Západ zase musel takmer 200 rokov sám viesť vojnu proti Otomanskej ríši. Výsledok neporozumenia Východu Západom.
V 18. storočí si Západ (Prusko a Rakúsko) a Východ (Rusko Kataríny II.) porozumeli, dohodli sa na rozdelení Poľska a Poľsko takmer na 150 rokov zmizlo z mapy.
V 19. storočí Maďari povstali proti Viedni; rakúsky cisár by ich sám neovládol, preto mladý František Jozef I. na kolenách prosil cára Mikuláša I., aby mu vojensky pomohol. Cár splnil dohodu o Svätej aliancii z roku 1815, vyslal vojsko a v bitke pri Világoši v roku 1849 maďarské košútovské vojsko porazil. Habsburgom tým zachránil ríšu. Ten istý František Jozef I. sa cárovi „odmenil“ tak, že v roku 1853 sa pripojil na stranu Západu v Krymskej vojne proti Rusku. Kancelár Metternich vtedy povedal, že svet bude žasnúť nad rozsahom rakúskej nevďačnosti.
V prvej svetovej vojne tzv. Dočasná vláda Ruska, ktorá vzišla z februárovej revolúcie, vyhovela žiadosti západných spojencov a v júli 1917 vyčerpané Rusko spustilo Kornilovovu ofenzívu. Ofenzíva už úplne rozložila ruskú armádu a urýchlila boľševickú revolúciu.
V druhej svetovej vojne Stalin už bol poučenejší. Keď sa so Západom nedalo dohodnúť o spoločnom postupe proti Hitlerovi, uzavrel dohodu Molotov-Ribbentrop, získal dva roky na zbrojenie a oddialenie frontu od Moskvy. Západ otvoril druhý front až v júni 1944, keď hrozilo, že Sovietsky zväz sám porazí Nemecko a celé ho obsadí.
Počas studenej vojny Západ pripravoval útok na Sovietsky zväz ešte v 40-tych rokoch a zastavil ho len vývoj sovietskej atómovej bomby. V 90-tych rokoch Západ sľúbil Sovietskemu zväzu/Rusku, že NATO sa nerozšíri na východ, ale sa rozšírilo.
Zo všetkých týchto prípadov je zrejmé, že Rusko sa nemôže spoľahnúť na Západ, pretože Západ je voči Rusku (Východu) vierolomný. Prezident Putin teraz spolu s Čínou z toho vyvodzujú dôsledky.
Rusko – Čína
Ešte si povedzme, či Čína môže ohroziť Rusko – aspoň potenciálne – vojensky.
Čína má 5000 rokov staré dejiny, ale nikdy v nich nebola agresorom vo veľkom štýle. Boli vnútorné vojny v rámci „čínskeho sveta“, ale nie významné operácie smerom von. Čína bola celé dejiny vyspelou poľnohospodárskou krajinou a nepotrebovala, ani sa nenaučila, dobýjať vonkajšie zaostalé krajiny. Len raz sa pripravoval veľký útok z Číny na Japonsko. Bolo to však za (mongolskej) dynastie Jüan v roku 1274 a v rokoch nasledujúcich. Útok mal byť, samozrejme, po mori a lode stavali Číňania; Mongoli nevedeli stavať lode. Lode boli postavené možno úmyselne nekvalitne, potápali sa a Japoncom pomohol aj vietor kamikadze.
Veľký čínsky múr je obrannou stavbou. V súčasnosti by – teoreticky – Čína mohla ohrozovať Rusko niekde na Amure, ale práve teraz potrebuje ruské krytie v prípadnom zápase s Američanmi o Taiwan.
Opakuje sa vzťah Stalin – Mao Ce-tung. Vtedy sa oni dvaja potrebovali, mali spoločného nepriateľa. Teraz majú spoločného nepriateľa Putin a Si Ťin-pching. Navzájom sa priam ideálne dopĺňajú. Čína ekonomicky predstihuje Spojené štáty, Rusko vojensky. Okrem toho, Čína nemá vojnu na život a na smrť takpovediac vo svojej DNA, Rusko má. Tragicky z toho vychádza Ukrajina, ale aj Európa.
Francúzsky autor Jacques Sapir nedávno napísal, že z priebehu súčasného konfliktu Európe hrozí exit from history – výstup z dejín.