Ján Čarnogurský pred pár dňami vystúpil na stretnutí bývalých poslancov SNR a hájil rozhodnutie KDH hlasovať proti návrhu Ústavy SR. Publikujeme text, ktorý pri tejto príležitosti predniesol. (standard.sk)
Prijatie Ústavy patrí do dejín každého štátu a je dobré si dejiny pripomínať. Prvého septembra v roku 1992 sme v tejto sále hlasovali o prijatí Ústavy SR. Poslanci za KDH, ktorému som vtedy mal česť predsedať, hlasovali proti predloženému zneniu Ústavy a využívam príležitosť, aby som zhrnul dôvody, prečo sme tak hlasovali.
Dôvody nášho vtedajšieho hlasovania možno zhrnúť do dvoch okruhov – ústavno-právneho a politického.
Z prvého okruhu spomeniem argument z prejavu poslanca (dnes už nebohého) Antona Neuwirtha, ktorý upozornil na rozpor medzi prirodzeným právom, ku ktorému sa Ústava implicitne hlási, a rozporom s prirodzeným právom v článku 2 odsek 3 navrhovaného znenia, ktorý znel: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“
Dramatickým potvrdením dôležitosti toho rozporu bola práve vtedy havária v americkej továrni v Indii Union Carbide, pri ktorej zahynulo viac než tisíc ľudí, ale nebolo možné nikoho potrestať, pretože pozitívny zákon proti konaniu americkej spoločnosti v Indii neexistoval.
Poslanec Neuwirth poukázal na ďalší rozpor medzi znením čl. 15 ods. 2, ktorý hovorí, že nikto nesmie byť pozbavený života, ale ods. 4 uvedeného článku hovoril: „Porušením práv podľa tohto článku nie je, ak bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.“ Čiže jeden článok Ústavy zakazoval pozbavenie života, ale iný článok umožňoval obyčajnému zákonu dovoliť pozbavenie života.
V mojom prejave som poukázal na úpravu voľby prezidenta, ktorá za určitých podmienok znemožní voľbu prezidenta. Navrhovaná Ústava vyžadovala na voľbu prezidenta trojpätinovú väčšinu poslancov. Už po uplynutí funkčného obdobia prezidenta Michala Kováča nebolo možné zvoliť nového prezidenta, funkciu prezidenta vykonával predseda vlády a doteraz zostali z toho obdobia právne otvorené otázky.
Po skončení funkčného obdobia prezidenta Rudolfa Schustera opäť nebolo možné zvoliť nového prezidenta a štát musel zmeniť formu voľby prezidenta na voľbu všetkými občanmi. KDH vtedy navrhlo prijať Ústavu, ktorá by upravovala len základné štátne inštitúcie – parlament, súdy, vládu a ďalšie a taká Ústava by sa postupne doplňovala aj na základe získaných poznatkov. Pre ilustráciu, štát Izrael má takú ústavu doteraz.
Toto boli len príklady našich vtedajších námietok, ktoré predniesli poslanci za KDH.
Politický okruh našich námietok vychádzal z historických skúseností Slovenska aj z nášho vtedajšieho geopolitického postavenia. Začalo sa to už návrhom Ústavy.
HZDS zhromaždilo asi na týždeň do vládneho zariadenia v Trenčianskych Tepliciach skupinu politikov a právnikov zo svojho politického okruhu, azda s výnimkou JUDr. Fogaša, pod vedením profesora Cúta a vypracovali návrh Ústavy. Návrh Ústavy, tak, ako bol vypracovaný, bol súčasťou politického zápasu do budúcnosti, nie stĺpom slovenskej politickej stability.
KDH nebolo proti vzniku Slovenskej republiky, veď my sme vyšli po Novembri ´89 s myšlienkou samostatnosti, ale zakotvenej v európskej integrácii. V júni 1992 aj v mesiacoch predtým a potom sme však videli, že politika, ktorá sa presadila vo voľbách 1992, povedie k medzinárodnej izolácii Slovenska a najmä nie k prijatiu Slovenska do Európskej únie. Ale Slovensko mimo vtedajšej EÚ by bolo bezbranné voči susedom, ktorí by voči nám mohli vznášať nároky.
Pamätáte si na výrok kolegu Mečiara po návšteve v USA v roku 1993: „Ak nás nezoberú na Západ, dáme sa na Východ?“ Ale to bol Východ, konkrétne Rusko prezidenta Jeľcina, ktoré v roku 1999 neprijalo ani nemohlo prijať bombardované Srbsko, ktoré sa uchádzalo o členstvo v Spoločenstve nezávislých štátov. Poznamenávam, že to hovorím ako predseda Slovensko-ruskej spoločnosti.
Začínajúce Slovensko bolo v geopolitickom zovretí západných štátov alebo ich spojencov. Slovensko sa muselo čo najskôr vymaniť zo smerovania do medzinárodnej bezpečnostnej izolácie. Už len neskoršie prijímanie do EÚ by malo pre nás závažné následky, pretože každý člen EÚ mal právo veta voči prijatiu nového člena.
Aké podmienky by nám mohli klásť susedia? Spomeňme si, ako ťažko sme prijímali, keď Rakúsko od nás žiadalo vcelku minimálnu požiadavku na uzavretie atómovej elektrárne A1. V rokoch 1994, 1995 slovenská vláda obdržala nesúhlasné demarše z Bruselu, v júli a v decembri 1997 Európska komisia rozhodla, že Slovensko nezaradí do najbližšej skupiny krajín na prijatie. Do skupiny zaradila Česko, Maďarsko, Poľsko, Estónsko, Slovinsko a Cyprus. Pre KDH bolo jasné, že musí zmeniť smerovanie Slovenska. Keď HZDS zvolilo cestu zaradiť novú Ústavu medzi symboly svojej politiky a odmietlo akékoľvek ústupky, KDH sa rozhodlo hlasovať proti Ústave.
Medzi predstavou o stabilizácii Slovenska reprezentovanou KDH a predstavou o stabilizácii reprezentovanou HZDS to bol závod o čas a rozhodovali všetky symbolické hlasovania, medzi ktoré patrilo aj hlasovanie o Ústave.
Politika KDH sa ukázala ako správna. Po voľbách 1998 sa zmenila vláda, Slovensko zaradili do skupiny krajín na prijatie do EÚ spolu s našimi susedmi. Nikto nevzniesol proti nám, respektíve nemohol vzniesť žiadne dramatické požiadavky. Slovensko získalo dve desaťročia pre svoju stabilizáciu.
Aj vďaka nim môže Slovensko dnes pevnejšie čeliť novým výzvam. Ale zvládneme ich len spoločne.
Text odznel ako prejav na stretnutí bývalých poslancov Slovenskej národnej rady z roku 1992, ktoré sa konalo 1. septembra 2024 v Bratislave.