Advokát, zakladateľ politického konzervativizmu na Slovensku, niekdajší premiér SR, celoživotný disident. Zdroj: Archív J.Č.

Ján Čarnogurský: Pamätník Ľudmily Losskej v Bratislave

V septembri a v novembri 1922 vyplávali z Leningradu (dnes Petrohrad) dva parníky. Na palube viezli spolu necelých 200 osôb, popredných predstaviteľov ruskej inteligencie s rodinami. Podľa nich dostali ľudový názov „parníky filozofov“.

Boľševici na nich vyhnali z Ruska už vtedy známych spoločenských vedcov, ktorí nechceli prijať marxizmus za filozofiu, ku ktorej by sa hlásili vo svojich dielach. Iba toľko. Oproti osudom neskorších slobodomyseľných ľudí v Rusku (Sovietskom zväze) ešte mali šťastie. Neskôr takých ľudí posielali do gulagov alebo rovno strieľali, napr. matematika, teológa a filozofa Pavla Florenského. Na „parníku filozofov“ vyhnali z Ruska neskôr svetovo známych mysliteľov ako Nikolaj Berďajev, Sergej Bulgakov, Ivan Iľjin a Semjon Frank. Parníky doviezli cestujúcich do Nemecka a odtiaľ sa každý pobral tam, kde bol schopný založiť si novú existenciu.

Na jednom parníku sa viezol aj filozof Nikolaj Onufrijevič Losskij (1870 – 1965) s manželkou Ľudmilou a tromi synmi. Z Nemecka pokračovali do Prahy, kde Losskij začal prednášať na Ruskej národnej univerzite. Pôsobil tam až do roku 1939, keď nacisti zavreli české univerzity, presnejšie slovanské, pretože zavreli aj Ruskú národnú univerzitu. Losskij sa ocitol bez možnosti pôsobenia. Ale medzitým Losského spoznali slovenskí spoločenskí vedci a začali pracovať na tom, aby presídlil do Bratislavy a začal prednášať na Slovenskej univerzite (predtým a dnes Komenského univerzita). Prechod z Protektorátu na Slovensko nebol jednoduchý a musel sa vložiť aj prezident Jozef Tiso. Nakoniec sa prechod podaril.

Nikolaj Losskij prednášal v Bratislave, vydavateľstvo Tranoscius mu v roku 1946 vydalo slovenský preklad knihy Dostojevskij a jeho kresťanský svetonáhľad ako prvé knižné vydanie tohto titulu. V Bratislave mu však v roku 1943 zomrela manželka Ľudmila Vladimirovna. Pochovaná je na evanjelickom Cintoríne pri Kozej bráne na Kozej ulici, vychádzajúcej z ulice Palisády. Jeden syn Losského sa ešte pred vojnou usadil vo Francúzsku, tam bojoval vo francúzskej armáde proti Nemecku, padol do zajatia. Zajatecký tábor bol neďaleko Viedne, v tábore bol znesiteľný režim a otec mohol syna navštevovať. Koniec vojny zastihol Nikolaja Losského na Slovensku. Univerzita bola zavretá a Losskij sa presunul do Piešťan. NKVD ho nemala na zozname ruských emigrantov, ktorých bolo treba vrátiť do Sovietskeho zväzu. Samotné meno Losskij bolo už v Európe známe, jeho ďalší syn Vladimir vo Francúzsku pokračoval v otcových stopách ako pravoslávny teológ. Losskij prejavil záujem presídliť k synovi do Francúzska. Opäť to nebolo celkom jednoduché, ale nakoniec francúzsky vyslanec v Prahe poskytol lietadlo a Losskij presídlil do Paríža, kde v roku 1965 zomrel.

Hrob Ľudmily Losskej zostal v Bratislave. Po siedmich desaťročiach bolo vidieť na náhrobnom kameni zub času. Slovensko-ruská spoločnosť sa rozhodla renovovať pomník. Pomník manželky filozofa Nikolaja Losského a cestujúcej na „parníku filozofov“. V roku 2017 sme usporiadali zbierku na renováciu náhrobného kameňa a v septembri požehnal renovovaný náhrobný kameň pravoslávny kňaz.

Ako môžete vidieť nižšie, na zadnej strane náhrobného kameňa je umiestnená tabuľa s nápismi v slovenčine a v ruštine, ktoré vyjadrujú úctu k rodine Losskej a všeobecne k ruskej inteligencii z „parníka filozofov“.