Málokto vie, že Henry Kissinger sa svojho času pustil do rozhovoru o Slovenskom štáte s Jánom Čarnogurským. Ten na to v tomto texte mierne zaspomínal. (standard.sk)
Henry Kissinger zomrel 29. novembra v Connecticute v USA, narodil sa 27. mája 1923 v Nemecku. Prežil svojich veľkých partnerov v pozemskej politike – „svojho“ prezidenta Richarda Nixona, premiérku Margaret Thatcherovú, čínskych lídrov Mao Ce tunga aj Čou En Laja, singapurského predsedu vlády Li Kuang-jao, sovietskeho ministra zahraničia Andreja Gromyka, už ako súkromná osoba navštevoval Vladimira Putina či naposledy Si Ťin-pchinga.
Ako 24-ročný vydal knihu Nukleárne zbrane a zahraničná politika, medzi prvými skúmal zmenu zahraničnej politiky pod vplyvom samotnej existencie jadrových zbraní. Za začiatok novovekej zahraničnej politiky považuje Westfálsku dohodu o skončení tridsaťročnej vojny. Tridsaťročná vojna aj nukleárne zbrane sú symbolom výnimočne krvavého predelu v zahraničnej politike a Kissinger prestúpil z akademického prostredia do praktickej politiky s vedomím, že ľudia dokážu také predely vytvoriť a prekročiť.
Vo svojich pamätiach píše, ako mu koncom roku 1968, po prezidentských voľbách v USA, odrazu zavolal zvolený prezident Richard Nixon a ponúkol mu funkciu svojho poradcu pre otázky národnej bezpečnosti. Ponuku prijal, neskôr postúpil na post ministra zahraničných vecí, túto funkciu vykonával aj za Nixonovho nástupcu Geralda Forda.
Domnievam sa, že Kissinger už vtedy pochopil, pred viac než polstoročím, že Spojené štáty nevládzu samé strážiť bezpečnosť sveta, ale v trojici USA, Sovietsky zväz, Čína to dokážu. Zahraničnú politiku USA založil na tom, aby mali Američania lepšie vzťahy ku každému druhému z trojice než oni dvaja navzájom. Nezabúdajme, že Čína a Sovietsky zväz mali vtedy medzi sebou ozbrojené zrážky na rieke Ussuri. Vedel dešifrovať nenápadný signál, keď čínske top stolnotenisové družstvo pozvalo na vzájomné zápasy druhotriednych pingpongistov USA. Tak vznikla pingpongová diplomacia.
V júli 1971 najskôr tajne navštívil Peking, kde dohovoril odpútanie sa Číny od východného bloku, a tým jeho strategické oslabenie. Kissingera viedol k tejto ceste a otvoreniu Číny pre svet americký záujem, ale – ako kdesi poznamenal – nemal pred cestou žiadne poznámky či inú pomoc od tajných služieb alebo expertov. Cesta bola a musela zostať tajná.
V tom čase už roky prebiehala vietnamská vojna, ktorá zamestnávala najmä západné médiá. Po návšteve v Pekingu dostal Kissinger na tlačovej konferencii otázku na vietnamskú vojnu a odpovedal, že teraz už vietnamská vojna vojde do dejín len ako poznámka pod čiarou. Dnes môžeme dodať, že vietnamská vojna dávno skončila, Spojené štáty ju prehrali a znamenala pre vývoj svetovej politiky viac než poznámku pod čiarou?
Keď vo februári 1972 prezident Nixon navštívil Čínu, potvrdil výsledky Kissingerovej tajnej návštevy a začalo sa odpočítavanie pre rozpad východného bloku vrátane začiatku našej Nežnej revolúcie. Nixonovu návštevu uzavrelo Šanghajské komuniké, ktoré vošlo do dejín diplomacie. Neuvádza len otázky, ktoré strany spájajú, ale aj otázky, ktoré ich rozdeľujú a napriek tomu strany strategicky spolupracovali. Keď si uvedomíme, že Kissinger tieto ciele dosiahol rokovaniami s Maom, komunistickým vladárom, o čo je nekvalifikovanejšia súčasná americká politika, ktorá, naopak, priviedla Rusko a Čínu k spolupráci.
Mimochodom, vo svojich pamätiach Kissinger píše o stretnutí s Mao Ce Tungom, že mal pocit, keď sa Mao prechádzal po miestnosti, akoby sa miestnosť nakláňala podľa toho ako Mao chodil. Kissinger preháňal, ale taký bol jeho odhad významu Maa pre Čínu a pre svetové dejiny a v tom sa skôr nemýlil.
So Sovietskym zväzom začal uzatvárať strategické zmluvy o kontrole zbraní. Nasledovníci prezidenta Nixona zmluvy doplňovali a Donald Trump a Joe Biden ich zrušili. Cítil by som sa bezpečnejšie pod Nixonom a Kissingerom než pod Trumpom a Bidenom. Opäť v pamätiach Kissinger píše, ako raz letel v Amerike ponad základňu, kde boli silá so strategickými medzikontinentálnymi jadrovými raketami. Kissinger vedel, že keby nastala situácia, Nixon by stlačil tlačidlo vo svojom jadrovom kufríku a bol by to začiatok konca civilizácie. Jeho myšlienky prelietali do transcendentna.
Presuňme sa do inej časti sveta. V októbri 1973 vypukla vojna medzi Egyptom a Sýriou na jednej strane a Izraelom na druhej strane. Dostala názov Jomkipurská vojna, vypukla na židovský sviatok Jom kipur (Vďakyvzdania). Izrael sa dostal do kritickej situácie a Spojené štáty nariadili prvý stupeň pohotovosti svojej armády. Veľmi skoro však izraelská armáda prešla do ofenzívy, vytlačila arabské armády a, naopak, Egypt potreboval prímerie, aby zachránil svoju armádu pred zničením. Kissinger vtedy spoznal, čo je to riešiť horúcu vojnu, ktorá nebola na okraji civilizácie.
Po skončení funkcie prezidenta Geralda Forda v roku 1976 sa Kissinger stiahol z oficiálnej politiky. Založil súkromnú poradenskú spoločnosť pre megainvestície vo svete, písal knihy a navštevoval svetových politikov, pre ktorých bol vždy vítaným hosťom. Jeho pamäti, ale najmä kniha Diplomacy (po česky Umňení diplomacie), sú uholným kameňom štúdia politiky.
Teraz mi dovoľte jednu osobnú poznámku. Viaže sa k fotografii, ktorá dopĺňa tento text.
Henry Kissinger vo februári alebo v marci 1990 navštívil Prahu. Azda aby sa na vlastné oči a uši oboznámil, čo sa deje v Československu. Bol som vtedy prvým podpredsedom Federálnej vlády, nepriamo zástupcom Slovenska vo vláde a mal som za sebou bleskový vzostup z väzenia do vlády. Kissinger navštívil aj mňa. Stretli sme sa v mojej kancelárii na Úrade vlády. Pred stretnutím ho jeho spolupracovníci zjavne nabrífovali o každom partnerovi a on vedel, že môj otec bol poslancom za Slovenského štátu. Bez toho, aby som čokoľvek povedal o minulosti, Kissinger začal tým, že ktorýsi z jeho partnerov, ktorý ovládal dejiny strednej Európy, mu povedal, že Slovenský štát nekopíroval až natoľko hitlerovské Nemecko ako iné vtedajšie nemecké satelity a darilo sa mu zachovať mnohé svoje záujmy. S uznaním som prijal jeho začiatok rozhovoru. Rozprávali sme sa potom o priebehu páde komunizmu, nevyhol som sa optimistickým ilúziám o budúcnosti a neurčito som spájal budúcnosť Slovenska s európskou integráciou. Nespomínam si na určitejšie Kissingerove výroky o ďalšom vývoji Európy, ale s neskrývanou hrdosťou som mu ukázal nemecké vydanie jeho pamätí, ktoré mi ktosi prepašoval dávnejšie cez hranice. Boli obchytané a bolo vidieť, že už boli prečítané. Dokonca viackrát, pretože som ich požičiaval priateľom, ktorí prejavili záujem. Kissinger sa mi podpísal do anglického vydania, ktoré odvtedy chránim vo svojej knižnici. Rovnako fotografie z nášho stretnutia.
Na stretnutí s Kissingerom v r. 1990.
Henry Kissinger vniesol do zahraničnej politiky realizmus, na aký jeho ani naša generácia nie sú dosť odolné. Ale ako dieťa židovských rodičov a študent histórie nemohol prehliadnuť fakt, že nový židovský štát vznikol aspoň čiastočne v nadväznosti na otras, spôsobený vyvraždením šiestich miliónov Židov. Menšie otrasy sa vo svete opakujú a svetová politika na ne musí reagovať a snažiť sa predísť ďalším. Ako minister spravodlivosti som sa stretol s malým príkladom. Progresivistické kruhy vo svete viedli dlhodobú kampaň proti predsedovi vlády Singapuru Li Kuang-jaovi pre jeho nedemokratickú a autoritársku vládu. Li Kuang-jao priviedol Singapur od málo rozvinutého ostrova na pozíciu jedného zo štyroch ázijských tigrov. Ako vieme, Kissinger veľmi uznával Li Kuang-jaoa, zaradil ho na zoznam šiestich strategicky mysliacich osobností v jeho poslednej knihe Umění politické strategie (Leadership. Six Studies in World Stategy), písal aj o tom ako Kuang-jao denne osobne ošetruje manželku pripútanú na lôžko. V dobe môjho vykonávania funkcie ministra progresivisti rôznych krajín dotiahli kauzu proti Liovi až na akési svetové fórum o ľudských právach a slovenské ministerstvo sa malo tiež vyjadriť. Nuž a slovenské ministerstvo spravodlivosti sa do kampane proti nemu nezapojilo. Kuang-jao za to vďačí Kissingerovi.
Na záver ešte jedna poznámka.
V máji 2022 Henry Kissinger ako prvý významný západný predstaviteľ, ktorému svet načúva, vyjadril názor, že Ukrajina by nemala podmieňovať ukončenie vojny vrátením Krymu. V západných médiách sa spustila proti nemu búrka kritiky. Ale Kissinger vypustil džina z fľaše. Dnes je to už takmer jednotná pozícia Západu. Tento rok na jar však už Kissinger pripustil vstup Ukrajiny do NATO, od čoho predtým odrádzal. Keď som to čítal, povedal som si, že jeho sily ubúdajú.
Na konci novembra zomrel. Ale jeho dielo sa bude študovať stáročia.