V Spojených štátoch zvolili (staro)nového prezidenta Donalda Trumpa a po jeho nástupe do Bieleho domu svet neprestáva žasnúť nad americkou domácou a najmä zahraničnou politikou. Trumpova politika ide priam opačným smerom než politika viacerých jeho predchodcov, nielen Bidena. Silové zložky začali okamžite deportovať za hranice ilegálnych emigrantov, ktorí zapĺňali americké mestá a zvyšovali kriminalitu. Skončila politika viacerých pohlaví, Amerika sa vrátila k rozumu a uznávaniu len dvoch pohlaví – muža a ženu. Prestal tlak na vyrovnávanie počtu rôznych pohlaví vo firmách a najmä v silových zložkách. Silnie boj proti používaniu drog, vrátane tzv. mäkkých. (hlavnespravy.sk)
Priam šok vyvoláva obrat v zahraničnej politike. Spojené štáty už nebudú podporovať Ukrajinu vo vojne s Ruskom. Trump nazval Zelenského nezvoleným diktátorom. Spojené štáty v OSN nepodporujú rezolúciu o ruskej agresii proti Ukrajine a požiadavku návratu Ukrajiny k „medzinárodne uznaným hraniciam“. Aj také nám vzdialené požiadavky ako kúpu Grónska od Dánska či odstúpenie od dohody o vydaní Panamského prieplavu Paname. Alebo kúpu pásma Gazy (najskôr) do vlastníctva Spojených štátov a vybudovania tam exkluzívneho rekreačného areálu.
Trumpov obrat americkej politiky svet šokuje natoľko, že riaditeľa Mníchovskej bezpečnostnej konferencie priviedol až k slzám, ale obrat má svoje historické korene.
Amerika bola iná než v akom stave ju Trump prebral v januári tohto roku.
Amerika bola konzervatívna krajina vybudovaná na tradičných európskych a židovsko-kresťanských hodnotách. Na takých hodnotách stúpala až sa v 20. storočí stala svetovou superveľmocou. Politicky, vojensky, kultúrne, vedecky. Spojené štáty prvé vyvinuli a použili atómovú bombu, hollywoodske filmy zapĺňali kiná na celom svete, jazz a jeho deriváty prenikali aj cez železnú oponu, Spojené štáty stáli za založením NATO a cez NATO politicky ovládli Európu.
Ale dejiny USA boli príliš krátke, aby získali skúsenosť a pri rýchlom vzostupe sa vyvarovali pascí, ktoré rýchly vzostup prináša. Posledná na nich čakala v 60-tych rokoch minulého storočia., padli do nej a vtiahli so sebou celý západný svet.
Vzostup, či rýchly alebo pomalý, uľahčuje život ľudí, ale vyžaduje od nich tvrdú prácu, disciplínu a často aj obete. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí začnú tvrdiť, že bez toho všetkého sa možno zaobísť. Štát, národ bez niekedy tragických dejín im skôr naletí než národ s dlhými dejinami. V Spojených štátoch sa všetko začalo na univerzitách v 60-tych rokoch minulého storočia. Študenti začali demonštrovať za zmenu vládnucich hodnôt v americkom verejnom živote. Malo byť dovolené všetko. Drogy (najskôr mäkké), neviazaný sex, žiadna povinná vojenská služba, časovo neobmedzené štúdium na vysokej škole.
Heslo hnutia znelo: Je zakázané zakazovať. Hnutie začalo na univerzitách Berkeley, Kalifornia, neskôr sa spomínala univerzita Yale, Connecticut. Pôvodne študentské hnutie sa rozširovalo, spájalo s inými disidentskými hnutiami proti vtedajšiemu spoločenskému poriadku, napríklad černošskými. Začali zrážky s políciou. Hybnou silou sa stal spolok Študenti za demokratickú spoločnosť (SDS). V auguste 1968 musela zasahovať polícia proti demonštrantom útočiacim na zjazd Demokratickej strany v Chicagu. V máji 1970 zasahovala polícia na Univerzite v Kente, štát Ohio, štyria mŕtvi. Najviac citovaným autorom o začiatkoch protestného hnutia v USA je právnik a sudca Robert Bork. V knihe Bahnenie do Gomory (Slouching towards Gomorrah) na metafore biblického hriešneho mesta Gomora (a podobnej susednej Sodomy) popisuje zrod a rozvoj pôvodne študentského hnutia a jeho morálny rozklad Ameriky.
Vo veľmoci je vrcholným ukazovateľom služba v armáde. Mladí Američania disciplinovane nastupovali do armády počas vojny v Kórei, ale o desaťročie neskôr počas vojny vo Vietname už nechceli ísť bojovať, Američania a ich spojenec Južný Vietnam vojnu prehrali. Prezident Richard Nixon (1969 – 1974) radšej zrušil povinnú vojenskú službu a nahradil ju dobrovoľnou, platenou. Na báze protestného hnutia vzniklo hnutie hippies. V lete 1969 som prišiel do Londýna a výklady obchodov boli vyzdobené na motívy hippies. Demonštrácie proti existujúcemu poriadku sa rozšírili do ďalších západných miest. Najviac – ako obyčajne – do Paríža. Pod ich tlakom odstúpil prezident generál de Gaulle (apríl 1969). Demonštrácie v Nemecku mali pre hnutie charakteristickú dohru. Vedúca tvár demonštrácií, nemecko-francúzsko-židovský študent Daniel Cohn-Bendit neskôr kandidoval a bol zvolený do Európskeho parlamentu. Napísal svoje pamäti a v nich sa pochválil, v súlade s ideológiou protestného hnutia, ako pohlavne zneužíval mladistvé dievča. V politike mu to spočítali a odvtedy sa stratil z verejného života.
Západné demonštrácie mali príťažlivú silu aj na východe, ale osobitným spôsobom. Nikto by nedemonštroval proti západným slobodám, ktoré nás priťahovali. Študoval som vtedy v Prahe a Vietnamci, žijúci alebo študujúci u nás, usporiadali demonštráciu pred americkým veľvyslanectvom. Bola vietnamská vojna, Američania bombardovali severný Vietnam. Pre našu vtedajšiu moc Američania boli imperialisti a polícia veľvyslanectvo príliš nechránila. Vietnamci sa dostali až k budove misie, strhli z nej americký emblém a hodili do Vltavy. Rieka ho vyhodila na breh, našiel sa a českí študenti ho vrátili Američanom. Taký bol vtedy rozdiel medzi nami a študentami na Západe.
Richard Bork opisuje, ako Amerika ustupovala požiadavkám študentov a následky – rozklad ľudovej kultúry, rast kriminality, potratov, eutanázie, feminizmu, pokles náboženstva a vzdelanosti. Spojené štáty začali prehrávať vojny. Teraz sú už následky všeobecne viditeľné.
Knihou, ktorá popisuje následky, sú memoáre súčasného viceprezidenta Spojených štátov J. D. Vanca. V Amerike vyšli pod názvom Hillbilly Elegy, v slovenčine pod rovnakým názvom, v češtine pod názvom Americká elegie. Memoáre sa stali v USA bestsellerom. Slovo hillbilly znamená v Amerike horal (goral). Správny slovenský názov by mal byť goralská elégia. J. D. (Džejdí) sa v knihe označuje za gorala, z Apalačských hôr. Gorali žijú v biede, pravda majú autá a rodinné domy, ale horšia je ich rodinná situácia. Rodičia J. D. sa rozviedli, jeho matka je narkomanka, otec súhlasil s jeho adoptovaním druhým manželom matky (ale nie posledným), priezvisko Vance nie je pôvodným priezviskom J. D. Matka sa ďalej opúšťala, citujem: „Partnerov striedala každých pár mesiacov“.
J. D. vychovávala babička, ktorá tiež nežila v spoločnej domácnosti so svojim manželom, len cez deň sa schádzali pri vnukovi. J. D. čakala podobná budúcnosť, ale vďaka osobnej koncentrácii svoju životnú dráhu obrátil. Vstúpil do armády, slúžil aj v Iraku, potom na základe výhod pre vyslúžilých vojakov sa dostal na známu univerzitu Yale, vyštudoval právo, pracoval v právnickej kancelárii a napísal úspešné memoáre. Stal sa známym, verejne vystupoval s názormi podobnými Trumpovým a ten si ho vybral za kandidáta na viceprezidenta, vyhrali voľby. Je šťastne ženatý, s manželkou vychovávajú spoločné deti.
Skľučujúci popis súčasnej Ameriky dostávame aj z iných zdrojov. Slovenskí novinári po návrate z amerických prezidentských volieb rozprávajú a píšu o drahote v USA, o sladkom zapáchajúcom vzduchu v amerických mestách po drogách, o gangsterských prepadoch obchodných domov za bieleho dňa, o olúpení českého televízneho tímu v centre San Francisca v strede dňa minulý rok.
Donald Trump je síce trikrát ženatý, sudca ho uznal za vinného v súvislosti so stykmi s prostitútkou, ktoré Donald popiera, zbohatol na obchodoch s nehnuteľnosťami. Dnešný prezident aj viceprezident Spojených štátov však pochopili, že idey, ktoré rozšírili najskôr študenti v 60-tych rokoch, sú pre (americkú) spoločnosť škodlivé a svoju kampaň založili na ich protiklade. A vyhrali. Ideológiu 60-tych rokov si medzitým osvojili globalisti, používajú ju pre svoje účely a rozšírila sa do celého západného sveta. Preto je odpor proti Trumpovi – a jeho prívržencom všade vo svete – taký úporný, pretože Trump ohrozuje ideové základy usporiadania sveta podľa liberálov za posledného pol storočia. Ktoré sa zdali už také pevné a nesporné.
Trump a Vance dokázali, že nie sú ani pevné ani nesporné. Že sa ich dá vyvrátiť.
Pozn. red. SRS: V súvislosti s obratom v americkej zahraničnej politike oslovili Jána Čarnogurského ruské noviny Izvestija.
Čarnogurský pre denník uviedol, že už samotný telefonát medzi Putinom a Trumpom a to, čo o ňom preniklo do médií, naznačuje, že ide o „polovičné víťazstvo Ruska“, keďže Západ pôvodne nesúhlasil s Putinovými návrhmi, ktoré predložil pred začiatkom konfliktu v decembri 2021. Západ si podľa Čarnogurského stanovil za cieľ strategicky poraziť Rusko, to ale už nie je možné dosiahnuť.
Čarnogurský zdôraznil, že rokovania o vyriešení konfliktu na Ukrajine môžu trvať dlho. Súčasne pripustil, že americká vláda prestane zasahovať do konfliktu, posielať Kyjevu peniaze a zbrane. Rusko za takýchto okolností príde o svojho „najvážnejšieho protivníka“, keďže vojenská sila krajín Európskej únie je v porovnaní s americkou „smiešna a minimálna“. Vyslovil domnienku, že sa zástupcovia EÚ nezúčastnia prípadných mierových rozhovorov, alebo sa ich zúčastnia iba „formálne“. Nebudú však mať rozhodujúce slovo.
Pripomenieme, že Čarnogurský sa pre denník vyjadril 17. februára, teda pred prvými rusko-americkými rokovaniami v Saudskej Arábii.
Keďže je Čarnogurský predsedom Medzinárodnej asociácie priateľov Krymu, redaktor denníka bol zvedavý na to, čo si myslí o spochybňovaní legitímnosti krymského referenda západnými politickými činiteľmi.
„Krym je súčasťou územia Ruskej federácie, to znamená, že pochybnosti alebo akékoľvek diskusie o legitimite či nelegitimite referenda sú zbytočné, pretože referendum sa konalo predtým, ako sa polostrov stal súčasťou Ruskej federácie. Teraz je Krym súčasťou Ruska. To znamená, že žiadne diskusie o referende už nemajú význam,“ odpovedal Čarnogurský.