V centre Jeruzalema položili vence a kvety k pomníku Svieca pamäte, ktorý od r. 2020 zvečňuje tragédiu holokaustu i statočnosť obrancov a obyvateľov obliehaného Leningradu. Ceremoniál bol načasovaný na 9. mája, keďže v Izraeli si porážku nacizmu pripomínajú v rovnaký deň ako krajiny bývalého Sovietskeho zväzu.
Ruský veľvyslanec Anatolij D. Viktorov na pietnej akcii upozornil, že v r. 2017 prijal Kneset zákon o oslavovaní sviatku na štátnej úrovni. „Nie iba (štátnym) zákonom, no taktiež svedomím a volaním duše tu oslavujú tento sviatok, pretože si dobre pamätajú, že zomreli milióny sovietskych ľudí vrátane Židov. Pamätajú si nielen obete sovietskeho ľudu, genocídu páchanú hitlerovcami a ich stúpencami, ale aj heroický boj a odpor proti nacistickej invázii, ktorá mala za cieľ zničiť našu krajinu. Pamätajú si, že Červená armáda bola rozhodujúcou silou, ktorá porazila nacizmus, pravdaže, pamätajú si aj to, že pol milióna Židov hrdinsky bojovalo v radoch Červenej armády a spomienka na to je posvätná a neotrasiteľná,“ povedal Viktorov.
To je ruský pohľad, pridajme aj židovský.
Veľký štátnik, vtedy prezident Šimon Peres sa v rozhovore pred návštevou RF pri príležitosti 65. výročia Víťazstva vyjadril takto: „Idem, aby som sa poklonil ruskému národu a Červenej armáde v mene všetkých Židov a národa Izraela za to, že zachránili nás a celú planétu od nacistického zla.“
K tomu dve poznámky od bežného Slováka.
Peresove slová majú silný emocionálny náboj, ale možno ich brať vážne. Prečo? Lebo bol predstaviteľom národa, ktorý prežil holokaust.
V nacistických plánoch mali byť Židia (a Rómovia) vyhladení (čo Nemci realizovali už počas vojny) a v židovskom národnom vedomí je táto skutočnosť tuho zakorenená. Systematickým zverstvám vystavovaných Slovanov čakal do značnej miery podobný osud.
Nič také nehrozilo Anglosasom, s nimi sa počas vojny nezaobchádzalo ako s dobytkom. Preto nazerajú na veci inak; téma je pre nich viac intelektuálne cvičenie ako niečo živé, bytostné. Je to prirodzené, ak by sme boli v ich koži, správali by sme sa rovnako.
Ale my nie sme Anglosasi; sme Slováci. Aj pre nás bol určený Generalplan Ost. Naša dejinná skúsenosť je preto v tomto smere oveľa bližšia židovskej ako anglosaskej.
Je však výklad dôležitosti sovietskeho víťazstva v podaní nášho mediálneho mainstreamu slovenským? Alebo podobný tomu židovskému? Nie, ide o prebraté anglosaské interpretácie. Hlavný prúd a ani súčasní slovenskí historici (česť výnimkám) vôbec nevyzdvihujú fakt, že nám reálne hrozila exterminácia a komu predovšetkým vďačíme za to, že k nej nedošlo.
Druhá poznámka. My, ktorí z rôznych dôvodov pociťujeme k ruskému národu hlbokú náklonnosť, nemôžeme povýšenecky pristupovať k obeti ostatných národov Sovietskeho zväzu. Vo Veľkej vlasteneckej vojne zvíťazili sovietske národy spoločne. Nezvíťazila viera v ideály komunizmu ani pupkáči z politickej verchušky, ale genocídnymi nacistickými zverstvami (a samozrejme propagandou) namotivovaný pospolitý sovietsky ľud…
Dodatok: V súvislosti s posledným odsekom by som rád upriamil pozornosť na texty, ktoré v predošlých dňoch uverejnili na webe noveslovo.eu: Spomienka na nesmrteľný čin od Romana Vassilenka a Veľká vlastenecká vojna a Stredná Ázia od Petra Juzu.