Jedna vec je demokraciu skloňovať v prejavoch a druhá je demokraciu žiť dôsledne a s rešpektom. Píše líderka študentov, ktorí pochodovali proti režimu 16. novembra 1989 v Bratislave. (standard.sk)
Vážený pán veľvyslanec Českej republiky, vzácni prítomní, milí priatelia a rebeli v zálohe zo 16. novembra 1989, prijmite pozvanie na krátku myšlienkovú dráhu, ktorú som nazvala od Orwella cez Havla k Hoffmanovi.
Začnem Orwellom, ktorý napísal:
„Ak sloboda vôbec niečo znamená, tak je to predovšetkým právo hovoriť ľuďom to, čo nechcú počuť.“
Citát evokuje zaujímavé otázky: Je niečo – alebo niekto – koho nechceme počuť?
Ak áno, prečo? Lebo pravda je pravdou, len keď je naša a je pre nás príjemná? Pýtam sa.
To otvára ďalšiu úvahu o kvalite demokracie: V akej kondícii by mala byť demokracia, aby vyššie uvedený citát od Georga Orwella skutočne fungoval aj v praxi a nielen na papieri?
Ale, nespochybňujme to základné: Zatiaľ žijeme v demokratickej krajine.
Jasné, má a mala svoje chyby a zlyhania. Za demokraciu a slobodu prejavu sme sa postavili a priali si ju na novembrových námestiach. Bola súčasťou našich hesiel, ktoré sme prevolávali počas nášho protestného pochodu v Bratislave 16. novembra 1989: „Chceme demokraciu, chceme slobodu.“
A tieto hodnoty sme obhajovali a vážili si ich od prvých dní Novembra. S týmito myšlienkami sme zakladali aj prvý študentský štrajkový výbor na Univerzite Komenského 20. novembra 1989. Vliali sme sa do auly, požiadali pedagógov, ktorí nechceli prijať revolučnú zmenu a vzdať sa komunistickej verzie života, aby nám uvoľnili miesta za stolom.