Poctivo priznám, že som nebola volička Zuzany Čaputovej, priznávam tiež, že film Prezidentka som si išla pozrieť s predsudkom, očakávala som prehliadku divadelných kostýmov a sladké reči. Nestalo sa. Film Prezidentka je pravdivá správa, no nie o Zuzane Čaputovej, ale o bubline, do ktorej ju uzavrela mediálna a „kultúrna“ svorka. Zuzana Čaputová z toho filmu vyšla najlepšie. Ona odišla, ale tá svorka tu stále je, a preto je dobre, že ten film vznikol, aby sme si to uvedomovali každý deň. (noveslovo.eu)
Nedávno v relácii TA3 povedal šéf agentúry AKO Václav Hřích na základe preferencií strán, že v podstate sú tu dva uzavreté kotly, voliči koalície a opozície a pohyby v rámci tých kotlov sú len folklór, nijako sa ani nezmenili a nie je pravdepodobné, že by niekto z jedného kotla preskočil do druhého. Problém vo verejnom živote je, že nemá šancu vzniknúť pravdivý obraz o Slovensku, pretože je maľovaný už celé roky jednou farbou. Zuzana Čaputová mala pre svoju bublinu veľký význam, pretože sa ňou zaštítili a vlastne aj tak trochu za ňu skryli tí, čo sami neboli a nie sú schopní zaujať viac, ako tých svojich 20 – 25 percent občanov. Ona odišla, ale oni tu v mediálnej bubline naďalej všetci pôsobia. Zostali bezradní a záver filmu, keď slnko nevyšlo (plátno je čierne) a počuť len odpoveď na zúfalú otázku, čo len teraz bude so Slovenskom triezvu odpoveď Zuzany Čaputovej: „Ale veď práve sa skončili voľby a ľudia sa rozhodli. Taká je demokracia,“ je pekná bodka.
Film sa jasne inšpiroval časozberným Občanom Havlom, nie je však výpoveďou celkom o Zuzane Čaputovej, ale najmä je to výpoveď sui generis o tvorcoch. Pre nich je Fico zlo a na to, aby mohli svoju správu o svojom prežívaní šíriť, im poslúžila. Ľutujem, že si ju takto privlastnili a mali asi pocit, že to ich si ľud zvolil…, ona sama je omnoho triezvejšia a poctivejšia. Nemala ich počúvať.
Filmári postavili svoju postavu do stredu svojich predstáv o nej a krajine, ktorú obývajú, no nežijú v nej. Od prvých záberov je to ich statická predstava, aj keď sa veľkou rýchlosťou s húkačkami preháňajú v rýchlych autách po tom našom malebnom vidieku. Zuzana Čaputová sa vezie. V kratučkých okamihoch jej dajú možnosť vysloviť niečo z hlbšieho vnútra – napríklad vtedy, keď by mala podľa vžitej predstavy štítivo grcať pri menovaní vlády Roberta Fica. No ona povie – ja som ty a tvoríme jednotu v prírode. Nezabudla som, že mi nadávali, ale dnes je dnešok a začína sa písať nový príbeh. Oni si ho naplnia svojimi skutkami. Je vyrovnaná a omnoho sympatickejšia než obraz, ktorý o nej vytvorila mediálna bublina. Sinologička Marina Čarnogurská jej podarovala svoj preklad knihy Tao Te ťing a Zuzana Čaputová jej (vo filme) povie, že čítala český preklad Cesty Tao a veľmi ju ovplyvnil. Preto rozumiem lepšie jej výhrade k filmu Prezidentka. Zrejme to nie je jej egocentrizmus, naopak, rada by sa bola ukázala v pestrejšom obraze, tvorcovia si ju však vopchali do svojej šablóny, so svojimi prioritami – a svojou nenávisťou. Nechala sa vmanévrovať.
Vo filme (réžia Miroslav Janek a Pavel Koutecký, kamera Stano Slušný) Občan Havel, ktorý vznikal 7 rokov a zachytil veľa premenlivých okamihov, je hýbateľom deja vždy Václav Havel. Aj s odstupom času je to on, Havel (Vaněk), ktorý si svoju rolu užíva, v celej absurdite je to on, kto určuje, čo sa na scéne deje. Je hercom, ale aj scenáristom a režisérom, vykresľuje nielen svoj charakter, ale aj charakter všetkých postáv, ktoré v hre účinkujú, hoci to nie je fikcia, ale dokument. Svoju najúčinnejšiu životnú zbraň – zdvorilosť – ukazuje v akcii. Rozdáva ňou také rany, aké nevie uštedriť nijaká päsť. Rozdáva svoju odzbrojujúcu plachosť, no je to inštrument, má nad všetkým kontrolu práve preto, že koná cielene. Kamera je všade, nevníma ju však, lebo je to on, kto ju riadi a vie, čo akciou, hoci tvorenou improvizovane, chce docieliť. Je to umelec v úlohe prezidenta. Napríklad v scéne, kde obhajuje svoje rozhodnutie predať Lucernu Václavovi Junkovi (sprivatizoval o. i. Chemapol a roku 1999 skrachoval a zostali po ňom dlhy vo výške 12 miliárd, konkurzný správca dodnes skúma, kam sa peniaze stratili… – ale to je iný príbeh), sa rozkričí na poradcov, ktorí ho upozorňujú, že to bude mať vo verejnosti nepriaznivý dopad na jeho obraz. „Všichni volili komunisty, všichni sloužili komunistům a teď delegovali svoje špatné svědomí na mě. Já si nemám podávat ruky s Junkem, protože byl komunistou, to já mám být to jejich špatné svědomí…. Tak já to odmítám, ja jejich špatné svědomí nebudu. (citujem popamäti.) Gradáciu svojho výstupu pred poradcami má tiež pod kontrolou, hlas zvyšuje, pritvrdzuje, použije vulgárny výraz, no režisér v ňom vie, kedy ubrať, kedy sa z výšky nad svojím výkonom pousmiať. Je to dokument, ale Havlov, absurdný. Takých scén je vo filme Občan Havel veľa, vynikajúce sú tie, kde uplatňuje politické právomoci prezidenta.
Po voľbách, v ktorých zvíťazila Klausova ODS, Václav Havel uvažuje, či poveriť Václava Klausa zostavením vlády, poradcovia mu radia, ako sformulovať vetu, ktorá by ho k ničomu nezaväzovala, no on ako dramatik textu rozumie a formuluje si ho presne, aby dosiahol dramatický účinok. A potom nasledujú scény z prijatia Václava Klausa, Josefa Luxa a Miloša Zemana. To je majster štyk, možno najlepšia Hlavlova absurdná hra – a on v nej účinkuje s nadšením. Divák číta v jeho tvári, v rekvizitách, v jeho dialógoch, v jeho pohyboch na scéne. Rýchly trhavý krok, keď beží dozadu k poradcom, uvítanie ďalšieho návštevníka, ich dialógy. Miloš Zeman mu chytrácky, aby pohladil jeho ego radí, ako by si na jeho mieste počínal Masaryk (teda nedal by možnosť Klausovi, hoci vyhral voľby), Havel mlčky s úsmevom počúva, zdvorilo ďakuje a povie akoby nesmelo, že on by to predsa len urobil po svojom… A keď si Zeman požiada ešte o becherovku, neprivoláva obsluhu, ale sám vrtko vstane, ide k bufetu, nalieva do pohárika a nesie Zemanovi. S pôžitkom si užije túto scénu absurdného divadla aj divák, aj aktér, lebo sa v nej v skratke odkryje ďalšia črta charakteru postáv. V celom priebehu rokovaní odbieha k poradcom a konzultuje, k čomu sa dopracoval (kamera všetko sníma tu aj tam). To je divadlo!
Takých scén vo filme Prezidentka niet, lebo tam dej posúvajú tvorcovia podľa svojej šablóny, zarámcovali si ju na začiatku filmu: podliak Fico môže za smrť Jána Kuciaka a podliaka treba vždy ukázať ako podliaka, dobrú prezidentku ako dobrú prezidentku. Peknú, milú, vľúdnu, ľudskú. Panenku v pekných šatách. To oni, poradcovia, ktorí jej píšu prejavy, sú vlastne prezidenti. Majú len tú smolu, že sú Len nezvoliteľní. Výrečná scéna je po diskusii pred voľbami v roku 2016, keď Kiska založil stranu a v preferenciách sa zdá byť budúcim premiérom. Zuzana Čaputová v priamom prenose na priamu otázku moderátora povie, že by za premiéra nevymenovala človeka, ktorý by bol trestne stíhaný. Hovorí to vo všeobecnosti. Ale každý vie, že ide o Kisku. A potom na porade v kancelárii prezidenta jej poradca Leško vysvetľuje, ako sa mohla z odpovede vykrútiť. Kamera sleduje tvár Zuzany Čaputovej, aj jej poctivú odpoveď: predsa vie, čo je napísané v zákone a nemohla by sa tváriť, že to nevie… Klobúk dolu!
Film je zostrihaný z mnohých záberov, ktoré sme všetci nedávno mohli sledovať v médiách, takže vidíme, čo poznáme. Niet tam „zákulisných“ hier. Asi najzaujímavejšia scéna prichádza vo chvíli, keď zmätok Matovič príde do paláca s papierom na svoju abdikáciu, pobieha tam v zimnej záhrade s telefónom na uchu, nasleduje ho nejaký chlapík tiež s telefónom na uchu, zmocnenec paláca prichádza dať urobiť kópiu abdikácie, a keď sa vráti k Matovičovi, ten mu list papiera vytrhne z ruky a beží preč, von z paláca. Kamera všetko sníma. Aj miestnosť s poradcami. V pozadí vidíme veľkú obrazovku s dianím v parlamente. Právnici špekulujú, ako reagovať, či vziať na vedomie, že si to Matovič rozmyslel, ale Zuzana Čaputová rozhodne: toto musíme medializovať! V tejto chvíli je ona hýbateľom deja, pohne veci (a Matovič jej to nezabudne).
A ešte jeden zaujímavý moment. Po vpáde ruských vojsk na Ukrajinu chystá s poradcami prejav, hovorí im, že hneď ráno telefonovala s Vladimirom Putinom, čo je na okamih šokujúce… kuriozita so zámenou mena sa hneď vysvetlí, no poradcovia sa radia, ako sa píše Zelenskyj, ešte ho nepoznajú – čo je dosť prekvapujúce. Zuzana Čaputová povie, že keď so Zelenským telefonovala a prejavila mu účasť, on jej povedal: neboj, Zuzana, dobre bude. Táto veta potom v prejave nie je, no možno na škodu, možno vysvetľuje aj ďalšie konanie Zelenského v marci 2022.
Nie je to film o hľadaní charakteru postavy ako Kusturicov El Pepe – vrcholový život (o uruguajskom prezidentovi José Mujicovi) ktorý, mimochodom, tiež premietli na Filmovom festivale v Jihlave. Ani Na Hrane demokracie, film o politickom procese, v ktorom v Brazílii odsúdili súčasného prezidenta Lulu da Silva. A na rozdiel od obrazu Václava Havla vo filme Občan Havel, v Šulíkovom filme nie je Zuzana Čaputová spiritus movens. Film je zarámcovaný do atmosféry bubliny – je tu zloduch, ktorý je zodpovedný za smrť Kuciaka, za atmosféru nenávisti, vyhrážok – a je tu dobrotivá prezidentka, symbol slušnosti a Zmeny. Paradoxne v závere je takmer mŕtvy „zloduch“: Robert Fico… Pre mňa je šokujúce, že nevidím známky pohnutia či súcitu v tvárach bubliny, nechcem radšej čítať, čo tam vidím. Na rozdiel od plaču pri Teplárni. Preto hovorím, že je to pravdivý obraz bubliny a tá je tu s nami. Dobre vedieť.