Počula som mrmlavé hrmenie, prichádzalo z veľkej diaľky, ale veľkou rýchlosťou sa približovalo, na oblohe sa zjavili štíhle stíhačky, prerezávali vzduch rýchlejšie, ako zvuk a odrazu som zazrela bodky. (noveslovo.eu)
Čierne bodky sa rútili dolu. Zakryla som vnučku vlastným telom, no vedela som, že je to málo. V mysli sa mi mihali obrázky, ktoré som už niekde videla, aj s následkami… A veľmi som sa bála, hľadala som úkryt pre vnučku, nikde som nevedela s ňou dobehnúť. Pohroma sa blížila, vynorila sa mi spomienka na film Melanchólia, už zostávalo len postaviť si típý, ako pri zrážke cudzej planéty so Zemou. A potom opäť obrázky plné ruín, deti, ktoré vyrástli pod neustálymi nečakanými výbuchmi… Zobudila som sa. Bol to len zlý sen!
Tie obrázky zo sna mám vryté do pamäti z toho, čo viem o povstaní na východe Ukrajiny, z línie „prikasnavenia“, z tých vyše tisíc kilometrov, kde sa už desiaty rok zabíja. A nemieni prestať. Je to ako cholera, šíri sa. Jej zárodky sú už roztrúsené na Blízky východ, do Afriky, plazivo sa približuje zo všetkých strán. Vojna. Obhrýza ľudské telá až do kosti, zabíja, ľudí núti pridávať sa na tú či onú stranu. A ktosi zbiera zisky.
Dívam sa na tie rumoviská na frontovej línii Ukrajiny a vždy myslím na tých prostých obyvateľov miest a dediniek a usadlostí. Vojaci, žoldnieri, tí mali možnosť voľby. Ale obyvatelia? Spisovateľ Zachar Prilepin mi v mnohom pomohol pochopiť, čo za povstanie sa odohralo v roku 2014 na Donbase. Ukrajinci začali zabíjať Ukrajincov. To nebol boj „dobra“ a „zla“, ako sa nám to neustále podsúva. Bol tam, videl na vlastné oči. Ale to, čo prišlo po 24. februári 2022, je ešte hroznejšie. Keď sa „specoperácia“ začala, čo si o tom pomyslel ten, kto pomáhal opolčencom – Zachar Prilepin?
„Šok! Pretože som okamžite pochopil, čo nastane: KATASTROFA. Obrovské množstvo obetí na oboch stranách. Počas všetkých rokov pred týmto zomrelo asi trinásťtisíc civilistov, z toho dvanásťtisíc päťsto na Donbase. Pretože sme sa snažili nezasiahnuť civilistov. Náš prápor stál na štyroch miestach: vždy, keď sme zasiahli nepriateľa, modlil som sa, aby žiadna strela nepreletela a nespadla na obývanú oblasť, na civilistov. Druhej strane to bolo úplne jedno. A teraz… uvedomil som si, že budem musieť prevziať určitú časť zodpovednosti za to, čo sa stane. A keď mi ľudia toho 24., 25., 26. februára začali písať gratulácie, povedal som im – zbláznili ste sa?! K čomu mi gratuluješ?! Chápete, že teraz sa začnú skutočne dobýjať mestá?! Teraz uvidíte, čo to je… A potom som si pomyslel: no, ty si sa toho zúčastnil. Tak, a teraz si trhaj vlasy… A bol tu ďalší pocit: hnev na politický establišment. Pretože celé tie minulé roky som za nimi chodil: vtiahnite tému Donbasu do ruského života, dajte mi divadlo, naštudujeme o tom päť hier, urobme humanitárny štátny program pre Doneck a Luhansk… Prosil som ich, vykladal… Asi som bol hlavným propagátorom tejto témy, vymyslel som a usporiadal prvé veľké rapové a rockové festivaly v Donbase, vydal som prvú antológiu poézie o Donbase, dokonca aj prvú Zacharčenkovu tlačovú konferenciu v Moskve. A vo februári 2022 sa ukázalo, že všetko, o čom som hovoril a nikto si to nevšímal, je odrazu v našom živote najdôležitejšie. A aká panika nastala v prvých dňoch v televízii! Pretože naverbovali do Štátnej dumy poslušných dvíhačov rúk, robotov – a teraz sa začala vojna, ale diskutovať nemá kto ísť. Boja sa – no, nikdy neviete, čo sa môže stať, čo, ak zajtra sa začne tretia svetová… A ľudia z televízie začali volať náš tím, ktorý sa do Dumy nedostal. Začali volať Kazakovovi, Michejevovi, Starikovovi, Kire Sazonovej – pretože oni neodmietnu prísť, aj keď ich do Štátnej dumy nepustili. Moderátori prosia: zachráňte nás, inak sa nemáme s kým porozprávať! To ma strašne hnevá… do istej miery sme vo vojne sami so sebou, s naším odrazom v skresľujúcom zrkadle… Svojho času, ešte po Debaľceve v roku 2015, som napísal článok o tom, ako Ukrajinci dobre bojujú. Navalili sa na mňa kritici, čo si to dovoľujem! Stále však tvrdím – Ukrajinci sú rovnako tvrdí ako my: sú tvrdohlaví, sú vynaliezaví, idú na smrť… Kto iný na tomto svete to dokáže? Chlapi od wagnerovcov – a tí teda bojovali všelikde – mi hovorili, že nikde nevideli také odhodlanie k odporu ako u Ukrajincov. A potom, ak sa nad tým zamyslíte – pozriete si ich zoznamy, každé piate meno je ruské, plus grécke, tatárske…“
Spisovateľ Zachar Prilepin je postava kontroverzná. Spisovateľ vynikajúci, jeho Botky plné horké vodky mám stále na nočnom stolíku, aj Kroniku prebiehajúcej vojny. V mladosti slúžil v poriadkovej polícii Dzeržinskij a velil čate niekoľkých bojových misií v Čečensku.
Po vydaní prvej svojej veľkej knihy o Čečensku – románe Patológia –, sa jeho literárna kariéra prudko rozbehla. Prilepinove knihy získali veľké literárne ceny a boli preložené do desiatok jazykov. Jeho osobný životný príbeh vyzerá ako realizácia „ruského sna“ – mladý muž z provincie dosiahne široké uznanie, zarobí veľa peňazí, postaví dom a založí silnú rodinu, má štyri deti. Stretáva sa s celou ruskou literárnou a umeleckou spoločnosťou, mám v pamäti reportáž z jeho domu, kam si pozýva priateľov, napríklad aj u nás známeho autora knihy Všetci mocní Kremľa Michaila Zygara. Do toho domu na vidieku v lese za ním prišla urobiť rozhovor aj mondénna liberálna novinárka Xenia Sobčak – neskôr sa vo svojej relácii Ostorožno Sobčak za to vyviňovala a trhala si vlasy…
Lebo v roku 2014, po vypuknutí občianskej vojny na Ukrajine, odišiel Prilepin do Donbasu – spočiatku ako novinár a humanitárny pracovník. Potom sa stretol s prvým šéfom republiky Alexandrom Zacharčenkom a vytvoril prápor Republikánskej gardy, v ktorom pôsobil ako zástupca veliteľa v hodnosti majora DĽR. V tomto období jeho života začali európski vydavatelia odmietať spoluprácu s Prilepinom a ruskí západne orientovaní spisovatelia s ním začali prerušovať vzťahy. Svetoznámy spisovateľ po začatí ruskej špeciálnej operácie najprv obnovil nadáciu, ktorú dávno vytvoril na pomoc civilistom na povstaleckých územiach – a v lete 2022 sa opäť chopil zbraní. V máji tohto roku, krátko po návrate z bojovej misie, prešlo auto Zachara Prilepina cez protitankovú mínu nastraženú ukrajinským sabotérom v blízkosti spisovateľovho domu v regióne Nižný Novgorod. Počas teroristického útoku bol zabitý Prilepinov spolubojovník Alexander „Evil“ Šubin a sám Zachar bol vážne zranený.
Zaplatil za svoju politiku.
No v rozhovore, ktorý poskytol po atentáte, máme nebývalú možnosť nahliadnuť aj do ruskej spoločnosti. Zvonka vyzerá ako jednoliata masa, ale nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Rovnako málo vieme o Donbase.
„Toto už nie sú kozácke dejiny 17. storočia, ale proletárske dejiny 19. storočia. Do Donbasu išli ľudia pracovať, nie bojovať. Pred revolúciou (VOSR) tvorili Donbas banské regióny pozostávajúce z dvoch maloruských provincií, Jekaterinoslavskej a Charkovskej. A kúsok kraja Vševeľkej donskej armády. Keď Lenin umiestnil Donbas na Ukrajinu… čo sa vlastne stalo? K Leninovi prišli delegáti z Ukrajiny, povedali: ostali nám len Seljukovia, nemáme vôbec žiadnych robotníkov. Tak Lenin do Ukrajiny zaradil Donbas. A zdôvodnil to vo všeobecnosti rozumne: aby vyvážil ukrajinskú nezávislosť. Tvrdiť, že Donbas je čisto ruský región, nie je celkom pravda. Toto je predovšetkým robotnícky región. To ho spája, napriek etnickej rôznorodosti… Práve proletárska a sovietska identita Donbasu bola spočiatku hlavným palivom odporu voči Kyjevu. Sebaorganizácia, sebauvedomenie… pocit, že ľudí nemožno ponížiť – to je charakter Donbasu. A ukázali to.“
Ale čo vlastne priniesli neustále boje a neustále nepokojne obyvateľom týchto nešťastných proletárskych oblastí? Spomínam si na veľké mítingy v roku 2014, baníci a robotníci na ne chodili z roboty, ani im nenapadlo, že sa požiar z Kyjeva rozšíri až k nim.
Stalo sa.
A nezdá sa, že by to malo blízky koniec. Mier, zdá sa, nepotrebujú USA, nepotrebuje ho kyjevská vláda, nepotrebuje ho Putin. Chcú vyhrať a vyhrať sa dá len za cenu obrovských strát. Ako povedal v to februárové ráno Zachar Prilepin: bude to katastrofa.
Nákaza vojny hrozí aj nám, hoci si ju nikto neželá. Ale kto sa pýtal obyčajných ľudí v Kyjeve, v Donecku, Luhansku či v Moskve?
Kto sa pýta nás, keď sa podpisovala americká zmluva?
Dňa 7. októbra 2023 sa strhlo veľké nešťastie v zemi zasľúbenej. Kto ho vyvolal a čo ním sleduje, o tom sa môžeme len domnievať. Prostí ľudia určite nie. Americký investigatívny novinár Seymour Hersh pátral po príčinách so svojimi priateľmi, ktorých pozná ešte z čias, keď písal knihy o Vietname. Jeden z dôstojníkov tajnej služby mu povedal: „Dohodli sa s (Hamas) Katarom, ktorý s izraelským súhlasom začal vedeniu Hamasu posielať stovky miliónov dolárov. Bibi (Netanjahu) bol presvedčený, že s katarskými peniazmi bude mať väčšiu kontrolu nad Hamasom – aj keď občas vypáli rakety na územie južného Izraela a bude mať prístup k pracovným miestam v Izraeli – zdalo sa mu to výhodnejšie, ako spolupracovať s Palestínskou samosprávou. Podstúpil to riziko. To, čo sa stalo tento týždeň,“ povedal S. Hershovi insider, „bolo výsledkom Bibiho doktríny, že môžete vytvoriť Frankensteina a mať nad ním kontrolu.“
Do zbrane bolo povolaných 360 000 záložníkov, ktorí teraz absolvujú nárazový výcvik. Medzitým súčasné bombardovanie civilných cieľov – bytových domov, nemocníc a mešít – už nezahŕňa symbolickú civilnú ochranu. Pri predchádzajúcich útokoch v meste Gaza izraelské letectvo často zhodilo malú bombu na strechu civilného zariadenia, ktoré malo byť terčom – nazývalo sa to „klopanie na strechu“ – čo by teoreticky varovalo nebojujúcich, aby utiekli z budovy. To sa pri súčasných nepretržitých bombových náletoch nedeje.
Čo sa týka pozemného útoku, zdroj S. Hersha z bezpečnostných služieb Izraela mu povedal, že sa uvažuje o brutálnej alternatíve, ktorá by sa dala opísať ako obliehanie Leningradu, s odkazom na slávnu nemeckú snahu vyhladovať Sankt Peterburg počas druhej svetovej vojny. Vedenie Hamasu a veľká časť jeho pracovnej sily „žije v podzemí“ a cieľom Izraela je zničiť čo najviac tejto pracovnej sily „bez pokusu o tradičný útok z domu do domu“. Teraz sa zvažuje možnosť pokračovať v izolácii mesta Gaza, pokiaľ ide o dodávky energie a dodávky potravín a iného životne dôležitého tovaru. Diskusia sa vedie o tom, či vyhladovať alebo zabiť až 100 000 ľudí v Gaze. Jedným z izraelských predpokladov je, že Hamas, ktorý od roku 2014 dostal od Kataru až 1,6 miliardy dolárov, chce byť vnímaný ako suverén, ktorý sa stará o svojich ľudí. Hamas nie je racionálny a nie je schopný akýchkoľvek rokovaní a Katar nezasiahne. A ak nedôjde k nejakému medzinárodnému zásahu alebo zásahu tretej strany, môže dôjsť k všeobecnej pozemnej invázii s nevýslovnými úmrtiami na všetkých stranách a všetkých väzňov, píše S. Hersh vo svojom pravidelnom blogu.
Toto všetko sa mi nesníva. Ak cholera vojny zasiahne naše územie, nebudeme mať na výber. Ako nemajú na výber obyvatelia Donbasu a Izraela a Palestíny… Kto ochráni ich, kto naše deti?