V piatok sa do informačného sveta rozleteli zábery z Oválnej pracovne Bieleho domu. Videli sme záplavu reakcií, každý podľa svojich preferencií hodnotil scénu, ktorá má potenciál stať sa historickou. Bezohľadný výprask hrdinu a vresk publika, zvyknutého mu aplaudovať. (noveslovo.eu)
Mne postoj Donalda Trumpa opäť pripomenul Gorbačova. Pripomeňme si našu dvadsaťročnú traumu po okupácii ČSSR vojskami piatich štátov Varšavskej zmluvy, (v ľudovom slovníku „keď prišli Rusi“) v roku 1968. V ČSSR dvadsať rokov sedeli na stoličkách najvyšších postov politici, ktorých tam posadil Brežnev (a okupácia). A odrazu Brežnev umrie, po troch rokoch, keď v Moskve nestíhajú pochovávať, príde nejaký smelý Míša. A začne glasnosť a perestrojku. Naši politici sa s otvorenými ústami dívajú, čo to stvára spojenec, šašo s fľakom. Rozbíja mogučuju deržavu. A nijako sa nevyjadrí o odchode sovietskych vojsk z ČSSR. Prichádza k nám na návštevu a prezident republiky nemá silu nastoliť túto otázku, pretože vie, koho má prilepených na tých stoličkách – a keby niečím bez pomoci pohol, tak zvrhnú skôr jeho, ako on ich. Potrebuje toho, kto to spôsobil, na svoju stranu – no a Gorbačov zdvihne ruky – čo on s tým má? „Ale tie vojská sem niekto poslal!“ rozčuľoval sa prezident.
Zelenskyj a európski lídri sa musia cítiť rovnako. Veď tú vojnu v roku 2022 roznietil a podporil strýčko Sam – ako to, že on teraz s tým nechce nič mať? Ukrajinci zaplatili krvou, Nemci si nechali zničiť Nord Stream (poľský minister zahraničných vecí Sikorski sa Američanom za to poďakoval), celá EÚ sa odstrihla od lacného plynu a ropy, len aby pomohla Ukrajine poraziť okupanta – a teraz, keď zaplatili takú vysokú cenu, príde strýčko Sam a povie: to Joe, s ním si to vybavte, ja už žiadnu vojnu nechcem a dohodnem sa s okupantom tak, aby MAGA! Tak čo môže EÚ a Zelenskyj? Zosnovajú bojový plán: treba tomu oranžovému šašovi dohovoriť. Vyšlú k strýčkovi Samovi poslov – prvý vyrazí Napoleon, ktorý ho aj za koleno chytí, po ňom Starmer, ktorý chce chytračiť cez Kanadu. Sú v strehu a skúšajú zlomiť Trumpa. Ich cieľ je, aby jeho úmysel dohovoru s Rusmi nevyšiel, sypú piesok do súkolia, ale Trump má svoj MAGA plán. Vidí to inak a od úmyslu na obchod neustupuje. Mier za MAGA. Tak to skúsia inak, za Trumpom pošlú Zelenského, hrdinu. Zelenskyj už urobil kopu užitočných vecí pre Trumpa – napríklad stúpol na plyn, aby Európania museli kupovať jeho produkty, ba ponúkol aj svoju krajinu (nerasty) ešte v októbri minulého roku, aby ich Rusi a Číňania nedostali. Lenže nerátal s tým, že sa to bude brať ako splátka dlhu. Trump pristane na ponuku, vypracuje sa plán na spoločné podniky a má ho podpísať nie Zelenskyj, stačí minister financií. Taký je stredajší odkaz z Bieleho domu. Lenže múdre európske hlavy potrebujú, aby na strýčka Sama zapôsobila obeť politiky jeho krajiny, a tak Macron vybaví, že Zelenskyj môže zavítať osobne. Nie na podpis, ale ako baranidlo, ktoré má zabrániť legitimizovať Putina a nedovoliť s ním dohodu. Trump hosťa prijme, aj sa pekne porozprávajú, prvých 40 minút rozhovoru bolo úplne v pohode – Trump štyrikrát pochválil statočných hrdinských Ukrajincov, prisľúbil ďalšie nerušené dodávky zbraní až do ukončenia vojny. Šlo to hladko, ale cieľ návštevy bol predsa iný. Preto nasledovalo to, čo nasledovalo. Mnohí boli prekvapení, ba až šokovaní, ako sa Zelenskyj správal, ale ja si myslím, že Zelenskyj nevybočil zo svojho komunikačného rámca, Robert Fico by mohol asi potvrdiť, ako sa rozpráva za zatvorenými dverami. Lenže – opäť pripomeniem Gorbačova – je tu „glasnosť“. A tak vidíme potupný vyhadzov hrdinu od strýčka Sama. Ktorý to celé vlastne spôsobil – veď prvé Javeliny, strely proti ruským tankom, dodal práve on, nie strýčko Joe. Aj o tom tam padla reč… Do kaše namočení európski lídri okamžite píšu Volodymyrovi, že nie je sám, že sú pri ňom, ba v Londýne mu vybavia ako teatrálne odškodné aj kráľovské prijatie v Buckinghamskom paláci. Čo im iné zostáva? Veď aj ich prispením sa veci dostali tam, kde sú. Oni sú ako tí naši súdruhovia, prilepení k stoličkám vďaka okupácii, nedá sa z tej stoličky vstať, aj keby chceli. Mali by holý zadok.
Minulotýždňové hlasovanie vo Valnom zhromaždení OSN bolo pre nich prvou studenou sprchou – ukrajinskú rezolúciu k 3. výročiu vstupu vojsk RF podporilo už iba 93 štátov (prvý raz to bolo 140), 18 bolo proti, ale dôležité je, kto za rezolúciu nehlasoval – Arménsko, Brazília, Čína, India, Kazachstan, Spojené arabské emiráty, USA, Uzbekistan, Venezuela,… to bolo výrečné politické gesto veľkých (či strategických) hráčov. (Slovenská republika sa zachovala v súlade so svojím postojom – my nie sme hráči a narušenie územnej celistvosti je porušením medzinárodného práva a je v našom životnom záujme trvať na jeho dodržiavaní, rovnako ako pri Kosove. Preto by sme mali ako občania byť na to hlasovanie hrdí, my nie sme vazali ani USA, ani RF a nemáme dôvod stavať sa na stranu konfliktu ani jedného, ani druhého. Náš záujem je Slovenská republika.)
Ale prečo je ten strýko Sam taký tvrdohlavý, že odmietol srdcervúce dôkazy o krvilačnom Putinovi? Prečo nepochopil, že sa s ním nesmie rozprávať, ale je jeho povinnosťou poraziť ho, ako žiada zúrivá Estónka Kaja Kallasová? Veď zatiahol do kaše všetkých, ako teraz môže (ako vtedy Gorbačov) zdvihnúť ruky a nechať ich v tom samých? Veď oni tú šlamastiku nevymysleli, len sa pridali. A priniesli obete. Ako teraz majú sami zvíťaziť?! Lenže Trump sľúbil svojim americkým voličom, že tú vojnu ukončí. Do 24 hodín! No, dobre, tak bude to trvať dlhšie, ale zo svojej cesty nezíde. Čo sľúbil, to splní.
Dráma je to pre obetovanú Ukrajinu, ratlíci sa zastrájajú, že budú štekať a hrýzť, určite to dodržia. Dojmológovia budú písať a rozprávať svoje moralistické traktáty, ktoré nič nenásobia a nič nedelia. Akoby sa napĺňala Leninova téza, že štát môže riadiť každá kuchárka.
Alexej Arestovič vo videu hovorí: ide o zrážku starého a nového sveta. Ukrajina nemôže dostať bezpečnostné záruky od nikoho, musí sa spoliehať len sama na seba. Trump, Putin a Si spolu s globálnym Juhom pripravujú nové geopolitické strategické riešenie bezpečnosti sveta. Novú Jaltu. Tvrdí, že diplomatické práce na tom novom delení sveta sú v takom štádiu, že je technicky nemožné ich prerušiť či zastaviť.
Ale čo s našimi elitami, prilepenými na stoličkách tým kanagomom okupácie?
Za reálneho socializmu, keď sme boli úprimne nadšení glasnosťou a perestrojkou, skeptici hovorili: len aby to neskončilo perestrelkou…