O koreňoch tej veľkej vojny v našom susedstve. (noveslovo.eu)
To, čo zažívame, mi veľmi pripomína éru pred rozpadom starého sveta. Aj so senilnými starcami na čele vlád, aj s lžou, ktorá má byť jedinou pravdou. Rozdiel je, že nikto dnes nie je Gorbačov a nikde sa nečrtá nová perestrojka. Áno, skončila sa neslávne, ale i tak nám priniesla slobodu a desiatky rokov relatívneho mieru (lebo na Juhosláviu sa predsa len zabudnúť nedá).
Zažili sme rozpad Sovietskeho zväzu, v auguste uplynulo 31 rokov, ako v sovietskej televízii vysielali Labutie jazero, Výbor pre mimoriadne udalosti vyhlásil, že Gorbačov je chorý a jeho povinnosti preberá Gennadij Janajev. Klamali, ako to politici robievajú, ale títo vyzerali úplne nepripravení. Gorbačov sa z vily Foros na Jalte vrátil ako prezident, puč bol zažehnaný. Po rokoch som v ruskej televízii po prvý raz počula svedectvo generála, ktorý vtedy na Kryme strážil Gorbačova. Generál Gorbačovovi povedal, že v aute môže nadviazať telefonické spojenie, ktoré vo vile nefungovalo a bezpečnostné služby mu umožnia odletieť do Moskvy. Odmietol. Podľa generála preto, lebo by bol musel „priňať rešenie“… Minulý rok pri tridsiatom výročí som videla ešte ďalšie autentické zábery, ako cez sklenené dvere vychádza Jeľcin z moskovského Bieleho domu, na rozdiel od Gorbačova mal guráž a „priňal rešenie“, postavil sa na tank a rozohnal ozbrojenú vzburu. Ale videla som tiež zábery na zhromaždený „dav“ okolo tanku – kamery a médiá dokážu všetko!
Vo Vremia second hand nobelistky Svetlany Alexijevičovej sú spomienky maršala Achromejeva: bol na dovolenke na Kaukaze, keď sa dozvedel o tom pokuse nepripravených zúfalcov, ktorí chceli zvrátiť rozbehnutý stroj. Bol vojak, oddaný vlastenec, odletel do Moskvy a našiel tam úplne dezorientovaných a opitých pučistov… no, a potom to všetko dopadlo tak, ako dopadlo. Puga, ministra vnútra, člena toho zúfaleckého pokusu vraj prišiel ktosi navštíviť, jeho žena išla otvoriť a kým milí návštevníci vošli dnu, tak sa zastrelil. Maršal Achromejev po tom, ako povečeral s dcérou, ženou a vnukmi melón a tešil sa na druhý deň s nimi na ihrisku, sa na šnúrke od škatule od bonbónov obesil na kľučke od okna (maršal, vojak!) Ba čo viac, ako poctivý človek, nechal list na rozlúčku a peniaze, ktoré bol dlžný v závodnej jedálni…
Žili sme ten čas, čítali, videli, počuli sme všetko – a predsa o tom vieme len to, čo je na povrchu. Bielovežský prales, rozšafný statný Jeľcin s ostatnými súdruhmi (za Ukrajinu Kravčuk, za Bielorusko Šuškevič). Na úvod stretnutia Jeľcin z náprsného vrecka saka vytiahol papier, z ktorého Kravčukovi prečítal odkaz Gorbačova: čo najskôr podpísať návrh novej všezväzovej zmluvy, za ktorú sa v referende vyjadrilo vyše 70 percent občanov ZSSR. Kravčuk však už mal za sebou úspešné referendum, v ktorom na otázku, či si Ukrajina želá vystúpenie zo zväzu, odpovedalo kladne rekordných 90 percent občanov.
„Boris Nikolajevič, a vy by ste podpísali?“
A tak sa tí dvaja rozhodli, že radšej chcú byť pánmi na svojom, ako byť podriadení Gorbačovovi. Podebatovali tavarišči, podpísali protokol, že rozpúšťajú ríšu zla, ako ZSSR nazval Reagan. Jeľcin oznamuje americkému prezidentovi Bushovi st., že Sovietsky zväz už neexistuje, ten sa iba prekvapene opýta, ako sa má Michail Sergejevič… Na videu z Bielovežského pralesa vidno troch sprisahancov, ktorí vedia, že teraz im treba čo najskôr utekať „padaľše“, lebo výsadkári by ich mohli všetkých zatknúť a bol by koniec ich dobrodružnej cesty. Ale Gorbačov taký príkaz nedal.
Nebolo to celkom nečakané, Michailovi Gorbačovovi sa pomaličky už nejaký čas rozpúšťal Sovietsky zväz. Bieloruský tajomník komunistickej strany Šuškevič mal vraj problém, ako zabezpečiť zimu, a tak pozval na rokovanie o plyne a uhlí do Bielovežského pralesa v rezidencii Vinkuli Borisa Jeľcina. Ten formálne bol ešte podriadený Gorbačovovi, no dobre si pamätal, ako ho na všezväzovej konferencii ešte veľkého ZSSR ponížil. Povedal vtedy doslova: „Ja toho Borisa už nikdy nikde nepustím. (Spomína B. Jeľcin v seriáli Krušenie. A jeho zaťatý výraz hovorí viac, ako slová.) „Zapamätal som si to. Aj on si to zapamätal!“ A tak, keď Gorbačov na sklonku roka 1991 rozpúšťa pred televíznymi kamerami formálne Sovietsky zväz, „Boris dal kamandu…“ hovorí v tom dokumente trpko tentoraz ponížený Gorbačov a vlajka Sovietskeho zväzu sa z kremeľskej veže spúšťa ešte skôr, ako posledný prezident opúšťa úrad. Nad Kremľom veje už len ruská zástava. A rodí sa nacionalizmus. Ten ruský je podozrivý, no tie ostatné na území bývalého Sovietskeho zväzu veľmi vítané. Rozdúchavané.
Kravčuk omnoho neskôr rozpráva svojmu priateľovi, ukrajinskému novinárovi Dmitrijovi Gordonovi, prečo Ukrajina nemá jadrovú zbraň: celý jadrový arzenál bol sovietsky, teda vrchné veliteľstvo bolo v Moskve. Jadrový arzenál je systém, ku ktorému treba mať kódy, tie tiež boli v Moskve. Moskva mala kľúč k materiálu, aj k nevyhnutným zabezpečovacím manévrom, ktoré k jadrovému arzenálu patria a podliehajú bezpečnostným opatreniam, ukotveným v medzinárodných zmluvách. Ukrajina nemala z toho nič, a preto vznikla tá dohoda v Budapešti. Ak by bol mohol, tak sa Kyjev nevzdá ničoho! Kravčuk bol predtým ideologický tajomník komunistickej strany Ukrajiny rovnako ako Jeľcin v Ruskej federácii a Šuškevič v Bielorusku. Oslobodili sa spod jarma svojej ideológie, ktorú hlásali, ale nie od svojich funkcií. Pod vedením starých komunistov, teraz už demokratov, sa začala rabovačka, akú svet doteraz nepozná. Bola to ich vlastná iniciatíva? Bill Browder, autor knihy Zatykač – ako som sa stal Putinovým nepriateľom č. 1, spomína, ako mu v Londýne najprv nikto nevenoval pozornosť, keď povedal: v Rusku sa rozdávajú peniaze! Ale bolo to tak.
Diana Pančenko, ukrajinská novinárka, ktorá musela z vlasti ujsť pred režimom Zelenského, pretože trvala na mieri a Minských dohovoroch, nakrútila video o Čiernomorskej ukrajinskej flotile. Ukrajina vlastnila 76 námorných lodí, mala v lodnom priemysle tisícky zamestnaných ľudí. Po rabovačke, ktorú odštartoval bývalý ideologický tajomník komunistickej strany a neskôr prvý prezident „nezaležnej“ Ukrajiny Leonid Kravčuk, jej zostali 3 lode. Ostatné je všetko v offshorových firmách a vo vlastníctve cudzích kompánií.
Diana Pančenko:
Povstanie na východe Ukrajiny sa formálne začalo pre prvý zákon prijatý po štátnom prevrate vo Verchovnej rade. A zakrývaním stôp, čo sa vlastne na tom Majdane udialo. No ešte dôležitejšou príčinou bol majetkový prevrat, ktorý z baníkov, hutníkov, námorníkov atď. urobil žobrákov. Tí ľudia, absolútni dobrodruhovia, povstali, ukrajinská pomajdanovská vláda na nich poslala tanky a vyhlásila Antiteroristickú operáciu (ATO) – a je z toho strašná vojna.
„Celý marec v Donecku, Luhansku, Charkove a Odese prebiehali masové mítingy proti Majdanu. Zjednotenie Ruska a Krymu malo búrlivý vplyv na milióny ľudí na južnom východe: mnohí a mnohí boli presvedčení, že zajtra sa niečo podobné stane aj u nich, s nimi.
Určite, jedného dňa bude musieť niekto vysvetliť, prečo sa to nestalo.
Mimochodom, už dnes si môžeme skúsiť predstaviť takú pestrofarebnú dúhu rôznych názorov od Charkova až do, napríklad, Odesy – 547 km! Na tomto území žijú milióny a milióny ľudí, viac ako v mnohých európskych krajinách, ba dokonca aj v celej bukréte niekoľkých malých európskych krajín.
Žiadna garancia, že všetci títo ľudia sú nastavení prorusky, nebola. Naopak, mnohí z Ukrajincov žijúcich na tomto území, boli nastavení antirusky.
Nie väčšina, ale veľmi, veľmi mnoho. Štatistiku nemáme a sotva ju niekedy aj získame, no očití svedkovia tradične zmapovali situáciu veľmi jednoducho: polovica mesta je ,za‘, polovica ,proti‘, napríklad, v Odese sú dve tretiny obyvateľstva ,za‘ a jedna tretina je ,proti‘, povedzme v Charkove je jedna tretina obyvateľstva ,za‘, jedna tretina ,proti‘ a tretia sa nerozhodla, to isté niekde v Záporoží.“
(Zachar Prilepin: Listy z Donbasu, kronika prebiehajúcej vojny)
V Moskve nedávno zatkli bieleho dôstojníka Igora Girkina alias Strelkova a asi najznámejší politický väzeň Alexander Navaľnyj, odsúdený ruskými súdmi za korupciu, sa ho zastal. Lebo sú v tejto chvíli väznení obaja a majú spoločného nepriateľa – Putinov režim.
No kto je Strelkov?
„Dňa 12. apríla v sobotu bola v Donecku obsadená oblastná prokuratúra.
Ráno toho istého dňa vstúpila na územie Doneckej republiky skupina bývalého plukovníka Federálnej bezpečnostnej služby (FBS), ktorý bol prepustený v marci 2013, Igora Strelkova; do mesta Slaviansk dorazilo na autobuse päťdesiatdva osôb a obsadilo tam policajnú stanicu a Bezpečnostnú službu Ukrajiny (BSU).
Potom dorazili ešte šiesti.
Spočiatku boli Strelkovovi muži považovaní za ,dôležitých ľudí‘ – predstaviteľov ruských špeciálnych služieb; ale čoskoro sa ukázalo, že to bola len skupina dobrovoľníkov, väčšinou z Ukrajiny (vrátane, napríklad, z Kyjeva); medzi nimi bolo iba deväť ruských občanov.
Prišli z územia Ruska a povedali, že vybavenie a zbrane tejto skupiny sponzoroval ruský podnikateľ Konštantín Malofejev. Podľa iných zdrojov to bola iniciatíva krymských riadiacich pracovníkov a podnikateľov.
(…)
Nie je však dôležité, čie peniaze boli investované do Strelkovovho oddielu, no stojí za to pripomenúť, že rovnaké kroky podnikol aj ukrajinský oligarcha Igor Kolomojskyj, ktorý už v apríli vytvoril vlastné súkromné vojenské jednotky na základe Pravého sektora (čo neskôr potvrdil aj sám Dmitrij Jaroš – vedúci „pravosektorovcov“).
To, čo sa v Doneckej a Luhanskej oblasti začalo, lepšie povedané, v čom sa pokračovalo, je presne to isté, čo sa dialo takmer celú zimu na Majdane a potom aj v iných mestách západnej Ukrajiny, kde sa obsadzovali budovy milície a sklady zbraní. Donbas sa rýchlo učil na cudzích príkladoch bojovať za slobodu. Avšak predstava o slobode sa v rôznych častiach Ukrajiny ukázala byť diametrálne odlišná.“ (Pozri Zachar Prilepin Listy z Donbasu…)
Tu je dobre poznamenať, že Ihor Kolomojskyj je blízky človek Zelenského – na jeho televíznom kanáli sa odvysielal seriál Sluha národa. Ten odštartoval popularitu Zelenského a jeho následnú politickú kariéru. Kolomojského pred niekoľkými dňami zatkli za pranie špinavých peňazí .
Anatolij Šarij:
Vojna, ktorej koniec je v nedohľadne, zožrala už státisíce mužov, ktorí nikdy nezaložia rodiny. Na vojne sa však nielen umiera – ale aj zarába. Nehanebne. Až tak, že ministra ukrajinskej vlády Reznikova museli stiahnuť z obehu. Vymenili ho za krymského Tatára Umeyrova. Americkému investigatívnemu novinárovi Seymourovi Hershovi povedal človek zo spravodajskej komunity: „Ten nový chlap je ešte skorumpovanejší. Riadil predaj vládneho majetku a zarobil pre seba majland. Má obrovskú vilu na Malorke.“ Umyerov nebol na zozname tridsiatich piatich skorumpovaných ukrajinských predstaviteľov, ktorý riaditeľ CIA William Burns predložil Zelenskému počas tajného stretnutia v januári. „Nebol na Burnsovom zozname podvodníkov; tam boli len tí, ktorí sa dostávajú k americkým financiám.“
To sú tí ukrajinskí postsovietski ľudia. A čo Rusi? Pozrela som si rozhovor s ruským režisérom Karenom Šachnazarovom, ktorý nakrútil v roku 2012 film Biely tiger. Film je o tanku, ktorý ruskí tankisti nazvali Bielym tigrom a stal sa nočnou morou ruskej armády. Kdekoľvek sa zjaví, podarí sa mu zastaviť postup ruských tankových jednotiek. Medzi tankistami sa šíri správa, že tank má dušu zvieraťa. Ruská generalita sa snaží nájsť tank a posádku, ktorá sa Bielemu tigrovi vyrovná.
Film si možno pozrieť s anglickými titulkami tu:
Pred šiestimi rokmi mal na Youtube 26 miliónov pozretí, neviem, či sa dnes ešte premieta v kinách na Západe, ale mal by. Šachnazarova som si obľúbila dávno, v časoch reálneho socializmu, keď nakrútil film Kuriér, o mladom novinárskom poslíčkovi. V jednej scéne sa redaktor mladého chalana pýta, čo by si v živote želal. Čo by si tak mohol želať šestnásťročný tínedžer? A on s vážnou tvárou odpovie: svetový mier! Nielen celá redakcia vo filme, ale aj každá kinosála, kde film premietali, sa otriasala od výbuchu smiechu… Taký bol zničený obsah slova, že zostal len na smiech! Asi pred desiatimi rokmi bol Karen Šachnazarov v Bratislave, kde predstavil filmové pokračovanie Anny Kareninovej – z pohľadu jej už dospelého syna Seriožu. Ten film je o tragickej láske, pomste a odpustení. „Strašné slová – to oľutuješ! – ktoré mu v hádke vmietla do tváre… Chcel spomínať na najkrajšie spoločné chvíle, ale tie chvíle boli naveky otrávené. Pamätal si ju len, ako triumfovala, spĺňajúc hrozbu úplne márnej, no nevykúpiteľnej ľútosti…“ (L. N. Tosltoj, Anna Karenina). Na tlačovke v Bratislave Šachnazarov pripomenil tieto slová hlavnej hrdinky, aj motív pomsty, ktorý vo svojom filme rozvinul. S režisérom urobil rozhovor Boris Latta a hovorili nielen o filmovom umení.
Karen Šachnazarov je synom akademika Šachnazarova, ktorý bol poradcom M. S. Gorbačova. Strojcu perestrojky, nového sveta, bez vojen a bez hromadenia zbraní. Ktorý sa rozsypal nám všetkým pred očami, pretože svet nie je spoločenstvo priateľov, ktorým sa dá veriť na slovo. Zvíťazila predstava džungle a silnejšieho, ktorý všetko môže, lebo môže. V tom rozhovore, ktorý som si teraz pozrela, sa Šachnazarov vrátil k Bielemu tigrovi. On to nie je jednoduchý príbeh, to je metafora. „… tento film nie je pre každého, prirovnal by som ho k Siedmej pečati (1957). Je o podobenstve, kde Biely tiger predstavuje nepriateľa, ktorý sa snaží zničiť napadnutú krajinu. Je to proces, ktorý sa neustále opakuje, samozrejme, ale v rôznych formách a skončí až úplnou elimináciou nepriateľa, TEDA NIKDY. Vojna je vždy a všade a hocikedy môže prerásť do ohromujúcich rozmerov a vyhladiť celé národy, na toto film poukazuje…“ (úryvok z jednej recenzie).
Šachnazarova sa v rozhovore redaktor pýta na ruskú špeciálnu operáciu, pretože Šachnazarov chodí do relácie známeho kremeľského propagandistu Vladimíra Rudolfoviča Solovjova, vášnivého podporovateľa „specoperacie“. Podporuje teda aj Karen Šachnazarov vojnu? Po tom, čo nakrútil taký geniálny film?! „Vojnu nemôže nikto podporiť. Veď ani do Veľkej vlasteneckej nešli ľudia s radosťou, kto by išiel s radosťou na smrť? Môj otec bol ,frontovik‘, ale dávno pred začiatkom vedel, že vojna bude. To vedeli vtedy všetci, a chystali sa na to. Aj v kultúre, aj v umení, aj v hospodárstve. Teraz naša krajina nebola na vojnu pripravená. V ničom nebola pripravená. Od 91. roku, kedy sa rozpadol Sovietsky zväz, mládež bola vychovávaná napodobovaním Západu. Napodobovaním, bez vlastnej ideológie. Rusko aj Ukrajina sú podľa ústavy liberálne demokracie, proti komu teda bojovať? Proti čomu? Ale základy vojny boli položené vtedy, keď sa rozpadol Sovietsky zväz a zostalo prázdno. Bola to nevyhnutnosť… “ hovorí Šachnazarov. „A môže sa skončiť tragicky, pretože rozpad Ruskej federácie by priniesol tragédiu všetkým národom, ktoré dnes tvoria Rusko. A bola by to tragédia pre celý svet, pretože nikto nevie predpovedať, čo by sa stalo s celým vojenským arzenálom.“ A hovorí tiež, že svojím vystupovaním v Solovjovovom programe si podpísal rozsudok. Pretože filmový priemysel je medzinárodný, on v ňom účinkoval a vie, že už nikdy nebude. Ale podľa svojich slov – nechce ešte raz zažiť tú tragédiu, ktorú už raz zažil… Veľmi presvedčivo o nej hovorí – paradoxne – aj Šachnazarovova oponentka nobelistka Svetlana Alexijevičová (Vremia second hand, v češtine Konec rudého člověka.)
Na práve prebiehajúcom Valnom zhromaždení OSN sa najviac skloňuje slovo mier. Vo svojom prejave ho prednášala pani Čaputová, český Petr Pavel ako správny vojak vydal povel: nikto nesmie zostať neutrálny! Zdalo by sa, že poverení zástupcovia ľudu opäť našli slovo mier, ktoré bolo doteraz tak trochu podozrivé. Vyhrabali ho však v podobe, ktorú si tak dobre pamätáme z čias studenej vojny: dovtedy budeme bojovať za mier, až tu nezostane kameň na kameni!
S Petrom Pavlom sa dá súhlasiť. Nikto by nemal zostať neutrálny! Vidieť státisíce mŕtvych a len sa prizerať na to, ako hľadajú miesta pre hroby, rovná sa podľa mňa zločinu. My, „chcimírové“, si želáme, aby Ukrajina bola slobodná a celistvá. Na tom sa zhodne civilizovaný svet. Zároveň by mala uplatňovať voči svojim občanom – bez ohľadu na to, akej sú národnosti a najmä bez ohľadu, že sú etnickí Rusi, žijúci na Ukrajine – štandardy civilizovaných krajín. Opýtať sa (napríklad v referende) – kde a ako chcú žiť oni, nie ako si to želajú imperiálne mocnosti a ich poskokovia, ktorí z krásnej krajiny vytvorili vojnový polygón. Obávam sa však, že z doterajších politikov nebude možné vybrať tých, ktorí by mali na pamäti svoje obyvateľstvo. Všetci majú ruky namočené v krvi a tá by bola márne preliata, ak by sa pokúšal ktokoľvek z nich o čomkoľvek rokovať. Z každej strany by páchla zrada.
Americkému novinárovi Seymuorovi Hershovi povedal človek zo spravodajskej komunity, ktorý strávil prvé roky svojej kariéry prácou proti sovietskej agresii a špionáži: „Vojna sa skončila. Rusko vyhralo. Ukrajinská ofenzíva už neexistuje, ale Biely dom a americké médiá musia klamstvo udržať. Pravdou je, že ak ukrajinská armáda dostane rozkaz pokračovať v ofenzíve, armáda by sa vzbúrila. Vojaci už nie sú ochotní zomierať, ale toto sa nehodí do stratégie, ktorej autorom je Bidenov Biely dom.“.
Preto si myslím, že odpoveď na to, kedy sa vojna skončí, nedá ani Putin, ani Biden, ani Zelenskyj… ale až ľud Ukrajiny a Ruska. A budú musieť zájsť hlboko do svojej minulosti, najmenej do roku 1991 a pozrieť sa na to, kto ich krajiny vyraboval. Američanom to môže byť jedno, z cudzieho krv netečie.