Písať o ukrajinskej kríze, ktorej hlavným prvkom sa stala zástupná vojna USA proti RF, je mimoriadne smutné a frustrujúce. Ide o kruté boje v susednom štáte, ktorý mnohí z nás poznajú, pričom každým dňom vznikajú ďalšie škody a rastie počet obetí. (noveslovo.eu)
Napodiv je málo politikov, ktorí hovoria o potrebe čo najskoršieho ukončenia bojov a o politickom riešení krízy. Jedným z nich je predseda vlády SR Robert Fico, čo v Kyjeve vidia s nevôľou. Jeho návšteva v Moskve, ale aj kritika ukrajinského rozhodnutia o zastavení tranzitu plynu vyvolali zlostné útoky Volodymyra Zelenského. Skrýva sa za tým jeho frustrácia z neúspechov, čo nedokáže zakryť ani naučenou teatrálnosťou vystupovania.
Ukrajinský prezident, žiaľ, nie je ani štátnik a už vôbec nie stratég či vojvodca a stal sa príliš zaviazaný cudzím silám. Vo svojej súčasnej politike sa doma opiera o nacionalistické sily, ale chce, aby mu celý svet pomáhal v boji proti Rusku. Kto to neplní podľa jeho predstáv (a stále požaduje viac), na toho útočí, čím vlastne škodí aj Ukrajine. Vo svete je veľa iných problémov, ktoré však bagatelizuje, čo sa v mnohých štátoch považuje za neprimerané.
Bidenovské globalistické USA (za silnej podpory Západu) v nenávistnej rusofóbii ukrajinského prezidenta pri moci zištne podporujú. Vôbec im nejde o Ukrajinu, ale chcú aj takto dokázať akúsi vodcovskú pozíciu slabnúceho a rozháraného Washingtonu vo svete v boji proti „nebezpečnému“ Rusku a uškodiť mu. Joe Biden so svojou administratívou však už končí.
Cesta k mieru na Ukrajine bude zložitá. Spoliehať sa pri tom na Donalda Trumpa s jeho obchodníckou náturou globálneho kšeftára, ktorý veľa rozpráva a rád si vymýšľa, je problematické. Najhoršie bude, ako sa nahradia náklady na túto vojnu (najmä rôzne pôžičky) a škody ňou napáchané, ktoré sú už teraz kolosálne. Vôbec sa o tom neuvažuje, ale v „superkríze“ vážne uškodia aj Západu.
O „vyšperkovanej“ pokryteckej informačnej vojne
Vyjadrenia V. Zelenského sú súčasťou informačnej vojny, ktorá sa rozpútala v ukrajinskej kríze. Zdroje, ktoré o bojoch a udalostiach na Ukrajine podávajú správy, komentáre či analýzy sú málo spoľahlivé. Ukrajinský prezident patrí k hlavným protagonistom tejto vojny, pričom sa snaží využiť aj svoju hereckú profesiu v afektovanom pozérstve, ktoré však jeho dôveryhodnosť nezvyšuje.
Vedúci predstavitelia (vládnuce sily) západných štátov v záujme obhajoby dodávok zbraní na Ukrajinu vystupujú tiež veľmi sugestívne. Snažia sa presvedčiť verejnosť o jedinej pravde v tejto vojne. Zdôrazňujú potrebu pokračovať v tom, čo doteraz robili, bez ohľadu na dôsledky. Nehľadia ani na peniaze, čo sa vymyká kapitalistickému pohľadu. Žiaľ, sú kruhy, ktoré na tejto vojne bohatnú. Nájdu si cesty, ako vyhľadať politikov a sily, ktoré sa budú zasadzovať za pokračovanie bojov. Kruté je nielen ich pokrytectvo, ale najmä to, že ich nezaujímajú počty ľudských obetí a nešťastia v tejto vojne, čo najviac pociťuje Ukrajina a jej obyvatelia.
Nepátrali sme po tom, kto vymyslel frázu, že Rusko na Ukrajine nesmie zvíťaziť, ale iste pochádza z kruhov, ktoré majú z vojny zisky. Za frázou sa môže skrývať kdečo, ale čo to znamená a najmä ako to dosiahnuť, je nejasné a vojensky až nezmyselné. Žiaľ, v týchto podmienkach možno viesť vojnu dlho a bezohľadne. Sarkasticky sa hovorí, že to môže trvať dovtedy, pokiaľ bude schopný bojovať posledný Ukrajinec.
Chuť ľudí bojovať v dnešnom svete klesá
V 21. storočí záujem a chuť mladých mužov slúžiť vo vojsku, nieto ešte bojovať, výrazne poklesli. Zrušenie povinnej vojenskej služby sa často označovalo za znak liberálnej demokracie. Už sa zabudlo, aký humbug sa robil pred viac ako 20 rokmi s vytvorením profesionálnych ozbrojených síl na Slovensku, čo sa vydávalo za podmienku prijatia do NATO. Ako však ukázala vojna na Ukrajine, vážnym problémom sa stali počty vycvičených ozbrojených síl schopných bojovať.
Iba v málo západných štátoch sa povinná vojenská služba zachovala, ale kvôli viacerým faktorom (vojensko-organizačným, sociálno-ekonomickým, psychologickým, zdravotným a i.) naráža na mnohé problémy. O jej obnovení sa aj pod vplyvom problémov, ktoré sa objavili v bojoch na Ukrajine, v niektorých európskych štátoch začalo síce hovoriť, ale ako to urobiť, to sa už nevie. Vo vojenskej oblasti dvojnásobne platí, že čo sa zrušilo, sa už obnoviť do pôvodnej podoby nedá.
Na poklese záujmu bojovať sa podieľa nielen konzumné a individualistické chápanie sveta, ale aj následky anglosaského „nápadu“ z druhej polovice 20. storočia vytvoriť malé profesionálne ozbrojené sily expedičného charakteru. V nich sa na obranu vlasti nepozerá, ale musí sa čo najviac „investovať“ do zbraní a vybavenia, ktoré sa použijú „niekde vo svete“. Vojenských profesionálov majú prilákať aj peniaze, ale výška väčšiny ich platov je v konkurencii s inými ponukami nepostačujúca. Ak je aj v ozbrojených silách dosť vojakov, často nejde o ľudí, akých potrebujú. Znížila sa aj úroveň veliteľského zboru ako aj jeho prípravy.
Stále sa nájdu ľudia, ktorí sa ešte radi bijú a aj by bojovali proti „neporiadnym doma“ i nepriateľom, ale ide spravidla o osoby z extrémistických kruhov. Rastie aj záujem o vojenskú službu medzi mladými ženami a niektoré z nich majú dokonca chuť i bojovať.
Vo veľkých štátoch sa vytvorili súkromné vojenské spoločnosti. Mnoho ich príslušníkov je bývalých vojakov alebo z bezpečnostných zborov. Ak je profesionálne vojsko drahšie ako konskripčné, o súkromných vojenských spoločnostiach to platí dvojnásobne. Ich príslušníci sú platení lepšie ako profesionálni vojaci, ale ani oni sa nepripravujú na obranu vlasti.
Napokon, v neoliberálnej spoločnosti existujú kruhy, ktoré si myslia, že za peniaze sa dá dosiahnuť všetko aj vo vojne. Nádeje sa spájajú s využitím umelej inteligencie v tejto oblasti.
Vyrojilo sa aj veľa salónnych odborníkov, ktorí sa zaoberajú ozbrojenými konfliktmi a „hýria“ nápadmi. Rozšírenou záležitosťou sa stalo strašenie veľkou vojnou a hrozbami najmä z RF a ČĽR nielen odborníkmi (často tými salónnymi), ale aj politikmi a v médiách.
O niektorých špecifikách bojov na Ukrajine
Prostriedky útočenia a ničenia sa aj v súčasnosti zdokonaľujú rýchlejšie ako prostriedky obrany proti nim. Charakter bojov na Ukrajine, ak sa o ňom dá aspoň niečo objektívne dozvedieť, naznačuje, že živá sila sa stala zraniteľnejšou. Masívne sa používajú drony a možno raz táto vojna získa názov „prvá dronová“.
Dobrovoľníci i žoldnieri v týchto podmienkach nepomáhajú. Špecifickým prvkom dopĺňania bojujúcich síl sa vo vojne na Ukrajine stali väzni, čo tiež prináša zvláštne problémy.
Prejavila sa aj nepripravenosť veliteľského zboru od najnižších po najvyššie stupne na takýto ozbrojený konflikt. Je zrejmé, že vojenskou cestou sa ukrajinská kríza nedá vyriešiť. V konečnom dôsledku sa prevracia na krutý experiment s nesmiernymi škodami a obeťami, na ktorom zarábajú výrobcovia zbraní. Veľký rozsah v tejto vojne nadobudla korupcia, ktorá je aj na veľmi vysokých stupňoch. Je spojená najmä s dopĺňaním vojsk a ich zásobovaním.
Fenomén hrdinstva, ktoré je vždy výnimočným prejavom konania a správania sa vo vojne, sa objavuje aj v bojoch na Ukrajine. Otázka je, ako sa to podáva a propagandisticky využíva.
Zvláštnym prvkom ukrajinskej spoločnosti sa napriek exaltovanému nacionalizmu jej vodcov a niektorých síl, často spojených s extrémizmom, stala nechuť ľudí bojovať za súčasnú moc. Oficiálne sa to síce nepripúšťa, ale svedčí o tom dezertérstvo vojakov a ešte viac množstvo utečencov vo „vojenskom“ veku. Málo z nich v EÚ či i inde žije dobre, ale čím dlhšie trvá vojna, tým viac sa zdá, že domov sa mnohí z nich už ani nechcú vrátiť.
Otázny zmysel pokračovania bojov na Ukrajine
Z tejto vojny, ktorá je už dlhá a ničivá a bez vyhliadky na skoré ukončenie, sú už unavení aj mimo Ukrajiny. Ako to spravidla vo vojnách býva, ten, kto je menej úspešný, sa snaží aj za cenu manipulácie (i klamania) vylepšiť svoju pozíciu a dodávať si tým nádej do ďalších bojov. V prípade súčasnej Ukrajiny v spojení s jej nástojčivosťou získať za každú cenu západnú pomoc, je to ale veľmi kontroverzné.
Vedie to len k ďalším stratám na životoch. Zvrhlé je totiž hnať do vojny v ukrajinskom vojsku nové a nové sily, nielen nedostatočne vycvičené, ale neraz už aj vekovo a fyzicky nevhodné, do ťažkých bojov. A navyše, ak sa to deje na žiadosť „pomáhajúcich“ štátov. Na Západe sa neraz operuje s požiadavkou na zníženie veku mobilizácie, ktorá podmieňuje poskytnutie ďalšej vojenskej pomoci.
Ani sily vycvičené na Západe nedokázali dosiahnuť v roku 2024 zvrat vo vývoji bojov. Velenie ozbrojených síl štátov NATO všelijako mudruje, ale vzhľadom na deformovaný zideologizovaný západný pohľad nie je schopné reálne vyhodnotiť situáciu na bojiskách a efektívne pripraviť ukrajinských vojakov.
Momentálne médiá pretriasajú prípad 155. samostatnej mechanizovanej brigády „Anna Kyjevská“, ktorá bola vycvičená vo Francúzsku. Už tam sa z nej „stratilo“ asi 50 vojakov a pred nasadením do bojov na Ukrajine ďalších 1 700 (podľa rôznych zdrojov by v nej malo byť od 4 500 do 5 800 vojakov). Na ich výcviku sa podieľalo vraj až 1 500 francúzskych špecialistov. Kritické kruhy vo Francúzsku v súvislosti s tým hovoria o vyhodených peniazoch.
Stále a znovu o príčinách vzniku ukrajinskej krízy
V hlavnom politicko-mediálnom prúde sa ukrajinská kríza a zástupná vojna USA s RF vysvetľujú stále deformovane, jednostranne spolitizovane. Považujeme preto za potrebné znovu objasňovať príčiny, ktoré k nim viedli. V ukrajinsko-ruských vzťahoch bolo po rozpade ZSSR viacero problematických miest, ktoré mali historické korene a poznačil ich nacionalizmus, ale aj nereálne predstavy o „rozkvete“ nezávislej Ukrajiny. Sily, ktoré ukrajinsko-ruským vzťahom nepriali, tieto problémy využívali.
Vývoj ukrajinsko-ruských vzťahov bol zložitý a striedavo sa zlepšovali či zhoršovali. Medzníkmi, ktoré ich výrazne zhoršili, boli oranžová revolúcia na konci roku 2004 a najmä euromajdan na prelome rokov 2013 – 2014. Obe akcie boli silne podporované Západom. Euromajdan vyústil do kontroverznej zmeny moci v Kyjeve, ktorá bola ústavnoprávne pochybná a udalosti zakrátko prerástli do ozbrojeného konfliktu ma ukrajinskom území.
Vývoj po euromajdane charakterizujú najmä tri udalosti. Prvou je ovládnutie územia Krymského polostrova s mestom Sevastopoľ (kde bola základňa Čiernomorského loďstva RF) Moskvou bez boja. Po referende v marci 2014 bolo územie pričlenené k RF. Z hľadiska medzinárodného práva sa tento proces označuje za anexiu. Na RF sa potom začali vo veľkom uvaľovať sankcie. Druhou bolo v apríli 2014 uskutočnenie antiteroristickej operácie novej kyjevskej moci na východe Ukrajiny proti vzbúreným oblastiam, ktoré neskôr vyhlásili samostatnosť ako Donecká ľudová republika (ďalej len DĽR) a Luhanská ľudová republika (ďalej len LĽR). Boje na tomto území nadobudli charakter občianskej vojny. Treťou sa stal začiatok špeciálnej vojenskej operácie RF na Ukrajine (ďalej len ŠVO) vo februári 2022, po ktorom sa charakter bojov vďaka podpore Kyjeva zakrátko zmenil na zástupnú vojnu USA s RF.
Príčiny krízy majú aj širšie geopolitické príčiny a súvislosti. Neobhajujeme politiku RF, ktorá sa stala kapitalistickým štátom, neraz aj krutejším voči svojim obyvateľom ako západné. Západ počítal po rozpade ZSSR s tým, že Jeľcinov režim sa mu podriadi. Po nástupe Vladimira Putina na čelo štátu Rusko začalo presadzovať svoje reálne národné záujmy. Vplyv neoliberalizmu v ekonomike je však stále citeľný.
V prejave na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vo februári 2007 V. Putin dôrazne vyjadril obavy Ruska z vývoja geopolitickej a bezpečnostnej situácie vo svojom západnom susedstve, najmä z rozširovania NATO. Odpoveďou NATO na samite v Bukurešti v apríli 2008 bolo ponúknutie členstva v pakte Ukrajine a Gruzínsku. Vo februári 2015 boli uzavreté Minské dohody II medzi Francúzskom, Nemeckom, RF a Ukrajinou, ktoré znamenali prímerie v bojoch na východnej Ukrajine. Neskôr signatári dohôd Angela Merkelová i François Hollande priznali, že nimi chceli pomôcť pripraviť sa Ukrajine na vojnu. Kyjev na územiach hraničiacich s DĽR a LĽR budoval silnú vojenskú infraštruktúru. Odchádzajúci americký minister zahraničných vecí Antony Blinken 5. januára priznal, že USA začali v tichosti masívne vyzbrojovať Ukrajinu už v septembri 2021.
Moskva pokračovala vo vyjadrovaní obáv o svoju bezpečnosť najmä v súvislosti s aktivitami NATO na Ukrajine, čo na Západe nebrali do úvahy. Uskutočňovali sa ďalšie akcie, ktoré mali voči RF niekedy až provokačný charakter. Túto časť zakončíme tým, že V. Putin, ktorý si nepriznáva nijaké omyly a chyby, prednedávnom povedal, že ŠVO sa mala uskutočniť už skôr.
O vybraných vojenských otázkach vývoja zástupnej vojny USA proti RF na Ukrajine
Pre medzinárodné spoločenstvo bola ŠVO prekvapujúcou akciou, hoci západný hlavný prúd bol ku koncu roku 2021 plný rôznych informácií o prípravách útoku RF proti Ukrajine. Moskva obviňovania z príprav na útok odmietala.
ŠVO sa stala akciou, ktorá nie je v súlade s medzinárodným právom, hoci RF sa ju pokúšala zdôvodniť v jeho duchu ako svoju sebaobranu. Základným problémom medzinárodného práva je, že vo vojenskej oblasti prestalo platiť od barbarského bombardovania Juhoslávie letectvom štátov NATO na jar 1999. Nasledovali útoky USA a ďalších štátov NATO na Afganistan v októbri 2001, Irak v marci 2003, Líbyu v marci 2011 a Sýriu v septembri 2014, ktoré tiež flagrantne porušovali medzinárodné právo. Ako tieto štáty ohrozovali vojensky USA a Západ sa nedá nijako dokázať. Uplatňovanie dvojakého metra Západu pri hodnotení politických a bezpečnostných udalostí sa stalo trvalým javom.
Vojna na Ukrajine je o to krutejšia, že hlavnými protagonistami sú štáty, ktoré majú spoločnú minulosť a ich národy sú si blízke (slovanské). V oboch vojskách zostali ešte niektoré prvky zo sovietskych časov. S vedomím nástrah zjednodušenia načrtneme niektoré udalosti, ktoré tento vývoj všeobecne charakterizujú.
Pohyb ruských vojsk na začiatku ŠVO sa stretol s ťažkosťami, ale postupovali na štyroch hlavných smeroch. Už v marci 2022 sa začali mierové rokovania v Istanbule. Na konci marca sa ruské vojska stiahli z niektorých častí Ukrajiny a svoje aktivity sústredili na jej východnú časť, Donbas. Mierové rokovania sa skončili neúspechom, lebo Kyjev v apríli pod tlakom Západu ich závery neprijal.
V priebehu leta 2022 sa vytvorila patová situácia, keď sa pohyby frontu takmer zastavili. Od septembra do novembra 2022 však ukrajinské vojská získali späť tisíce km2 územia obsadeného RF. Po útoku Ukrajiny na krymský most v októbri 2022 Rusko začalo systematicky bombardovať aj energetickú infraštruktúru Ukrajiny, v čom pokračuje doteraz.
V júni 2023 sa začala ukrajinská protiofenzíva. V decembri 2023 ohlásil ukrajinský prezident jej neúspech a zdôvodnil ho predovšetkým nedostatkom zbraní a síl. V júni 2023 došlo k podivnej vzbure ruskej súkromnej vojenskej spoločnosti Vagner, ktorá však priebeh bojov neovplyvnila.
Vo februári 2024 ruské vojská začali zimnú ofenzívu s dôrazom na donecký smer. Od marca často prenikali na územie RF najmä do Belgorodskej a Kurskej oblasti diverzné skupiny z Ukrajiny. V máji ruské vojská zaútočili na sever Charkovskej oblasti.
V auguste 2024 Ozbrojené sily Ukrajiny prenikli do Kurskej oblasti, kde obsadili vyše 1 000 km2 územia. Nezmenilo to však vývoj bojov, ale viedlo len k ďalším stratám ukrajinského vojska a jeho oslabeniu na ďalších úsekoch frontu. Časť dobytého územia Ukrajinci neskôr stratili. Ide o zásadnú politickú zmenu, lebo ak sa dovtedy formálne dala vojna Ukrajiny nazývať obrannou, týmto krokom tento charakter stratila. Z vojenského hľadiska je cieľ akcie nejasný.
Ukrajina útočila na územie Ruska aj bezpilotnými prostriedkami, pričom ich cieľom bola aj Moskva. V novembri 2024 ukrajinské útoky eskalovali použitím rakiet dlhšieho doletu dodaných Západom. Nezískali síce masový charakter, ale pokračujú doteraz a chcú Rusko a jeho obyvateľov zastrašiť. Moskva upozornila západné štáty, že v prípade pokračovania týchto útokov s ich zbraňami prijme protiopatrenia.
Pri niektorých ukrajinských akciách s obmedzeným vojenským významom na územie Ruska sa zdá, že ich cieľom je vyprovokovať Moskvu k odvete. Kyjev by to chcel využiť na „zdokonalenie“ svojho obrazu ako obete vojny a dosiahnuť zvýšenie vojenských dodávok zo Západu.
V jeseni 2024 začal postup Ozbrojených síl RF a ukrajinské vojska na viacerých dôležitých miestach ustúpili a niekde im hrozí aj obkľúčenie. Podľa údajov Inštitútu pre výskum vojny (The Institute for the Study of War) vo Washingtone v roku 2024 ruské vojská obsadili vyše 4 000 km2 územia (v roku 2023 to bolo vyše 2 200 km2).
Aktuálne iniciatívu v bojoch držia v rukách Ozbrojené sily RF, čo nevylučuje na niektorých miestach dlhého frontu aj čiastkové ukrajinské úspechy. Vzhľadom na personálny stav Ozbrojených síl Ukrajiny a spôsob, akým vedie jej velenie boje (aj s pomocou „poradcov“ z NATO), nie sú vyhliadky na zmenu tohto stavu. Aj na Západe sa pripúšťa, že ruské velenie sa dokázalo lepšie zorientovať v podmienkach vedenia bojov a hoci tiež zápasí s ťažkosťami, má menej problémov so zbraňami i ľudskými zdrojmi. Ukrajinské sily sa to snažia využiť a aj s podporou „poradcov“ z NATO podnikajú stále pokusy niečo dosiahnuť a Rusov znepokojovať. 5. januára začal nový údajný ukrajinský protiútok v Kurskej oblasti, ktorý však nič na situácii v bojoch nezmení, len povedie k ďalším obetiam.
Nevojenské bezpečnostné aspekty zástupnej vojny USA proti RF na Ukrajine
Pripomenieme si slová klasika, že „vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami“. Vojna na Ukrajine je excelentným aj keď veľmi špecifickým prípadom prepojenia s politikou, ktorá má v súčasnej moci v USA agresívny a bezohľadný neoliberálny charakter. Jej ukrutnosťou je to, že USA bojujú proti Rusku Ukrajincami a vyciciavajú pri tom aj peniaze submisívnych spojencov najmä z EÚ, ktorej to znižuje konkurencieschopnosť. V tejto zvláštnej vojensko-politickej zmesi kyjevská moc na čele s V. Zelenským nie je rozhodovacím centrom.
Chápeme rozhodné (ale strojené) vystupovanie V. Zelenského v podmienkach vedenia vojny a jeho nesmierne ťažkú pozíciu. Avšak krvou podliate oči s rusofóbnym videním atavistického charakteru mu bránia pri reálnom hodnotení situácie. Možno sa mu zdá, že hrá najväčšiu rolu svojho života, ale nie je jej scenáristom ani režisérom a dokonca ani v hlavnej úlohe. O jeho súčasnom myslení svedčí trojhodinový rozhovor, ktorý 6. januára uverejnil Lex Fridman (*1983 v Čkalovsku /dnes Tadžicko/, pôvodným menom Aleksej Fedotov, v roku 1994 sa s rodičmi presťahoval do Chicaga). Rozhovor nebudeme komentovať, lebo je o ňom veľa informácii z rôznych zdrojov. Uštipačne poukážeme len na to, že V. Zelenskyj sa v ňom pri svojom miestami teatrálnom vystupovaní uchýlil aj k vulgarizmom.
Smola V. Zelenského je v tom, že skutočná politika je iná, ako bola v seriáli „Sluha ľudu“ a v praxi sa stal nástrojom v rukách domácich i zahraničných kruhov vrátane intrigánskych. Pripomenieme, že oklamal Ukrajincov aj tým, že vo voľbách kandidoval ako predstaviteľ „tábora mieru“ oproti Petrovi Porošenkovi, ktorý zosobňoval „tábor vojny“.
V. Zelenskému ako bývalému hercovi možno ani nevadí, že hlavnú líniu vývoja určuje z pozadia čoraz viac súčasná moc vo Washingtone. Môže sa však pri tom stavať do roly hrdinského spasiteľa Ukrajiny a veľa rozprávať. Západ ho vmanévroval do pozície, že bez jeho podpory nemá šance niečo dosiahnuť. Čím dlhšie je v tejto pozícii, tým je jeho situácia zložitejšia a z rozbehnutého vlaku nemôže vyskočiť. Strategicky poslúchal, aj keď mal rôzne poznámky na adresu USA i Západu. V politike mu nadbiehajú aj rusofóbne kruhy, kde vynikajú najmä vládne elity z Poľska, Pobaltia a Veľkej Británie. Do tohto šíku sa zaradila aj česká fialovsko-pavlovská moc. Čo bude s V. Zelenským a ním riadenou Ukrajinou po príchode D. Trumpa do Bieleho domu, sa dnes nevie.
Na Západe je V. Zelenskyj oslavovaný a do Kyjeva húfne chodia na jeho podporu západné návštevy. Veľa mu pri tom nasľubujú, ale nie všetko z toho príde a vo vojenskej oblasti to je neraz málo kvalitné. Otázne je vnímanie medzinárodnej pozície Kyjeva na globálnom Juhu. Po humbugu s mierovým samitom o Ukrajine podľa kyjevských predstáv vlani v júni, sa druhý samit nedarí zorganizovať, hoci sa mal uskutočniť už v novembri 2024.
Iný pohľad na túto vojnu v štátoch EÚ a NATO má okrem Roberta Fica aj Viktor Orbán, ktorý hrá aj s kartou zakarpatských Maďarov. Západ a Ukrajinu svojimi vyjadrenia iritujú niekedy aj bulharský prezident Rumen Radev a chorvátsky prezident Zoran Milanović. Zdesenie neoliberálov vyvolal víťaz prvého kola prezidentských volieb v Rumunsku Calin Georgescu, ktorý sa označoval za proruského a bol proti podpore vojny na Ukrajine. Došlo k bezprecedentnému prípadu v dejinách liberálnodemokratických režimov, keď voľby zrušili na základe informácií tajnej služby, ktoré sa však dôveryhodne nedajú overiť. V tomto prípade bolo asi zdesenie väčšie v NATO ako v EÚ.
Medzi parlamentnými politickými stranami proti západnej podpore vojny na Ukrajine vystupujú spravidla konzervatívne, národné a antiglobalisticky orientované sily. Ich hlavným predstaviteľom sú krajne pravicové AfD (Alternatíva pre Nemecko) a Národné združenie vo Francúzsku. Nájdu sa však aj v ČR, Holandsku, Španielsku a inde. V Rakúsku bol 6, januára poverený zostavením vlády predseda Slobodnej strany Rakúska Herbert Kickl, ktorý je proti podpore Ukrajiny. Socialistické a sociálnodemokratické stredové strany verné svojej tradícii od prvej svetovej vojny, až na výnimku slovenských, vojnu na Ukrajine podporujú. Výrazne proti vojne však vystupujú krajne ľavicové Nepokorené Francúzsko a v Nemecku BSW (Aliancia Sahry Wagenknechtovej).
Od vojny je neoddeliteľná ekonomika. V zástupnej vojne ide asi o najzložitejšiu záležitosť, ktorá je málo priehľadná. Komplikovanosť pohľadu zvyšuje aj označovanie vojny za hybridnú vojnu, ktorú údajne Rusko vedie aj proti Európe.
Významným ukazovateľom sú údaje o celkovej pomoci Ukrajine, ktoré sa ťažko súhrnne sumarizujú. Podľa údajov Kielskeho inštitútu pre svetovú ekonomiku (IFW) z 5. decembra 2024 v čase od 24. januára 2022 do 31. októbra 2024 Európa vyčlenila pre Ukrajinu pomoc vo výške 241 miliárd eur, z ktorej prišlo 125 miliárd. EÚ chce posielať na Ukrajinu aj prostriedky zo ziskov zo zmrazených ruských aktív. USA vyčlenili 119 miliárd eur, z ktorých sa už odoslalo 88 miliárd. Stále sa uverejňujú nové sumy, ktoré sa poskytnú Ukrajine. Podľa médií je Kyjev znepokojený vyhláseniami predstaviteľov nastupujúcej Trumpovej administratívy, že sa urobí audit toho, ako sa použila pomoc z USA.
Druhým zvláštnym prvkom vojny na Ukrajine sa stali ekonomické sankcie proti Rusku. Ich dopady sú dvojstranné. Na jednej strane ide o to, ako ovplyvnili ruskú ekonomiku. Na druhej strane majú ťažké následky aj pre štáty EÚ a Veľkú Britániu. Sankcie ruskej ekonomike uškodili a hoci je v zložitej situácii, nedostali ju na kolená. Aj R. Fico poukázal na to, že zastavenie dodávok plynu cez Ukrajinu spôsobí škody nielen Slovensku, ale aj v EÚ zvýšením cien energií (čo sa už ukázalo) a Rusku uškodí oveľa menej. Profitovať budú zase USA, keď zvýšia dovoz drahého plynu do Európy. V. Zelenskému sa nemožno čudovať, že R. Fica obvinil z otvorenia akéhosi druhého energetického frontu proti Ukrajine, keď na potvrdenie uviedol, že vraj pre všetkých v Európe, vrátane Slovenska, je zo všetkých hľadísk výhodnejšie spolupracovať na zvyšovaní dodávok energetických zdrojov, najmä plynu z Ameriky a od ďalších partnerov okrem Ruska.
Na pokrytectvo, možno až babráctvo Západu poukazuje, že sankcie plnia len čiastočne svoj účel a majú chaotický charakter. Avšak to, čo by Západu, najmä USA, príliš uškodilo, sa do nich nezahrnie. Okrem toho sankcie sa rôzne obchádzajú, a to aj v štátoch, ktoré ich prijali. Uvalili sa aj sankcie na tých, čo sankcie nedodržiavajú. Rastie však aj nespokojnosť vo viacerých štátoch EÚ, ktoré odmietajú súhlasiť so všetkými novo navrhovanými sankciami.
Záver – Západu vedenému USA o Ukrajinu vôbec nejde
Vývoj vzťahov Ruska a Ukrajiny bol zložitý a bezpochyby ho ovplyvnili aj hospodárske záujmy. Kameňom úrazu sa stali bezpečnostné otázky a dosiahnuť, aby sa Ukrajina s Ruskom znesvárila.
Už dávnejšie bolo zrejmé, že pri západnom záujme o podporu Ukrajiny nešlo vôbec o ňu a blaho jej obyvateľov. Za vznešenými slovami o nezávislosti atď. bola snaha využiť pre západné zisky bohatstvo Ukrajiny – najmä úrodnú černozem, lesy, ale aj nerastné suroviny. Koľko tam už dnes čoho vlastnia západné spoločnosti, nie je súhrnne nikde uvedené. Stačí spomenúť len aktivity nenásytnej spoločnosti BlackRock. Spolupráca V. Zelenského s touto spoločnosťou sa začala v septembri 2022, keď rokoval o vytvorení špeciálneho fondu na obnovu Ukrajiny. Predstavy o nejakom novom Marshallovom pláne sú len planými úvahami, lebo Západ na to v „superkríze“ nemá prostriedky. Môže síce kde kade, najmä súkromne, investovať, ale musí to byť výnosné, ziskové a to čo najrýchlejšie.
Kyjev mal šancu vyťažiť zo svojej polohy medzi RF a EÚ. Dnes je to už preč. Platí známy záver, že pokračovanie bojov prinesie len škody a obete. Z hľadiska súčasnej „reálpolitiky“, ktorá vládne svetu, sa hranice Ukrajiny do stavu v roku 1991 nedajú vrátiť. Na tejto vojne, však okrem výrobcov zbraní stratili všetci a Ukrajina tým, že poslúcha cudzích, stráca najviac. A moralisticky možno dodať, že akýkoľvek mier je lepší ako vojna, čo je pre Ukrajinu v súčasnosti mimoriadne varovné najmä demograficky a ekonomicky.
P.S. Ospravedlňujeme sa za opakovanie viacerých známych vecí i dĺžku textu. Sme presvedčení o potrebe poukazovať v informačnej vojne okolo ukrajinskej krízy aj na iný pohľad, než aký sa v západnom hlavnom prúde deformovane, ale sofistikovane stále šíri. Aj keď je to pochmúrny pohľad (tobôž na začiatku roka), chceme sa aj takto prihovoriť za čo najskoršie skončenie bojov, ničenia a zabíjania.