Prečo si dnes ľudia nerozumejú doma, v zamestnaní, na verejnosti… (noveslovo.eu)
Kedysi sme mali pani prezidentku, ktorá v istej, pre ňu pohnutej chvíľke, sama od seba priznala, že „nerozumie svojmu národu“. Dnes sa zdá, že máme premiéra, ktorému, naopak, nerozumie zasa jeho národ, presnejšie jedna jeho časť. Premiér môže hovoriť ako Ján Zlatoústy, môže sa prihovárať každý deň hoc aj 3-krát z ktoréhokoľvek kúta sveta, z kresla či lietadla, všetko márne. Môže dokonca vysvetľovať a zdôvodňovať čokoľvek a čo najracionálnejšie, ako len vie, tým horšie pre neho – u tej časti národa, ktorá „nerozumie“. Vždy to bolo tak: kto rozumie, tak rozumie, a kto nerozumie, tak nerozumie. Alebo: kto chce, rozumie, a kto nechce, nebude rozumieť, ani keby mu to kázali.
Alebo že by to všetko bolo inak? Že by chyba bola na strane premiéra? Že by on nerozumel „svojmu národu“? Alebo že by mu nechcel rozumieť a chcel by napríklad, aby mu rozumeli iba tí, čo sú na jeho strane, teda jeho spolupartajníci, koaliční partneri a skalní voliči? Lebo veď tí na tej druhej strane aj tak nikdy neporozumejú, keďže sú opozičníci? Že by to on sám nevedel, že na Slovensku od istej chvíle jednoducho sú ľudia, ktorí vždy boli, sú a budú zarytí „antificovci“, u ktorých to on má navždy prehrané?
Máme tu teda problém, nielen politický, ale aj kultúrny, psychologický, ľudský vôbec. Je to problém porozumenia, presnejšie vzájomného porozumenia. Lebo porozumenie medzi ľuďmi, ak je, tak je spravidla vzájomné. Teda obojstranné. Vtedy je aj zmysluplné a efektívne, vedie k nejakému výsledku. Lebo ak je iba jednostranné, keď jedna strana chápe tú druhú – ale nie naopak –, tak je to obvykle smutné a nešťastné. Také porozumenie ako keby ani nebolo alebo je jednoducho nanič. Také čosi si môžu dovoliť vari iba mudrci: oni napríklad chápu, že svet sa rúti do pekla, ale ich samých nechápe nikto! Tým horšie ktovie pre koho?
Je asi banálne, keď povieme, že ľudia nielen túžia po porozumení druhých ľudí, ale že to porozumenie pre svoj život aj nevyhnutne potrebujú. Veď iba tí, čo si navzájom rozumejú, môžu byť priateľmi alebo vytvoriť pevné rodinné väzby alebo aj niečo hodnotné a trvácne vo svojej profesii a pre spoločnosť atď. Bez tohto vzájomného porozumenia je život utrpením alebo aj niečím horším. Napríklad bojom človeka proti človeku práve aj o toto porozumenie z tej druhej strany (a naopak). Možno však niekoho prinútiť k tomu, aby niečomu alebo niekomu porozumel? Alebo si porozumenie pre svoje potreby či názory u tých druhých vynútil, vyvzdoroval, vyštrajkoval a vydemonštroval?
Problém je teda vážny. Ak je vzájomné porozumenie (zahŕňajúce, samozrejme, aj ďalšie atribúty, ako sú vzájomné uznanie, rešpekt, úcta a pod.) medzi ľuďmi životne dôležité pre zmysluplný život, tak ako je toto vzájomné porozumenie vôbec možné? Prečo si dnes toľko ľudí na Slovensku vzájomne nerozumie? Prečo si ľudia nerozumejú doma, v zamestnaní, na verejnosti? Prečo si nerozumejú ľudia v politike a kvôli politike? Kde sú teraz tí naši psychiatri, psychoterapeuti a psychológovia či aj ďalší experti a akademici, aby na toto odpovedali a riešili to?
Títo odborníci určite vedia, aké sú aspoň elementárne predpoklady vzájomného porozumenia a dorozumenia sa. Poznajú aj všelijaké teórie o ľudskej interakcii a komunikácii, o sociálnych hrách a mocenských stratégiách, o ľudských potrebách a záujmoch, individuálnych aj nadindividuálnych, o determinantoch, ale aj prekážkach toho, ako ľudia dosahujú či nedosahujú vzájomný súlad. Tieto determinanty môžu byť rôzne, emocionálne i racionálne. Emocionálnym môže byť napríklad neochota, nevôľa porozumieť druhému či dokonca odpor a negatívny vzťah k nemu. Jednoducho, ak niekoho beriem ako nepriateľa, tak jeho potreby a názory ma nezaujímajú. Platí teda, že minimálnym predpokladom vzájomného pochopenia medzi ľuďmi je pozitívny, resp. aspoň „neutrálny“ emocionálny vzťah medzi nimi, nie negatívny. Inými slovami, aspoň minimálny záujem o toho druhého, nie nenávisť, zlá vôľa alebo zlý úmysel voči nemu. Takýto „neutrálny“ vzájomný vzťah sa už takmer rovná racionalite, teda racionálnej snahe či vôli o porozumenie druhému. Hoci na druhej strane môžu existovať aj racionálne argumenty, pre ktoré treba toho druhého odmietať a nezaujímať sa o jeho argumenty atď. Ak sú dve strany v spore, hádke, konflikte, tak ich racionalita nasleduje túto situáciu a slúži len tomu, ako sa navzájom nechápať a zabezpečiť si prevahu iba pre svoje porozumeniu sveta bez ohľadu na druhého. Klásť iba jednostranný nárok „Vy chápte nás!“, a preto splňte naše požiadavky, bez ústretovosti k tomu, čo predstavuje a chce druhá strana, je bezvýchodiskové.
Takže rozhodujúci je ten emocionálny vzájomný vzťah. Ak niekto má pocit, že ho ten druhý nechápe (a to nebodaj dlhodobo), môže napokon stratiť vôľu usilovať o pochopenie u druhého a zároveň aj záujem o pochopenie druhej strany, jej problémov a zámerov. Urazenosť (ktorá môže byť tiež obojstranná) je rezignácia na vzájomné pochopenie, po ktorej môže nasledovať už len ďalšia konfrontácia a vzájomný rozchod (rozvod). Ba platí to aj opačne: celkom racionálne vedomie toho, že ten druhý má iné porozumenie svetu než ja, ma vedie k negatívnemu emocionálnemu vzťahu k nemu, k odmietaniu až nenávisti. Hranica medzi racionálnym a emocionálnym je tu veľmi tenká.
Existujú aj ďalšie faktory vzájomného porozumenia či neporozumenia medzi ľuďmi. Sú jazykové. Jednoducho, rôzni ľudia používajú rôzne slovníky (hoci aj v tom istom jazyku), v rámci ktorých inak chápu a vykladajú si jednotlivé pojmy. Tieto slovníky sú naučené a osvojené zo sociálneho a kultúrneho prostredia, ktoré je celkom prirodzene rozmanité a pluralitné. Tak sa môže stať, že rôzni ľudia rôzne chápu tie isté politické termíny, ako „politika“, „štát“, „moc“, „demokracia“, „vojna“ atď.
A to, čo platí medzi ľuďmi ako jednotlivcami, platí aj medzi národmi či štátmi. Pokiaľ medzi nimi vládne opak porozumenia – teda nedorozumenie alebo dokonca ignorancia či vzájomný odpor, nepriateľstvo –, aké môžu potom existovať cesty k tomu, aby sa začali navzájom počúvať, zaujímať sa o toho druhého a dospieť k nejakému vzájomnému rešpektu a k tomu, čo sa nazýva aký-taký „konsenzus“, teda zhoda aspoň na niektorých dôležitých otázkach?
Faktom je, že každý človek (aj skupina ľudí) má svoje vlastné porozumenie svetu, ktoré môže byť v takej či onakej miere iné ako porozumenie druhých ľudí (alebo skupín). Toto platí aj pre tých, ktorí svoje porozumenie svetu nevytvorili sami a samostatne, ale iba ho prevzali od druhých, od nejakej autority (skutočnej či falošnej). Druhým faktom je, že všetci celkom prirodzene očakávajú alebo túžia po tom, prípadne si nárokujú (skoro ako jedno z „ľudských práv“) na to, aby toto svoje porozumenie svetu mohli šíriť a aby našli súhlas, súlad a zhodu s ním u druhých. To by bola podľa nich situácia, keď ich tí druhí chápu, keď im rozumejú. Zaujíma ich však, či to platí aj z hľadiska tej druhej strany, teda obojstranne? Pretože iba v takom prípade by to bolo vzájomné pochopenie, ktoré dokonca nemusí znamenať súlad a zhodu, ale len postačujúci rešpekt a toleranciu.
Napriek všetkým rozdielom a nezhodám, protirečeniam a konfliktom, úplne základným (priam filozofickým) predpokladom je pochopenie, že všetci žijeme v spoločnom svete a že na tento svet (či vládu nad ním) nemá nikto väčší nárok než tí ostatní. Takže nároky všetkých sa vyrovnávajú a rovnajú sa nule. Samozrejme, sú takí, čo myslia inak a opačne, ba dokonca si myslia, že iba oni majú pravdu. Preto žijeme v rozdelenom svete – mentálne, sociálne, politicky. Ani to však ešte nemusí byť „koniec sveta“ – koniec nášho jediného spoločného sveta, lebo iný nemáme –, pokiaľ nás toto rozdelenie nedovedie k fatálnej vzájomnej nenávisti. Pokiaľ začneme vážne pracovať na vzájomnom porozumení.