Mnohí by na to radi zabudli. Ale tí, ktorí uvažujú v súvislostiach, dobre vedia, že deštrukcia svetového poriadku sa začala 24. marca 1999. V tento deň vo večerných hodinách prepadli letecké sily NATO za účasti USA, Nemecka, Veľkej Británie, Francúzska, Dánska, Nórska, Talianska, Holandska, Belgicka, Portugalska, Španielska a Turecka suverénne územie Juhoslávie. Všetky zúčastnené krajiny sa dopustili ťažkého zločinu vojenskej agresie, keďže bombardovanie sa uskutočnilo v príkrom rozpore s Chartou OSN a bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN. (facebook.com)
Spolupáchateľmi tohto zločinu boli aj také štáty ako Slovensko alebo Česko, ktoré umožnili prelet útočiacich bombardérov NATO cez svoje územie. Jeden z členov vtedajšej vlády, minister pôdohospodárstva Pavel Koncoš (ktorý spolu s ministrom spravodlivosti Jánom Čarnogurským odmietli podporiť toto protiprávne konanie), neskôr vydal svedectvo, že americké bombardéry leteli nad ich hlavami už v čase, keď o tom ešte len rozhodovala vláda. To znamená, že niekoľko hodín sme boli nesvojprávnou republikou, ktorá nemala úplnú kontrolu nad svojím vzdušným priestorom. Tieto slová nepriamo potvrdil aj vtedajší šéf českej diplomacie Jan Kavan, ktorý vysvetlil, že počas zasadnutia vlády k tejto otázke telefonoval s generálnym tajomníkom NATO Javierom Solanom, ktorý mu arogantne oznámil, že lietadlá Severoatlantickej aliancie už stoja na rampe a odletia tak či tak. Čiže bolo to surové prepadnutie, nehanebné svinstvo, nič viac.
Neskôr sa ukázalo, že všetky dôvody na vojnu boli vymyslené. Už 22. apríla 1996 začali guerilly teroristickej organizácie UCK (Kosovskej oslobodeneckej armády) útočiť na srbských policajtov a civilistov v Kosove. Kým UCK vraždila Srbov a dobyla niekoľko dedín, Američania sa rozhodli využiť etnickú nenávisť a postavili sa na stranu Albáncov. Hoci bola UCK na zozname teroristických organizácií, odvtedy jej zločiny neboli západným spoločenstvom kritizované. Srbi boli v práve pri obrane územia, no aj oni sa pri tom dopustili zločinov. Ako neskôr trefne poznamenal slávny slovinský filozof Slavoj Žižek: „Nechápem, prečo sa Američania zo všetkých nacionalizmov v regióne rozhodli chrániť práve ten albánsky.“
K zlomu prišlo v noci z 15. na 16. januára 1999, kedy bolo v dedine Račak v srbskej provincii Kosovo zavraždených 45 ľudí. Vina automaticky padla na Srbov, ale prítomní experti spochybnili oficiálne stanoviská. Ako upozornila fínska patologička Helen Rantauová, výsledky vyšetrovania vedú k tomu, že táto scéna bola naaranžovaná. Nešlo o neozbrojených civilistov, ale o príslušníkov UCK, ktorí zomreli inde a na toto miesto boli nazvážaní. Američania však zneužili túto účinnú vojnovú lož na zdôvodnenie svojho chystaného útoku na Juhosláviu. Rovnako šírili aj vymyslenú historku o „koncentračnom tábore v Prištine“, ktorý nikdy neexistoval. Táto vojna bola čistý podvod. Od jej zámienky až po ubezpečovanie, že cieľom je „zachovanie multietnického Kosova v rámci Juhoslávie“. Skutočné etnické čistky sa totiž začali až po bombardovaní a vyústili do bezprecedentného odtrhnutia Kosova.
Odtrhnutie Krymu a ďalšie separatistické tendencie vo východnej Európe sú iba dôsledkom tejto deštrukcie medzinárodného práva, ktorá pokračovala Afganistanom, Irakom, Líbyou, Sýriou a skončila sa Ukrajinou. Preto každý, kto uvažuje o mieri, musí chápať veci v celom globálnom kontexte a uvedomiť si, že tento bordel sa môže skončiť len multilaterálnou dohodou o novej bezpečnostnej architektúre, v ktorej budú zohľadnené záujmy všetkých hráčov.
Európa sa však zatiaľ takto nespráva. Namiesto toho, aby zaujala neutrálnu pozíciu sprostredkovateľa, sa militantne postavila na jednu stranu vojny, ktorú hucká do boja a voči druhej strane vysiela nepriateľské odkazy. Ale takto sa diplomacia nerobí a nikdy nerobila. Kaja Kallasová svojím agresívnym prístupom, pri ktorom sa zaujíma len o zbrojenie, fakticky potvrdzuje, že Európa dnes nemá diplomaciu a že nie je mierovým, ale vojnovým projektom. A takú Európu odmietam.
Odmietam ju preto, lebo je založená na tých najhorších tradíciách, z ktorých vzišli militarizmus, kolonializmus, rasizmus, šovinizmus a napokon aj fašizmus. Vidíme to aj doma na snahách opozície, ktorá pristupuje k Rusku iracionálne, hystericky až šovinisticky. Ak jeden z lídrov iniciatívy Mier na Ukrajine Marián Kulich vykrikuje na demonštrácii, že Rusko iniciovalo druhú svetovú vojnu i studenú vojnu, tak ho treba vrátiť do lavíc základnej školy, aby sa doučil dejepis. Jednoznačným vinníkom druhej svetovej vojny bol rozpínajúci sa fašizmus, proti ktorému sa Západ v tridsiatych rokoch nebol ochotný postaviť, hoci Sovietsky zväz sústavne vyzýval európske štáty na spoločný front proti nacizmu. A až keď Moskva videla, že sa môže spoľahnúť iba na vlastné sily, podpísala s nacistickým Nemeckom bilaterálnu zmluvu, ktorú mu teraz všetci oplieskavajú o hlavu, hoci (len tak mimochodom) ZSSR bol posledný, ktorý tak urobil (po Francúzsku, Belgicku, Poľsku a mnohých ďalších). Stalin tým získal dva roky na dobudovanie svojho vojenského priemyslu a jeho presunu za Ural, bez čoho by sa mu nikdy nepodarilo poraziť Hitlera. Tak o čom sa tu bavíme? O praobyčajnom šovinizme proti Rusku, prirodzene.
Niečo podobné sa týka aj debilných poznámok o tom, kto spôsobil studenú vojnu. Mohli by sme odbiť tieto nezmysly oficiálnym medzníkom – prejavom Winstona Churchilla vo Fultone o železnej opone. Ale zmysluplnejšie je uvedomiť si, že tento proces (podobne ako ten dnešný) odštartovala globálna paranoja na oboch stranách zemegule: kým v USA zúril mccarthizmus, ktorý vo všetkých videl ruských agentov a podozrivých bez dôkazov popravoval, väznil, vyhosťoval alebo vyraďoval z knižníc zakázané knihy, v ktorých našiel prvky komunizmu (dokonca aj klasické dielo americkej demokracie Práva človeka od Thomasa Paina z roku 1809!!) – u nás zúril komunistický teror, hľadali sme agentov západného imperializmu a báli sa pásavky zemiakovej, o ktorej nám propaganda dokázala nahovoriť, že ju sem zhadzovala americká armáda… Dnešok je skôr varovaním, že sme nepoučiteľní a opäť sme sa nechali indoktrinovať hlúposťami.
Ďalší zaslepený fanatik Ján Benčík tvrdí, že najväčšími vrahmi Slovanov vraj boli Stalin a Putin. Preboha živého. Ak vám z takéhoto výpočtu vypadne Hitler, tak je to čistá bezočivosť a ďalší dôkaz Benčíkovej pomätenosti a bezcharakternosti. A ešte tu máme europoslankyňu za Progresívne Slovensko Ľubicu Karvašovú. Hlúpu ako vráta na pitvore, ale o to sebavedomejšiu, ktorá tvrdí, že sme boli štyridsať rokov okupovaní Rusmi. A keď sa jej pokúsite vysvetliť, že ruskí osloboditelia odtiaľto do konca leta 1945 odišli, prostoduchá eurohujerka začne dávať habilitovaných historikov do úvodzoviek a oháňať sa prácou osoby, ktorá nie je odborníčkou na dejiny, ale iba publicistkou a spisovateľkou. Ale aj tú keby zvládla čítať s porozumením, dozvedela by sa, že hovorí všeobecne o krajinách strednej a východnej Európy, čiže je rozdiel medzi povedzme Rumunskom a Maďarskom (kde tá sovietska armáda ostala) a medzi Česko-Slovenskom, ktoré dve desaťročia odolávalo (ešte prezident Novotný odmietol rozmiestnenie sovietskych jednotiek, čo bola hlavná príčina, prečo ho Brežnev nechal padnúť a jedna z príčin invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968). Ale hlupáka nepoučíš.
Antiruský šovinizmus už začína byť podobný antisemitizmu – Rusi môžu za všetko. A tak dochádza k absurdným situáciám, keď na Ukrajine zatvárajú múzeum Bulgakova či rúcajú sochy Puškina, Čajkovského a dokonca aj Tolstého – toho Tolstého, ktorý ruský imperializmus vždy nenávidel, bol v jeho nemilosti a dnes by pravdepodobne stál na strane Ukrajincov! Prosím vás, priatelia, nedajte sa zvábiť týmto primitívnym slovníkom. Je znakom nízkej kultúrnej a vzdelanostnej úrovne, zajatia ducha v okovách bludov a nenávisti. Rusi sú po mnohých stránkach civilizačne vyspelejší ako my a máme sa od nich čo učiť. Je len prejavom našej namyslenosti, obmedzenosti a nízkosti, ak nechápeme, že v tomto konflikte buď spoločne vyhráme alebo prehráme všetci.