Keď sledujem nadšené interpretácie včerajšieho spoločného vyhlásenia delegácií USA a Ukrajiny v saudskoarabskej Džidde, mám pocit, že čítam správy z paralelného vesmíru. Rád by som sa mýlil, ale som presvedčený, že Rusi takýto návrh dohody odmietnu a tí, ktorí tvrdia, že na ťahu je teraz Moskva, buď ignorovali jej doterajšie jasné a čitateľné postoje alebo je celý tento cirkus súčasťou ďalšej propagandistickej hry. Zopakujme si doterajší vývoj stanovísk. (facebook.com)
Ukrajina od začiatku kategoricky odmietala akékoľvek prímerie. Po tom, čo na nátlak západných mocností neprijala závery istanbulských mierových rozhovorov (čo bola jej najväčšia strategická, priam fatálna chyba), poradca ukrajinského prezidenta Mychajlo Podoľak 23. mája 2022 vylúčil dosiahnutie prímeria s Ruskom s tým, že Kyjev neuzavrie nijakú dohodu s Moskvou, ktorá by zahŕňala odovzdanie časti územia. Podoľak pripustil, že postoj Kyjeva k vojne je čoraz nekompromisnejší. Na tejto pozícii zotrval Volodymyr Zelenskyj až do historicky hysterickej hádky v Oválnej pracovni Bieleho domu 28. februára tohto roka. Po nej americký prezident doslova vyhodil ukrajinského prezidenta a odkázal mu, že chce dosiahnuť mier, nie udržať jeho režim. Zelenskyj začal nielen pod tlakom Donalda Trumpa, ale napríklad aj generálneho tajomníka NATO Marka Rutteho ustupovať, stále však nebol pripravený uzavrieť prímerie na celej línii frontu, ale len vo vzduchu a na mori, a požadoval pri tom bezpečnostné záruky. Po 8 hodinách vyjednávaní v Saudskej Arábii však ustúpil aj v tomto bode výmenou za to, že Spojené štáty obnovia dodávky zbraní a (čo je ešte dôležitejšie) spravodajských informácií, lebo bez nich je ukrajinská armáda takpovediac slepá.
Rusko sa zasa nikdy nebránilo diplomatickým rokovaniam (zdôraznime ešte raz, lebo to mnohí azda aj zámerne pletú – rokovaniam, nie konkrétnym dohodám), ale rovnako kategoricky odmietalo zmluvy o prímerí. Malo na to svoje dôvody, po dlhodobých skúsenostiach so Západom, ktorý doteraz porušil všetky dohody s Moskvou, mu už nedôverovalo. Rusi konzistentne tvrdili, že chcú stabilný mier, nie prímerie. „Nechceme prímerie, chceme mier: dlhodobý, trvalý a so zárukami pre Rusko a jeho občanov,“ vyhlásil napríklad Vladimír Putin 19. decembra minulého roka. Zdôraznil pritom, že politika je umenie kompromisu a on vždy hovoril, že je pripravený rokovať a robiť kompromisy. 26. decembra 2024 ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov na stretnutí s novinármi zopakoval: „Prímerie je cesta nikam, potrebujeme konečné právne dohody, ktoré stanovia všetky podmienky na zaistenie bezpečnosti Ruskej federácie a legitímnych bezpečnostných záujmov našich susedov, ale v kontexte, ktorý bude medzinárodnoprávny a ustanoví nemožnosť porušovania týchto dohôd.“ Aj 24. februára tohto roka ruský námestník ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov vyhlásil, že Rusko uznáva snahu USA o rýchle prímerie na Ukrajine, no považuje to za neprijateľné. Podľa neho by prímerie bez dlhodobej dohody viedlo k obnoveniu bojov s vážnymi následkami pre vzťahy medzi Moskvou a Washingtonom. A len pred týždňom 6. marca Moskva oficiálne odmietla myšlienku dočasného prímeria na Ukrajine, ktorú načrtol francúzsky prezident Emmanuel Macron, ako absolútne neprijateľnú.
Kto si po tom všetkom môže myslieť, že Rusko pristúpi na identický návrh dohody o prímerí z Džiddy, ktorý dlhodobo a konzistentne odmieta? A navyše po obnovení amerických dodávok zbraní a po včerajšom masívnom dronovom útoku na Moskvu? Toto môžu v Kremli považovať jedine za provokáciu a priehľadný trik, ako predstierať, že Zelenskyj je pripravený na mier, kým Putin je ten, ktorý mu stojí v ceste. Do tejto kategórie spadajú aj primitívne propagandistické heslá Šimečku a Korčoka, že Vladimír Putin môže kedykoľvek zastaviť vojnu tým, že stiahne ruské vojská z Ukrajiny. Takéto táraniny majú rovnaký význam, ako keby generálny tajomník OSN javier Pérez de Cuéllar v roku 1988 odmietol viesť mierové rokovania s cieľom ukončiť iránsko-irackú vojnu a namiesto toho by odkázal do Teheránu: stačí, ak ajatolláh Chomejní stiahne vojská z Iraku a bude mier. Ale takto to v medzinárodných vzťahoch nefunguje. Keby sa vtedajší šéf svetovej organizácie nepokúsil o diplomatické vyriešenie konfliktu, vraždili by sa tam dodnes a zahynuli by milióny ľudí.
Všetci vieme, že to bolo Rusko, ktoré vojenskou agresiou voči Ukrajine porušilo medzinárodné právo. Ale ak je prioritou chrániť ľudské životy, musíme sa posunúť. Myslím si, že ani Američania neveria, že Rusko pristúpi na tieto podmienky a rátajú s ďalšími rokovaniami. Iba Zelenskyj si stále myslí, že môže dosiahnuť stav spred roka 2014 a jeho naivita dokumentuje aj veta zo spomínaného spoločného vyhlásenia, že koloniálna zmluva o odovzdaní nerastného bohatstva Ukrajiny do rúk USA „posilní ukrajinskú ekonomiku a zabezpečí jej dlhodobú prosperitu“. Z toho musí byť bežným Ukrajincom na vracanie.
Preto je úplne neuveriteľné, tragikomické až šialené, ako sa po naoko optimistických správach zo včerajšieho večera správa Európa. Tá Európa, ktorá tri roky nepohla prstom pre diplomatické riešenie konfliktu, nenavrhla nijaký mierový plán a štvala Ukrajinu do vojny, dnes jasá a víta dohodu Spojených štátov a Ukrajiny. Obzvlášť hlúpo pôsobí britský premiér Keir Starmer, ktorý sa ešte pred pár dňami dištancoval od návrhu na prímerie, aby ho dnes oslavoval ako „prielom“. Kde, do pekla, boli títo „hrdinovia“ doteraz? Kde bola naša piata kolóna, ktorá doteraz vyhlasovala prímerie za prejav slabosti? Kde boli európski lídri, ktorí v čase, keď iní prichádzajú s návrhmi na mier, oni pripravujú najväčšie zbrojenie v dejinách Európy? Kto im dal právo použiť všetky zdroje, ktoré vieme zohnať, dokonca aj kohézne fondy určené na stabilizáciu ekonomík a znižovanie ekonomických a sociálnych rozdielov v únii, závratných 800 miliárd eur, na nákupy zbraní??? Prečo nepovedia občanom, z čoho chcú splácať nové pôžičky??? Môj odhad je, že Rusi budú otvorení na kontakty, stretnutia a rokovania so Spojenými štátmi, ale takéto podmienky prímeria neprijmú. Tým skôr v čase, keď majú Ukrajincov v ruskej Kurskej oblasti takpovediac na lopatkách.
Progresívci, ktorí pre mňa predstavujú ľudí minulosti, lebo stále nechápu novú geopolitickú realitu a odmietajú sa jej prispôsobiť, však naďalej kŕmia svoje osprostené publikum tupou propagandou. Naša najznámejšia euroblondínka Veronika Cifrová Ostrihoňová, ktorá sa síce nemôže pochváliť zmysluplnou politickou prácou v Európskom parlamente, ale o to viac kŕmi bulvár svojimi problémami s bývaním v Bruseli (no hotová socka) alebo so svojimi žalúdočnými problémami (predstavte si, že sa celá rodinka pokakala, no strašné čosi), naďalej verí v svojho pána Volodymyra Zelenského. Svojim voličom sa zdôverila a citlivo zavnímala, že ju zamrzeli slová, ktoré si jej idol musel vypočuť v Bielom dome. A nezabudla dodať, že stojí pri ňom, zostáva verná a že toto si ukrajinský ľud nezaslúži… Ja vám poviem, pani Cifrová, čo si ukrajinský ľud nezaslúži: mať takého prezidenta.
Sľúbil mier, no nedokázal zastaviť vojnu ani vtedy, keď Ukrajina mala silnejšie rokovacie pozície. Opakovane tvrdí, že si váži životy Ukrajincov, no naďalej ich posiela na samovražedné misie a krvavé jatky. Ubezpečoval verejnosť, že bude bojovať proti korupcii, no namiesto toho iba uprednostnil jednu skupinu oligarchov pred druhou. Hrdil sa tým, že jeho starý otec bojoval v radoch Červenej armády, no dovolil, aby jej hrdinom rúcali na Ukrajine pamätníky a nahradili ich oslavovaním neonacistov. Napriek tomu, že jeho rodným jazykom je ruština, nikdy neodsúdil šovinistické ťaženie proti používaniu ruského jazyka a jazykov iných národností na Ukrajine. Do kresla prezidenta si zasadol so sľubmi o prekvitajúcej Ukrajine, no napokon ju zanechal v troskách.
Akým právom si beriete do úst ukrajinský ľud, pani Cifrová? Je to od vás len falošná póza, lebo v opačnom prípade by ste nevzývali autokratického vodcu, ale obyčajných ľudí, ktorí pod ním trpia, ktorých tlupy gangstrov násilne odvliekli na front na istú smrť, čo sú zločiny proti ľudskosti. V Progresívnom Slovensku vzývate nacionalistický, militaristický a skorumpovaný režim Zelenského a vôbec sa nezaujímate o osudy skutočných liberálov na Ukrajine. Poviem vám, čo sa s nimi stalo. Sú buď v exile, vo väzení alebo sú mŕtvi, lebo mnohých zastrelili pri pokuse o útek z krajiny. Nemáte s nimi žiadne kontakty, lebo sa im hanbíte pozrieť do očí. O tých sa z červených denníčkov nedozviete ani slovo. A vy namiesto toho, aby ste pozdvihli hlas proti tejto otrasnej nespravodlivosti, budujete kult Volodymyra Zelenského. Že vás hanba nefacká. Nikdy vám nešlo o Ukrajincov, bol to pre vás len nástroj ideologického ťaženia. Podobne ako keď váš manžel Sajfa moralizuje, že nepôjde do USA na dovolenku, kým je tam Trump, ale reklamná spolupráca s Pentou mu nevadí. Veď kto by si už spomenul na kauzu Gorila, keď za všetko môže Fico, všakáno…
Preto hovorím, že nech má táto vláda tisíc chýb, ale tejto pokryteckej opozícii sa nedá veriť. V čase, keď už aj šéf americkej diplomacie Marco Rubio v rozhovore pre Fox News priznal to, čo sme tvrdili celé roky – a síce, že vojna na Ukrajine je zástupnou vojnou medzi USA a Ruskom – sa im celá ich pyramída lži zosypala ako domček z karát. Nečakám, že sa za to ospravedlnia, ale želal by som si, aby ľudia tú ich čoraz zúfalejšiu tupú propagandu, ktorá nikdy nemala hlavu, ale iba pätu, konečne prekukli a poslali ich definitívne na smetisko dejín. Lebo cesta k mieru je ešte zložitá, ale cesta k pravde je čoraz jasnejšia.