Je len jedna jediná téma, ktorá sa vo volebnej kampani už tradične vôbec neobjavila. Dokonca aj o šport sa politici zaujímajú častejšie. Hádate správne – je to kultúra.
Legenda, podľa ktorej sa najneviditeľnejšia ministerka Natália Milanová dostala k vládnemu kreslu tak, že keď na koaličnej rade tento rezort nikto nechcel, Igor Matovič zahlásil „Natálka, ty si napísala leporelo pre deti, budeš ministerkou!“ – bez ohľadu na jej pravdivosť dokresľuje vzťah slovenskej politickej garnitúry ku kultúre. O ministerstvo, na ktorom sa nedá bohvieako ryžovať, jednoducho nie je záujem.
Kultúra sa od roku 1989 vždy odkladala nabok. Najprv s falošnou výhovorkou, že na kultúru bude až vtedy, keď na ňu zarobíme. No keď sme zarobili a stali sme sa „ekonomickým tigrom“, kultúra to nijako nepocítila. Dokonca aj v minulom režime, keď sa stala kultúra slúžkou ideológie, sa toto odvetvie stalo výkladnou skriňou režimu. Najmä v šesťdesiatych rokoch dosahovala naša hudba, film, výtvarné umenie, architektúra či poézia svetové parametre. Za normalizácie dostala každá dedina, i tá najmenšia obec, svoj vlastný kultúrny dom a nové stavby sa realizovali s legislatívnou podmienkou, že musia obsahovať výtvarné dielo. Dodnes konzumenti umenia z tohto obdobia žijú, obdivujú verše Milana Rúfusa i Miroslava Válka, hudbu Ilju Zeljenku i Mariána Vargu, píšime sa televíznymi bratislavskými pondelkami i jediným slovenským filmom, ktorý získal Oscara, milujeme donekonečna pozerať klasické filmy so Štefanom Kvietikom, Emíliou Vášáryovou, Ladislavom Chudíkom, Jozefom Krónerom, Mikulášom Hubom, Ctiborom Filčíkom či Ivanom Mistríkom.
Naše kultúrne dedičstvo je jedinečné a bohaté, ale donekonečna sa žiť z minulosti nedá. Úpadok tvorivej činnosti spôsobil aj úpadok spoločenských vzťahov. Pred piatimi či šiestimi rokmi sa vláda Viktora Orbána rozhodla vyčleniť 1,7 % HDP pre maďarskú kultúru. To je objem finančných prostriedkov, akí sme my dávali vtedy na obranu. Bol by som šťastný, keby sme sa v tomto ekonomickom marazme zaviazali dávať na kultúru aspoň 1 % HDP, ale takáto dohoda je pre nezáujem opäť v nedohľadne.
Malý národ ako my však nikdy nebude vynikať svojimi vojenskými kontingentmi, zbraňovými systémami alebo policajnými zložkami. To, čo nás vždy prevyšovalo a robilo veľkými, bola naša jedinečná kultúra. Skutočná zmena sa musí začať vždy od kultúry, bez nej sa nezaobídeme, bez nej budeme nanajvýš úspešní barbari, povedané slovami Konštantína Filozofa – hluchí a slepí.
Vždy rád pripomínam svojim študentom a poslucháčom, ako to vyzeralo, keď stál na čele rezortu osvietený človek s ucelenou víziou. Laco Novomeský ako povereník školstva a osvety položil za dva roky svojej premyslenej a húževnatej politickej činnosti základy našej kultúrnej infraštruktúry. Založil Slovenskú akadémiu vied, Slovenskú filharmóniu, Slovenskú národnú galériu, sieť umeleckých a odborných škôl po celom Slovensku. Potrebovali by sme takého nového Novomeského. S patričným intelektom, prehľadom i vplyvom, ktorý štedro podporí veľkolepé kultúrne projekty upevňujúce našu identitu, obnoví naše historické pamiatky, zdigitalizuje naše písomné dedičstvo, dobuduje kultúrnu infraštruktúru, výrazne investuje do archeológie, aby sme si konečne aj my „vykopali“ vlastnú minulosť a vytvorí efektívne nástroje, ako spropagovať to najlepšie z nás v zahraničí.
Aj preto prosím novú vládnu garnitúru, ktorá vyjde z volieb, aby nezanedbávala a nepodceňovala tento rozmer verejných služieb. Štúrovci vybudovali moderný slovenský národ práve a predovšetkým na kultúre. Áno, práve po tom, čo veľký Johann Wolfgang Goethe prinútil mladého Jána Kollára zbierať slovenské ľudové piesne a po tom, čo sa monumentálne dvojzväzkové Národnie spievanky dostali do rúk Ľudovíta Štúra, vodca slovenského národného hnutia pochopil, že tento fenomén dokazuje, že sme jedinečný národ. Národ tak mimoriadne spevavý, že s 50 000 unikátnymi piesňami sa nemožno čudovať, že tvoria základ, z ktorého vyrástla geniálna poézia, ale aj operní speváci svetového mena. Bez týchto koreňov, bez našej kultúry nie sme ničím, bez nej zanikneme, bez nej z nás ostane len „hromádka koží otrockých“, ako nás varoval otec národa Ľudovít Štúr. Žiadajte od politikov viac kultúry. Hodnoťte ich podľa toho. Až potom vás vypočujú. Je to aj vaša kultúrna misia, ktorá presahuje volebné obdobie.