Počul som taký vtip, že na to, aby ste si pozreli film Oppenheimer, potrebujete porozumieť geopolitike, modernej fyzike, astronómii a vyžaduje si to IELTS (jazykovú skúšku z angličtiny) minimálne na stupni 8,5 – kým na to, aby ste si pozreli Barbie, potrebujete dievča, ktoré by išlo s vami… z čoho vyplýva, že sledovanie Oppenheimera je oveľa jednoduchšie.
No, tento článok taký jednoduchý nebude, pretože búra niektoré (nielen) divácke mýty. Obávam sa, že Christopher Nolan za tento film skutočne dostane svojho prvého Oscara – vravím obávam sa, pretože hoci považujem Nolana za najlepšieho režiséra súčasnosti, toto nebol jeho najvydarenejší kúsok a v hollywoodskom svete sa, bohužiaľ, stáva príliš často, že vás ocenia nie za ten najlepší výkon (Scorsese, DiCaprio, Connery, Morricone, O´Tolle atď.). A ak vôbec dostane Oscara, tak si myslím, že to bude za vynikajúci scenár, a nie za réžiu. Iste, veľkolepé zobrazenie jadrovej reťazovej reakcie bolo po stvárnení preletu cez čiernu dieru v Interstellari opäť nolanovsky geniálne, a súhlasím s tými, ktorí upozorňujú, že si ho treba vychutnať v IMAXe. Ale to nie je podstatné. Podstatné je to, že slávny režisér v tomto filme ľudí znalých veci až znechucuje extrémnym idealizovaním osobnosti Roberta Oppenheimera. Škandalózny Nolanov výrok, že Oppenheimer bol najdôležitejším človekom, aký kedy žil, ho v mojich očiach diskvalifikuje pri triezvom posudzovaní udalostí modernej histórie a jej dôsledkov.
Začnime tým, že film bagatelizuje niektoré temné stránky Oppenheimerovej osobnosti. Bez ohľadu na to, že to jeho príbuzní popierajú, mladý Oppenheimer sa naozaj pokúsil otráviť svojho profesora Patricka Blacketta kyanidom vstreknutým do jablka za to, že mu znemožnil zúčastniť sa na prednáške jeho idolu Nielsa Bohra. Na univerzite v Cambridge sú o tom jasné záznamy a celý škandál museli riešiť Oppenheimerovi vplyvní rodičia, aby chlapca nevylúčili zo štúdia (synovi vybavili pravidelné návštevy psychiatra). https://www.vanityfair.com/…/oppenheimer-poison-apple… Jeho bezohľadnú aroganciu potvrdzuje aj ďalší príbeh, keď sa už ako mladý profesor nezodpovedne pretekal s vlakom na aute, pričom havaroval a jeho priateľka na vedľajšom sedadle zostala v bezvedomí. Incident opäť hasil jeho otec, ktorý dal mladej žene ako „odškodné“ Cézannov obraz. To, že ho priťahovali depresívne ženy bez zmyslu pre humor, že jeho dlhoročná priateľka Jean Tatlock spáchala samovraždu a jeho manželka Kitty po skúsenostiach s ním tvrdo odmietala mať deti, sú už len detaily na celkové dokreslenie obrazu, že jadrovú zbraň zostrojil čistý psychopat.
Poviem to ešte inak. Základný rozdiel medzi ním a vedcami ako bol napríklad Albert Einstein, spočíval v tom, že Oppenheimer chcel atómovú bombu skutočne vyskúšať na ľuďoch, kým Einstein bol z bombardovania Hirošimy a Nagasaki úprimne šokovaný a zdôrazňoval: „Moja účasť na výrobe atómovej bomby spočívala v jednom jedinom úkone – podpísal som list prezidentovi Rooseveltovi, v ktorom sa zdôrazňovalo, že bude nevyhnutné uskutočniť pokusy, ktoré by preskúmali, či je možné vyrobiť atómovú bombu.“ Einstein podobne ako aj ďalší vedci navrhovali zostrojenie nukleárnej bomby ako odstrašujúcej zbrane, ktorá ukončí všetky vojny – v žiadnom prípade nechceli, aby bola použitá proti civilnému obyvateľstvu.
Ani to, že sa Oppenheimer neskôr sám stal obeťou mccarthizmu, neospravedlňuje jeho fanatizmus. Robert Oppenheimer si skutočne myslel, že môže zohrávať kľúčovú politickú úlohu pri zaobchádzaní s jadrovými zbraňami a nezastavil ho ani Trumanov autentický výrok, že tohto ufňukanca tu už nechce vidieť. Oppenheimera napokon zničil jeho vlastný exhibicionizmus. Keď na jar 1954 v Princetone nadšene vysvetľoval Einsteinovi, že musí ísť do Washingtonu, kde sa bude brániť obvineniam, že je bezpečnostným rizikom a nelojálnym občanom, Einstein sa ho spýtal, prečo to robí. „Nemáš žiadnu povinnosť podrobiť sa honu na čarodejnice, dobre si slúžil svojej krajine a ak je toto odmena, ktorú ti za to Amerika ponúkla, mal by si sa jej obrátiť chrbtom.“ Oppenheimer namietal, že sa nemôže obrátiť chrbtom k Amerike, lebo ju miluje a jeho láska k Spojeným štátom je rovnako veľká ako láska k vede. Na to sa Albert Einstein o ňom vyjadril, že je to blázon.
Mal v podstate pravdu. Robert Oppenheimer sa až ako ponížený človek vyradený z verejného života dokázal postaviť proti výrobe vodíkovej bomby a priznať pravdu, že atómové bomby zhodené na Hirošimu a Nagasaki boli použité proti porazenému nepriateľovi. Zdôraznil, že atómová bomba môže byť iba zbraňou agresorov, nie civilizovaných ľudí, že to nie je obranná zbraň, ale iba zbraň čistého teroru. Ale vtedy ho už nikto nepočúval a politici sa ho rozhodli umlčať. Výsledkom je, že sme strávili studenú vojnu v mimoriadne nákladných a nebezpečných pretekoch v zbrojení, ktoré sa opäť obnovili.
Oppenheimer na rozdiel od Einsteina neľutoval, čo urobili v Los Alamos. A zdá sa, že to neľutuje ani Christopher Nolan. Celý film vo vás nevyvolá hrôzu z použitia jadrovej zbrane, Hirošima a Nagasaki sa v ňom spomína len okrajovo a apokalyptické dôsledky už vôbec nie. Vzdialene mi to pripomína scénu z klasického filmu Odviate vetrom, v ktorej Rhett Butler len tak náhodne spomenie akúsi bitku v neurčitom malom meste v Pensylvánii… Tá bitka sa odohrala pri Gettysburgu a rozhodla o osude celej občianskej vojny, pričom masaker neprežilo vyše 30 000 ľudí…
Každoročne sa v tento deň, pri príležitosti dnešného výročia zhodenia nukleárnej bomby na Hirošimu a pri príležitosti Svetového dňa boja za zákaz jadrových zbraní vedú jalové diskusie o tom, či by sa Japonci vzdali aj bez tohto ohavného činu. Považujem to za hlúpe, drzé a nehorázne odvádzanie pozornosti od podstaty veci. Jednak seriózni historici majú dávno jasno v tom, že Japonsko bolo ochotné kapitulovať už predtým, že to, čo ich prinútilo vzdať sa, nebol nukleárny teror, ale priame zapojenie Sovietskeho zväzu do vojny proti tejto ostrovnej krajine. Túto skutočnosť spochybňujú iba militaristi a lobisti zbrojárskych koncernov. A ja nebudem diskutovať o tom, či je humánne vyhladiť z povrchu zemského státisíce nevinných bezbranných civilistov. To je zvrátené uvažovanie. Amorálnosť takéhoto konania si predsa ľudstvo uvedomuje už od čias barbarského zbombardovania baskického mesta Guernica 26. apríla 1937, kedy po prvý raz v dejinách bola uskutočnená letecká vojenská akcia namierená proti bezbranným civilistom. Šok a hrôza, ktorú vyvolalo toto bombardovanie po celom svete, vyvolávalo otázky, ktoré sa odvtedy nezmenili: akým právom si niekto dovolil takýto masaker, kto im dal právo útočiť na nevinných a neozbrojených.
Pripomeňme si teda, že USA sú jediným štátom sveta, ktorý použil atómovú zbraň proti civilistom a to napriek tomu, že neustále poukazujú na druhých. Odsudzujem akékoľvek vyhrážky jadrovými zbraňami, a preto nezabudnime, že Rusko až do ukrajinského konfliktu prvý úder vždy odmietalo a že ten, kto sa neustále, pri každej vojne, v ktorej mal problémy, vyhrážal jadrovými zbraňami, sú Spojené štáty. Napriek tomu na dnešnú spomienkovú slávnosť nepozvali Rusko, ale pozvali tam USA, ktoré tento ohavný zločin spáchalo a ktoré sa za neho dodnes odmieta ospravedlniť.
V súčasnosti sa nachádzame v bode zlomu, kedy ľudstvo ešte nikdy nebolo tak blízko globálnej jadrovej apokalypse ako práve dnes. Skúsenosti nás naučili, že jadrové zbrane sú v reálnom boji prakticky nepoužiteľné, ak nechceme zničiť celú planétu a navzájom sa vyvraždiť. Ako správne pripomenul Oppenheimer, toto je zbraň, ktorú môžu použiť iba teroristi, nie civilizované štáty. Preto je nielen príliš nebezpečná, ale aj zbytočná. Sú to však práve štáty NATO a jadrové mocnosti, ktoré odmietajú podpísať Dohovor OSN o zákaze jadrových zbraní. Namiesto jalových hádok o tom, či bolo použitie jadrových bômb v Hirošime a Nagasaki správne (samozrejme, že nebolo, bol to neospravedlniteľný zločin proti ľudskosti) by som v tento deň uvítal skôr väčší politický tlak na zákaz týchto ničivých zbraní.
No čo je najdôležitejšie – mali by sme pokračovať tam, kde po vojne začali Albert Einstein, Bertrand Russell a iní významní pacifisti, ktorí sa zasadzovali za spoločný postup ľudstva pri zaistení globálnej bezpečnosti. Vojenské pakty sú zastaraným nástrojom bezpečnosti a už raz nás priviedli k svetovej vojne. Spoliehať sa na NATO a znepriateľovať si iné mocnosti nie je cesta k väčšej bezpečnosti, ale k istej konfrontácii a vzájomnému sebazničeniu. Skôr či neskôr to budeme musieť pochopiť. A ak je film Oppenheimer v niečom poučný, tak práve v zobrazení šialenej podozrievavej atmosféry obdobia mccarthizmu. Mali by sme si uvedomiť, že už je to tu znova – udavačstvo, paranoja, hon na čarodejnice, stupňovanie politického a mediálneho fanatizmu. Ešte je čas odmietnuť to a vrátiť sa späť. Alebo už nie?