Účelom tohto komentára je priniesť právny pohľad na aktuálne politické témy a vysvetliť, aké okolnosti by museli byť preukázané, aby potenciálne mohli byť niektorí členovia bývalej vlády či ďalšie osoby uznané za vinné z nejakého trestného činu v súvislosti s odovzdaním slovenských stíhačiek Mig Ukrajine. Prípadne aj s odovzdaním systému S-300 Ukrajine. Čisto z odborného hľadiska… Píše dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského Eduard Burda. (standard.sk)
Cieľom tohto komentára nie je toto odovzdanie akokoľvek filozoficky či politicky hodnotiť. A už vôbec netvrdím, že niekto jednoznačne spáchal trestný čin. Rýchle mediálne obvinenie ľudí, že sú zločinci, považujem za veľký neduh našej spoločnosti, ktorý ju už skoro pätnásť rokov ničí. Prezumpcia neviny nie je nadávka, ale dôležitá zásada, ktorú si vo vyspelých demokratických krajinách vážia. Rozoberať budeme výlučne podozrenia z trestnej činnosti a ich právny rámec.
Cieľom je teda načrtnúť, za akých okolností by odovzdanie Migov bolo spôsobilé naplniť skutkovú podstatu niektorého z trestných činov: zneužívanie právomoci verejného činiteľa, porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku, sabotáž či vlastizrada.
Budem pritom vychádzať z predpokladu, že poskytnutie vojenskej pomoci susediacej bojujúcej krajine je v rozsahu poskytnutia stíhačiek zásadnou otázkou zahraničnej politiky, na ktorú nemala vláda, ktorej parlament nevyslovil dôveru, právomoc. Toto som si nevymyslel ja, hovoria to viacerí ústavní právnici vrátane analýzy vypracovanej Právnickou fakultou UK ešte v roku 2023 na požiadanie Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku, ktorú spracovali kolegovia z Katedry ústavného práva.
Základné východiská
Pred tým, než prejdeme na analýzu skutkových podstát konkrétnych trestných činov, si ešte musíme ozrejmiť tri otázky vzťahujúce sa na vyvodzovanie trestnej zodpovednosti všeobecne.
V prvom rade, môžu orgány činné v trestnom konaní a súdy viesť v takejto veci riadne trestné konanie? Nemali by vyčkať na nejaké rozhodnutie Ústavného súdu SR v tejto veci? Veď táto kompetencia vlády je formulovaná priamo v ústave.
Odpoveď je jednoznačná, Ústava SR ako základný zákon štátu je priamo realizovaná rovnako ako akýkoľvek iný zákon všetkými subjektami práva, ktorých sa týka, nielen ústavným súdom. Ak by to tak nebolo, v štáte by nefungovalo takmer nič. Takže orgány činné v trestnom konaní a súdy nemusia a nemôžu čakať na ústavný súd.
Trestný poriadok k tomu stanovuje v § 7 ods. 1 jasné pravidlo: „Orgány činné v trestnom konaní a súd posudzujú samostatne predbežné otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú; ak je o takej otázke právoplatné rozhodnutie súdu, Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), Súdneho dvora Európskej únie alebo iného štátneho orgánu, orgány činné v trestnom konaní a súd sú takým rozhodnutím viazané, ak nejde o posúdenie viny obvineného.“
Teda o tom, či vláda mala v uvedenej veci právomoc alebo nie, majú samostatne rozhodovať orgány činné v trestnom konaní a súdy a to až do momentu, kedy by prípadne vzniklo rozhodnutie ústavného súdu, ktoré by túto otázku riešilo.
V druhom rade, na Slovensku, rovnako ako v iných demokratických krajinách, platí zásada individuálnej trestnej zodpovednosti, čo znamená, že zodpovednosť každého potenciálneho páchateľa treba posudzovať samostatne.
Pri úmyselných trestných činoch, ktorými sú zneužitie právomoci verejného činiteľa, sabotáž aj vlastizrada, to znamená, že dvaja ľudia síce môžu pracovať spoločne na tej istej veci, ale ak jeden z nich nemá o jej dôsledkoch rovnaké informácie ako ten druhý, môže nastať aj situácia, že jeden z nich bude trestne zodpovedný za úmyselný trestný čin a druhý nebude zodpovedný ani za úmyselný trestný čin a ak k nemu neexistuje nedbanlivostný variant, ani za nedbanlivostný trestný čin (teda nebude zodpovedný za žiadny trestný čin).
V tomto prípade to znamená, že posúdenie, či jednotliví členovia bývalej vlády v súvislosti s odovzdaním Migov spáchali niektorý z uvedených trestných činov alebo nie, sa musí vykonať vo vzťahu ku každému z nich osobitne. Rovnako tak treba skúmať prípadnú trestnú zodpovednosť osôb, ktoré pripravovali podklady pre rozhodnutie vlády, najmä pre vtedajšieho ministra obrany Jaroslava Naďa.
Aj keď na Slovensku máme aj trestnú zodpovednosť právnických osôb, táto sa na vládu ako celok nebude vzťahovať. Z hľadiska dôvodov tohto tvrdenia odkazujem na komentár Jozefa Onačillu na túto tému spred pár dní, ktorý to detailne vysvetľuje.
V treťom rade si musíme vysvetliť pojem uzrozumenie, ktorý je dôležitým definičným kritériom pojmu úmyselné zavinenie (zjednodušene úmyselný trestný čin) a to z hľadiska takzvaného nepriameho úmyslu. Priamy úmysel je vymedzený v Trestnom zákone úplne zrozumiteľne ako zavinenie, kedy páchateľ chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným zákonom. Prosto chcel spáchať trestný čin.
Nepriamy úmysel, využívajúci práve kľúčový pojem uzrozumenie, je definovaný Trestným zákonom tak, že páchateľ vedel, že svojím konaním môže porušenie alebo ohrozenie záujmov chránených Trestným zákonom spôsobiť, a pre prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený.
Čo to znamená?