Pozn. red. SRS: Vladimír Palko napísal pred sviatkami pozoruhodné články: Kto bude dedičom Sviečkovej manifestácie? Zuzana Čaputová alebo Robert Fico? a Nechajte Ukrajinskú pravoslávnu cirkev na pokoji. Uverejňujeme ich značnú časť, celé texty sú k dispozícii iba predplatiteľom Štandardu.
Kto bude dedičom Sviečkovej manifestácie? Zuzana Čaputová alebo Robert Fico?
Kresťanský a konzervatívny volič očakával, že strany s káčkom v názve – vrátane niektorých poslancov OĽaNO – budú obhajovať jeho postoje. Nerobia to a mnohí títo voliči pochopili, že ak týchto kresťanských politikov budú voliť, riskujú opäť, že sa obhajoby svojich názorov nedočkajú. A že nimi volení kresťanskí politici v podstate len rozšíria liberálny tábor. Kam sa majú takí voliči obrátiť? (standard.sk)
Máme za sebou 35. výročie Sviečkovej manifestácie. Než sa dostaneme k zámerne, ale len zdanlivo šokujúcemu titulku tohto článku, pristavme sa pri epizóde (ne)spájania KDH a KÚ. Slovo epizóda nepoužívam v dehonestujúcom význame, mám na mysli to, že táto udalosť zapadá do širšieho príbehu úpadku slovenskej kresťanskej/konzervatívnej politiky.
Isteže je neúspech rokovaní smutný, ale kladiem si otázku, či sa sústreďujeme naozaj na podstatné veci.
Záleží vlastne na tom, či sa spojili alebo nespojili?
Keď som čítal príspevky čitateľov v diskusiách na internete, niektorí povedali, že to je vlastne jedno, či sa spojili alebo nespojili.
Aby sme neprepadli cynizmu, uznajme, že spojenie by bolo aspoň malým pozitívom vo všeobecnej atmosfére politického rozkladu. Navyše, kandidačnej listine KDH to mohlo priniesť možno len niekoľko tisíc hlasov, ale práve len niekoľko tisíc hlasov KDH chýbalo do parlamentu v rokoch 2016 aj 2020. Čiže nejaký význam by sme volebnému spojeniu uznať mali.
Lenže skeptickí čitatelia majú v niečom podstatnom pravdu. Keď si položíme otázku, či by spojenie KDH a KÚ prinieslo nejakú novú, vyššiu kvalitu, tak odpoveď znie nie. Neprinieslo.
KDH aj KÚ, či už vedome alebo nevedome, sú zakotvené v tom prúde slovenskej politiky, ktorý je dnes pri moci. KDH sa síce na tej moci nepodieľa, ale i tak do toho prúdu patrí. Najlepšie to ilustrovala ponuka druhého miesta na volebnej kandidátke pre Eduarda Hegera. Je to prúd väčšinovo liberálny. KDH i KÚ sa snažia od neho občas odlíšiť. KDH len rétoricky, poukazovaním na svoj konzervativizmus, KÚ predkladaním opatrných konzervatívnych legislatívnych návrhov alebo, ako naposledy, predložením celkom vydarenej parlamentnej rezolúcie, protestujúcej proti nehoráznej rezolúcii Európskeho parlamentu. Množia sa však rady nespokojných voličov, ktorým obe strany splývajú s liberálnou scénou a konzervatívna rétorika či občasné prebudenie ich nepresvedčí.
Ako k tomu vplávaniu strán s „káčkom“ v názve do liberálneho prúdu došlo? Začalo sa to v roku 1996 neformálnou Modrou koalíciou KDH, DÚ, DS a pokračovalo to o rok neskôr Slovenskou demokratickou koalíciou SDK, v ktorej k menovaným trom stranám pribudli ešte sociálni demokrati a Zelení.
Na vznik takejto, čo najširšej koalície tlačilo Dzurindovo krídlo v KDH spolu s liberálnymi médiami, aby sa v nej, takpovediac, rozriedil konzervativizmus KDH. KDH ten experiment takmer neprežilo.
Ponaučenie, ktoré z toho plynulo? Slovenský liberálny tábor nikdy nedopustí, aby nejaké spojenectvo liberálnych a kresťanských síl bolo vedené kresťanskou zložkou. Môže to byť len naopak.
KDH sa nepoučilo, predseda KDH Ján Figeľ ešte v roku 2013 presadzoval tzv. Ľudovú koalíciu medzi KDH, SDKÚ a Mostom-Híd, keďže vtedy malo KDH z tých troch najvyššie preferencie. O tri roky KDH vypadlo z parlamentu.
Všimnime si, ako sa zmenil vzťah liberálnych síl ku KDH. Pokiaľ bolo silné, liberálne médiá ani za najtuhšieho mečiarizmu neváhali udrieť do konzervativizmu KDH. Dnes je slabé KDH chápané liberálmi ako vítaný – neškodný – doplnok potenciálnej liberálnej parlamentnej väčšiny.
A tak sú KDH, aj KÚ (a aj iní Matovičovi kresťania v OĽaNO) mnohými vnímaní ako súčasť liberálneho tábora. Lebo konzervatívnemu voličovi nedávajú to, čo očakáva.
Čo očakával konzervatívny volič od strán s káčkom a nedostal to
Kresťanský a konzervatívny volič totiž očakával napríklad to, že sa s ľuďmi počas pandémie covidu nebude zaobchádzať ako s nesvojprávnymi bytosťami. Spomínate si na celoštátne testovanie z 31. októbra a 1. novembra 2020? Za dva dni sa milióny občanov museli dostaviť na testovanie pod hrozbou, že nebudú vpustení do zamestnania alebo do obchodu. Ľudia stáli v rade aj tri hodiny. Pripomínalo to branné celonárodné cvičenie ako za komunizmu, ale komunisti to nedokázali urobiť naraz s celým národom. Celé to tak bolo urobené len preto, aby bol premiér Matovič celé dni na televíznej obrazovke. Po štvrťroku zistili, že veď také niečo, ak to vôbec treba robiť celonárodne, sa dá urobiť aj za deväť dní a pohodlne bez čakania.
Volič čakal, že ho niekto ochráni pred excesmi, ako úplné zavretie kostolov na dlhý čas, čo nebolo nikde v Európe, pred zákazom vychádzania na Veľkú Noc 2020, pred policajnými kontrolami pri prechode z okresu do okresu. Pred propagandou o tom, že „testovanie je sloboda“, potom zase „očkovanie je sloboda“, atď. Nehovorím tu v prospech antivaxerstva, sám som trikrát zaočkovaný, ale nepáčila sa mi studená občianska vojna proti ľuďom odmietajúcim očkovanie. Očkovanie považujem za štatisticky rozumnú voľbu, ale má to byť slobodná voľba, lebo očkovanie nie je stopercentne bez následkov.
Konzervatívec by očakával, že kresťania vo vláde by sa postarali, aby bol minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský za svoje usmernenie o zmene pohlavia okamžite odvolaný. Namiesto toho sa dočkali zistenia, že kresťanský premiér Heger, ktorý po odchode Lengvarského riadi aj rezort zdravotníctva, ponecháva usmernenie v platnosti.
Konzervatívny občan očakával trochu zdržanlivejší odstup od zeleného náboženstva, ktoré šíria orgány Európskej únie. Tieto orgány však využili covid okamžite na presadenie Green Dealu a prvýkrát sme si odsúhlasili priame európske dane, ktorými za náklady zeleného náboženstva zaplatíme.
Nechajte Ukrajinskú pravoslávnu cirkev na pokoji
To, čo vidíme na Ukrajine, je vládna kampaň, ktorá smeruje k zrušeniu veľkej cirkvi, čo je v demokratickej krajine nevídané. Neospravedlňuje to ani stav vojny, najmä keď táto kampaň začala dávno pred začiatkom vojny. Tých z nás, ktorí zažili komunizmus a potláčanie náboženskej slobody, by to malo znepokojiť dvojnásobne. Píše Vladimír Palko. (standard.sk)
Pred pár dňami sme slávili 35. výročie Sviečkovej manifestácie. Jednou z požiadaviek jej účastníkov bola náboženská sloboda, teda i právo veriacich na slobodné pôsobenie ich cirkví.
Už niekoľko mesiacov čítame v médiách, že na Ukrajine vláda prezidenta Zelenského stále viac útočí na Ukrajinskú pravoslávnu cirkev Moskovského patriarchátu, ďalej budem používať skratku UPC(MP).
Ukrajinská vláda verzus UPC
Bezpečnostná služba Ukrajiny (SBU) v sobotu prehľadala rezidenciu metropolitu UPC(MP) Pavla. Pavlo je i rektorom slávneho historického kláštora Kyjevsko-pečerská lavra. Ukrajinské úrady požadujú už niekoľko týždňov, aby sa mnísi UPC(MP) z lavry vysťahovali.
Už pár dní predtým SBU Pavlovi doručila rozhodnutie o podozrení zo spáchania trestného činu podnecovania medzináboženskej nenávisti a ospravedlňovania vojny. Podľa vyhlásenia SBU mal metropolita Pavlo vo verejných vystúpeniach opakovane urážať náboženské cítenie Ukrajincov, znevažovať názory veriacich iných konfesií a snažil sa voči nim iniciovať nepriateľské postoje. Mal opakovane vystúpiť s vyhláseniami ospravedlňujúcimi alebo popierajúcimi nelegitímne konanie Ruska voči Ukrajine.
Metropolita v domácom väzení s elektronickým náramkom
Neviem, čo konkrétne sa za obvineniami z nenávisti skrýva. Viem len, v akom svete teraz žijeme. Podľa Európskeho parlamentu sa skoro všetci dopúšťame nenávisti, keď veríme, že manželstvo je len medzi mužom a ženou. A vieme, že v Amerike FBI tri roky skúmala, či prezident Trump nie je ruský špión. A vieme, ako ľahko sa dá niekoho obviniť z „proruskosti“ hoci aj na našom malom Slovensku. Čo potom na Ukrajine?
Najnovšie kyjevský okresný súd uložil metropolitovi Pavlovi dva mesiace domáceho väzenia. Pavlo musí nosiť elektronický náramok.
Je to kuriózne. Predstavujem si ten softvér. Niekde na stanici SBU ktosi kontroluje, či metropolita v podobe svetielka na obrazovke je tam, kde má byť, teda zavretý doma. V Číne, krajine komunistického elektronického sledovania, by ma to neprekvapilo. V Európe áno.
Čo sa to vlastne na Ukrajine deje?
Najprv trochu histórie
Za Sovietskeho zväzu ukrajinskí pravoslávni veriaci boli súčasťou Ruskej pravoslávnej cirkvi v rámci ukrajinského exarchátu. Keď sa schyľovalo k rozpadu Sovietskeho zväzu, z exarchátu vznikla Ukrajinská pravoslávna cirkev UPC(MP). Za skratkou jej názvu sa v zátvorke zvykne uvádzať aj skratka MP, čo znamená Moskovský patriarchát. Znamená to, že UPC(MP) v otázkach týkajúcich sa kanonického práva podlieha Moskovskému patriarchátu.
Po rozpade Sovietskeho zväzu dochádzalo k pokusom o vytvorenie takej cirkvi, ktorá by nemala žiadne, ani formálno-právne väzby na Ruskú pravoslávnu cirkev, čiže by bola autokefálna. Rozhodujúcim krokom pod gesciou prezidenta Porošenka bol v roku 2018 vznik Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny PCU.
Po vzniku PCU začalo pochopiteľné postupné slabnutie UPC(MP), ktorej veriaci prechádzali do PCU, často išlo o celé farnosti. Treba však poznamenať, že k tomu dopomáhala aj štátna moc.
SBU proti UPC(MP)
V roku 2018, keď vznikala štátom podporovaná PCU, orgány činné v trestnom konaní zároveň zakročovali proti UPC(MP). Koncom roka 2018 Bezpečnostná služba SBU vykonala prehliadku rezidencie metropolitu Pavla. Teda Pavlo to teraz neprežíva prvýkrát. Zároveň SBU vykonala aj prehliadky vo viacerých chrámoch UPC(MP).
Zároveň chcel ukrajinský parlament donútiť UPC(MP) ku zmene jej mena. Bol prijatý zákon, že cirkev, ktorá kanonicky podlieha cirkvi v inom štáte, ktorý sa dopúšťa agresie, musí mať vo svojom názve aj názov onoho štátu. Rusko vtedy už bolo považované za agresorský štát kvôli anexii Krymu a podpore rebelov na Donbase. UPC(MP) by teda podľa predkladateľov zákona musela mať v názve prívlastok „ruská“. Čitateľ ľahko pochopí, o čo poslancom šlo. UPC(MP) protestovala s tým, že jej riadiace centrum je predsa v Kyjeve, nie v Moskve. V decembri 2019 Najvyšší súd Ukrajiny rozhodol, že UPC(MP) si môže svoj názov ponechať.
UPC(MP) teda čelila nepriateľskému tlaku zo strany vlády a parlamentu už dávno pred vojnou.
UPC(MP) a vojna
Po ruskej invázii na Ukrajinu prímas UPC(MP) metropolita Onufrij vo vyhlásení okamžite žiadal ruského prezidenta Putina, aby zastavil bratovražednú vojnu, ktorú označil za opakovanie hriechu Kaina, ktorý zabil brata v závisti. Vyjadril lásku a podporu pre ukrajinských vojakov, ktorí bránia svoju vlasť a zvolával na nich Božie požehnanie.
Sobor UPC(MP) 27. mája 2022 zašiel ešte ďalej, keď opakovane odsúdil vojnu, vyjadril nesúhlas s postojom moskovského patriarchu Kirilla k vojne a oznámil, že prijal zmeny štatútu, „ktoré svedčia o úplnej autonómii a nezávislosti Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi“.
UPC(MP) síce vykazovala viac farností ako PCU, ale ruská invázia podľa prieskumu verejnej mienky znamenala dramatický pokles počtu veriacich UPC(MP) z 15 percent na 4 percentá, u PCU, naopak, ich počet vzrástol z 38 na 52 percent. Počet pravoslávnych veriacich, nerozlišujúcich medzi oboma cirkvami, poklesol z 22 na 11 percent.
V hre je úplný zákaz UPC(MP)
12. mája 2022 Svätá synoda UPC(MP) protestovala proti zámerom skupiny poslancov ukrajinského parlamentu predložiť zákon o zákaze UPC(MP). „Pokusy o zákaz činnosti Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi považujeme za neprijateľné. Akékoľvek rozhodnutia zakázať našu cirkev a obmedziť práva jej veriacich sú trestné a porušujú ústavu Ukrajiny. Takéto činy možno kvalifikovať ako akt národnej samovraždy,“ stojí vo vyhlásení synody. Synoda sa dovolávala spravodlivosti u prezidenta Volodymyra Zelenského.
Synoda sa tiež sťažovala na prípady, keď orgány miestnej samosprávy prijímali nezákonné rozhodnutia zakazujúce alebo obmedzujúce činnosť miestnych náboženských spoločenstiev UPC(MP).
Miestne orgány zakázali činnosť UPC(MP) napríklad v meste Brovary v Kyjevskej oblasti a v Konotope v regióne Sumy. Za zákaz UPC(MP) sa v prieskume vyslovilo 51 percent obyvateľov Ukrajiny.
V máji 2022 hovorca Verchovnej Rady, teda parlamentu, Ruslan Štefančuk uviedol, že počas vojny sa so zákazom UPC(MP) neráta, lebo by to rozdeľovalo spoločnosť.