Veľké anglosaské noviny často prinášajú zákulisné informácie, ktoré síce nikto na menovite nepotvrdí, ale redakcia sa odvolá tu na päť, tam na sedem, alebo aj desať rôznych zdrojov. Je zvykom pristupovať k nim ako k regulárnej plnokrvnej správe, hoci za tým občas budú skôr politické hry tej-ktorej vlády alebo spravodajské hry tajných služieb. (standard.sk)
Pred niekoľkými dňami v rusky písanom médiu, svojím dosahom neporovnateľne menším, čo však neznamená, že menej dôveryhodným, opozičný novinár žijúci na Západe, Iľja Žegulev, zverejnil zaujímavý príspevok k otázke Prečo sa Vladimír Putin vlani vo februári rozhodol zaútočiť na Ukrajinu? Žegulev, okrem iného autor knihy o mocenských machináciách v putinovskom Rusku, sa odvoláva aj na množstvo nemenovaných zdrojov. Najsenzačnejšie je jeho tvrdenie, že poslednou kvapkou pre rozhodnutie ísť do vojny bol pre Putina zákaz troch opozičných televíznych kanálov, ktorý Volodymyr Zelenskyj vydal vo februári 2021, rok pred vojnou.
Bol to od Zelenského útok na slobodu slova, nie na slobodné médiá. Všetky televízne kanály na Ukrajine boli späté – ako je v tejto nešťastnej krajine zvykom – s nejakým politikom-oligarchom, v týchto troch prípadoch s proruským Viktorom Medvedčukom. Tým človekom, ktorého aj za Zelenského vlády začali trestne stíhať vo chvíli, keď bol v prieskumoch populárnejší ako prezidentova strana Služobník ľudu. A tým, ktorého vlani na jeseň Ukrajina zmláteného poslala Putinovi v rámci výmeny zajatcov.
Podľa Žeguleva Putin na jar roku 2021 usúdil, že týmto brutálnym ťahom proti predákovi opozičnej strany sa Rusku na Ukrajine zatvárajú politické možnosti. Žegulev s odvolaním sa na tri zdroje z vtedajšieho Putinovho okolia píše, že pre ruského prezidenta bolo Medvedčukovo politické a mediálne impérium niečo „ako most a nádej, že sa situácia bude dať riešiť politicky“. Situáciou sa myslí rozhodujúci vplyv USA v Kyjeve od prevratu známeho ako Majdan a následné úsilie dostať Ukrajinu do NATO.
Neznamená to, že by dôvody, štandardne uvádzané západnou žurnalistikou, ako napríklad pohŕdavý postoj, že Ukrajina je umelý výtvor alebo tradičné ruské prianie mať ju vo svojej sfére vplyvu v Putinovom rozhodnutí nehrali úlohu. Len ten štandardný výklad zjavne nepodáva celkový obraz situácie. Vtedajší Zelenského poradca pre bezpečnosť Oleksandr Danyľuk vlani, už po vypuknutí vojny, v americkom časopise Time spomínal, že zákaz Medvedčukových televízií bol „kalkul, ako sa trafiť do agendy americkej vlády“. Tou bolo ťaženie proti korupcii – a, samozrejme, proti Moskve.
Ospravedlňuje nedemokratické, silové správanie Zelenského voči „proruskému“ prúdu v ukrajinskej politike pred vojnou ruskú inváziu? Nie. A ani Putinova vojna spätne neospravedlňuje konfrontačné až idiotské kroky Kyjeva, prípadne Washingtonu, pred vojnou. Keď sa o genéze rusko-ukrajinskej vojny raz budú písať historické práce, niečo na spôsob Clarkových Námesačníkov, štúdii o príčinách prvej svetovej vojny, bude obrázok oveľa plastickejší, než si dnes my konzumenti médií hlavného prúdu vieme predstaviť.