Egoizmus a márnomyseľnosť sú v nej kolosálne. Od ľudí žiada všetko, úplnú dokonalosť, a neodpúšťa ani náznak nedokonalosti s ohľadom na iné dobré vlastnosti. Zato ona sa zbavuje aj tých najmenších záväzkov voči ľuďom. Doteraz mi vyčíta, že som nebol hoden jej lásky, neprestajne mi to vyčíta, napísal Dostojevskij o svojej múze Poline. Dana Ljubimovová Miháliková opisuje ich príbeh a jeho vyústenie. (standard.sk)
Zanechala jeden denník, pár poviedok, niekoľko listov, no v literatúre jej patrí výnimočné miesto. S jej obrazom sa totiž stretávame vo veľkých románoch F. M. Dostojevského.
Ich prvé stretnutie sa odohralo v roku 1861. Dostojevskij je späť v Petrohrade aj na literárnej scéne. Na stránkach svojho časopisu Vremia publikuje prvé kapitoly Zápiskov z mŕtveho domu, po deväťročnej odmlke debut ako hrom. Dovtedy nikto neodžil a nezobrazil život trestancov, ich každodenné útrapy vrátane putovania v okovách a štyridsaťstupňových mrazoch, a vôbec, atmosféru v barakoch, kde žijú väzni z rôznych sociálnych vrstiev a všetkých typov – zlodeji, podvodníci, hrdlorezi, ale mnohokrát aj nespravodlivo odsúdení. Filozof Alexander Gercen ho v eseji Nová fáza v ruskej literatúre čoskoro nazve ruským Dantem, ktorý zostúpil do pekiel, aby prešiel jeho najtemnejšími zákutiami.
V rovnakom období sa s tímom vydáva na amurskú expedíciu etnograf Sergej Maksimov a počas návratu je poverený úlohou presondovať život v sibírskych trestniciach. Zozbiera obrovské množstvo materiálu a s talentom skúseného rozprávača ho spracuje do strhujúcej podoby. Žiadne sucho zrekapitulované fakty, ale príbehmi nasýtený cestopis, kde každú zachytenú pieseň, porekadlo, zvyk, obyčaj osadí do členitého kontextu. Maksimov ovláda živú ruštinu vrátane dialektu a žargónov naprieč sociálnymi vrstvami, brány do paralelného sveta mu však otvoril najmä jeho pozorovací talent a komunikačné zručnosti. Napokon, najlepšie to definoval on sám: „Nikdy som sa prostým ľuďom nepodkladal, nezaliečal, nebol k nim blahosklonný, lebo práve toto mužík vystáť nemôže. Vždy som s nimi vychádzal, dozvedal sa veci raz pomocou žartíka, prípoviedky, inokedy aj popíjajúc s nimi. Ľud vnímal, že nie som prefíkaný, že neprekážam, a sympatie moje aj duševné rozpoloženie cítil a rozumel mu.“ Materiál zozbieraný v sibírskych trestniciach, do ktorého zaradil aj fungovanie v tzv. etapách, kde sa väzni zastavovali počas nekonečného putovania na výkon trestu, vyjde knižne v roku 1861, a to v exkluzívnom počte 500 kusov. Určené sú výlučne pre služobné účely vysokých štátnych úradníkov. Pre širší okruh čitateľov zatiaľ nenastal čas oboznámiť sa s novou témou. Je príliš šokujúca, novátorská, odvážna, no tabu sa rúca. Trestanci, masovo odvádzaní na Sibír, predstavujú paralelný svet, o ktorom sa bude vedieť čoraz viac. Čitateľská obec sa tejto knihy dočká v druhom, doplnenom vydaní v roku 1872 pod názvom Sibír a katorga.
Ešte predtým je tu však Dostojevskij. Živý dôkaz s jazvami po okovách, zdeformovanou chôdzou bývalého katoržnika, talentom vybičovaným v drsnom teréne, s prehodnotenou vierou v Boha aj v seba samého. Odkrýva tému, o ktorej sa nevie prakticky nič. Niečo síce presiaklo z korešpondencie manželiek dekabristov, potom aj petraševcov, ktoré svojich mužov dobrovoľne sprevádzali na Sibír, ale všetky podobné informácie zostali zahmlené v rovine osobných tragédií, bez masového záberu. Tu odrazu verejnú diskusiu o zločinoch a trestoch otvára reálny katoržnik, preživší štyri roky v baraku s hrdlorezmi netušiac, či ho neskolí choroba alebo kolektívna nenávisť, ktorej čelí pre svoj pôvod. Pokým voči podivnému bárinovi spoluväzni ako tak zľahostajnejú, prejdú celé mesiace, zatiaľ čo on od prvého momentu nasáva všetko navôkol, každý výraz, gesto, situácie. Oboznamuje sa s novou úrovňou ruštiny, vniká do hĺbky jazyka, identifikuje inotaje a celé komunikačné schémy, v akých sa dorozumievajú najnižšie vrstvy, a zisťuje, že sa prekopal k pokladnici, do ktorej ešte nikto pred ním nenačrel plným priehrštím. Vypracuje si osobitú metódu, ako všetok objemný a deň čo deň kopiaci sa materiál udržať v hlave, keďže písať čokoľvek mal zakázané a čítať môže len Bibliu. Tú, ktorú mu spolu s tajne vloženou desaťrubľovkou podarujú vo väznici v Toboľsku, a ktorú bude pevne zvierať v rukách aj v deň svojej smrti 9. februára 1881. Práve do tejto knihy si nechtom, kúskom uhlíka, či kýptikom prepašovanej ceruzky starostlivo robí značky, šifry, stručné poznámky, a tie neskôr použije ako nosný pilier pri výstavbe monumentálnej architektúry svojich románov. Takže kto iný, ako Dostojevskij mohol podať autentickejšie svedectvo o živote tam, odkiaľ do Petrohradu či Moskvy pre mnohých nebolo návratu? Lebo ten aj po odpykaní trestu vyžadoval špeciálne povolenie, fyzickú silu, nemálo peňazí, a predovšetkým – vôľu žiť.
Dostojevskij sa stal symbolom novej doby, povedané jazykom dneška, niekým ako influencer. Veď odkrútil štyri roky na nútených prácach za vyššie idey, ďalšie roky strávil vo vyhnanstve, a teraz sebaisto sprostredkúva odžité skúsenosti. Rolu v jeho návrate však zohrali aj ďalšie skutočnosti. Za sedemročie absolútnej cenzúry, ktorým vyvrcholila vláda Mikuláša I., sa naakumuloval priam živočíšny hlad po slove. Riziko revolučnej vlny, ktorá sa prevalila Európou v rokoch 1848 – 1849, bolo hasené už v zárodku. Talenty zatíchli. Dostojevského zatýkajú za účasť v spolku petraševcov a odvádzajú na Sibír, Gogoľ prežíva krízu, páli druhý diel Mŕtvych duší a pár dní nato zomiera, Saltykov-Ščedrin žije vo vyhnanstve v severnom mestečku Viatka, kam sú deportovaní aj ďalší predstavitelia kultúrneho a spoločenského života. Turgenev ešte stihne vydať Denník zbytočného človeka, za nekrológ Gogoľovi je odprataný do rodnej dediny, a opustiť ju bude môcť až po dvoch rokoch. Tu píše poviedku Mumu, ktorú na rozdiel od jeho predošlých diel kritika prejde mrazivým mlčaním, a za publikovanie Poľovníkových zápiskov je zbavený funkcie a výsluhového dôchodku ešte aj cenzor. Literárne časopisy sú čoraz tenšie, autocenzúra ide na plné obrátky, výber témy je riskantný, lebo na Sibír sa možno dostať aj za nevhodný citát z Biblie.
S príchodom Alexandra II. v roku 1855 sa začína príprava na masívne reformy, medzi nimi bude aj zrušenie nevoľníctva. Udeľujú sa amnestie, mnohí sa postupne vracajú z vyhnanstva a medzi nimi je aj Dostojevskij.