„Ženiť sa nechcem s nikým. Bola by nuda chodiť stále s manželkou. A zaľúbiť sa – to príliš neprekáža. Bez silnej lásky je to taktiež nuda. Takže prosím, ožením sa. Ale dajte mi manželku, ktorá by ako luna nevychádzala na moje nebo každý deň. Šťastie, trvajúce od rána do večera, nezvládnem.“ Dana Ljubimovová Miháliková napísala krásny text o spisovateľovi, ktorý zomrel pred 120 rokmi. (standard.sk)
Ani jeden román, zato stovky poviedok. Bez košatej dejovej línie, poetizmov, pátosu, moralizovania, autorského postoja a pre čitateľa stráviteľných rozuzlení. Ale tu tento výpočet stopneme. Veď Anton Pavlovič Čechov sa vo svojej tvorbe vyhýbal viacnásobným vetným členom, aj tiež epitetám, metaforám, personifikáciám. Pripomínal, že slnko lúčmi nehladí, ale vychádza a zapadá. More neplače, ale šumí. Vtáčiky spievajú a príroda netrúchli, ani sa neraduje, ale proste je. Skrátka, Anton Pavlovič presadzoval jednoduchosť a dynamiku, ktorú dosahoval prácnou výstavbou textu.
Jeho rady sa chytil aj začínajúci Gorkij, keď sa motal v snahe našuchoriť príbehy o masívne charakteristiky postáv. O umeleckých témach s Čechovom besedoval aj Bunin, ktorý z melanchólie a malebných výrazových prostriedkov vytvoril hlavné poznávacie znaky svojej prózy. Kontrast s Čechovom dokonca možno nájsť ešte aj v ich poslednej komunikácii, ktorá znamenala bodku za ich dlhoročným priateľstvom. Bunin si opäť raz prechádzal krízou. V osemstranovom liste Čechovovi sa vypíše o tom, ako stratil zmysel života, trpí nespavosťou, bolesťami hlavy aj prepadom umeleckej inšpirácie. Očakáva podporu. „A vy, báteňka Ivan, menej vodky pite,“ stálo v obratom zaslanom telegrame. Ivana Alexejeviča to nasrdilo, avšak Anton Pavlovič už bol na odchode. Utrápený chorobou čoskoro požiada o povestný pohár šampanského, vypije ho na dúšok a vydýchne naposledy. Ale vráťme sa radšej k jeho pôsobeniu na literárnej scéne.
V tom čase prebiehalo súperenie žánrov. Na zobrazenie kľúčových spoločenských tém slúžil román, mohutný formát, ktorý sa zdal neprekonateľný. A zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, po Puškinovi, Lermontovovi, Gogoľovi, Dostojevskom, Turgenevovi, Tolstom prichádza Čechov, ktorý si vystačí s malým epickým priestorom a jednoduchým štylistickým arzenálom. Ani sa netají, že byť spisovateľom neplánoval, a ešte aj po rokoch pripomenul, že za zákonitú manželku vždy pokladal medicínu, a literatúru má len za takú milenku.
„Keď mám dosť jednej, spím s druhou…“
V Antonovi Pavlovičovi lekár nikdy neumrel, popri literárnej kariére napredoval aj v medicíne. Liečil, hoci často zadarmo, angažoval sa v projektoch, zameraných na verejné zdravie, a počas epidémie ako sám poznamenal, „chytal za chvost choleru“. Mimoriadny výkon podal výpravou na Sachalin. Inšpiráciu našiel v Dostojevského Zápiskoch z mŕtveho domu, veľdiele Sibír a katorga od etnografa Sergeja Maximova, a tiež v odkaze Friedricha Haassa. Počas spoznávania krutých podmienok v trestaneckých kolóniách na Sachaline sa veru neraz započúva do legiend o „svätom doktorovi“, ktoré koncom 19. storočia už boli živou súčasťou väzenského folklóru. Vo svojich poviedkach už predtým rozvil motív obetavého lekára, ktorý „od ľudí nebral peniaze“ a „keď mu zomrel pacient, kráčal spolu s príbuznými v pohrebnom zástupe a plakal“. A tu sa pýta malá vsuvka.