Zmena v Prezidentskom paláci si zaslúži pár poznámok. Tentoraz sa nekončí len päť rokov jednej hlavy štátu, ale dlhšia desaťročná politická tradícia, ktorá sa začala prezidentom Kiskom. A mala pokračovať Korčokom. Lenže – nepokračuje. Hru na kontinuitu pokazili Pellegrini s Ficom. (standard.sk)
Porazený tábor vnímal zmenu katastroficky. V apríli, po volebnej porážke Korčoka, bola nálada v časti spoločnosti na hrane hystérie a paniky. Dôvod: Pellegriniho spolu s Ficom vnímali nielen ako problém, ale tak, ako ich vyfarbili aktivistické médiá. Ako „bezpečnostnú hrozbu“ či „agentov Putina“, ktorí vraj radikálne otočia západný kurz smerom k Rusku.
Tieto obavy boli extrémne prehnané. Hovorili málo o realite a veľa o predsudkoch v progresívnom prostredí.
Nie, s Ficom a Pellegrinim nikdy nehrozil tvrdý obrat od prozápadnej politiky k opačnej, protizápadnej a otvorene proruskej. Nevideli sme to po parlamentných voľbách – Slovensko aj za Ficovej vlády pokračuje v dodávkach munície na Ukrajinu (platia to spojenci z EÚ). A neuvidíme to ani po prezidentských voľbách.
Ak s Ficom a Pellegrinim niečo hrozilo, tak len to, že budú v rámci EÚ a NATO mierne tlmiť „atlantický bojový zápal“. A že v plnení domácich úloh nebudú takí poslušní, ako bývalé vlády. Alebo ako bývalé hlavy štátu.
Fico s Pellegrinim na to majú dobrý dôvod. Tento postoj – zmenu rétoriky z vojnovej na umiernenú či mierovú – podporuje väčšina slovenskej spoločnosti.
A podporujú ju aj skúsenosť a racionalita. Tvrdá línia, zameraná na zákaz rokovaní s Ruskom a zbrojenie, neviedla k deklarovaným cieľom. Teda k víťazstvu Ukrajiny a porážke Ruska. Viedla len k vysokým stratám na životoch a k rozsiahlym stratám ukrajinských území.
Naopak, politika vojnových jastrabov – Naďa, Hegera, Matoviča, Korčoka – má veľmi nízku podporu spoločnosti. A odporujú jej skúsenosti a analýze reálneho stavu na bojisku.
V spoločnosti, ktorá si ctí slobodu a demokraciu, by mal byť názor, ktorý reprezentuje napríklad nový prezident Pellegrini, rešpektovaný. Ak je namiesto toho v tábore Korčoka či Čaputovej odsudzovaný ako zradný, nebezpečný a neprijateľný, v slovenskej politike čosi nie je v poriadku. Čosi fundamentálne.
Postarala sa o to (okrem iného) aj zvláštna prezidentská tradícia, ktorú by sme mohli pomenovať ako kiskovskú.