V rubrike 7 dní v kocke Dag Daniš komentuje štyri hlavné témy týždňa. Dnes o novej vláde, ktorá má pokračovať v prikrčenej atlantickej politike, o konflikte prezidentky s Ficom, ktorý môže viesť k drsnej povolebnej dohre – politickej kliatbe na víťaza volieb, o Káčerovej dýke v chrbte Hegera a o optimizme rebela Tuckera Carlsona, ktorý spája sily s Elonom Muskom. (standard.sk)
1. Prezidentská vláda
Plány prezidentky Čaputovej spred Veľkej noci sa naplnili presne pred týždňom. Hegerova vláda definitívne končí. Aj preto, aby strana Demokrati nezneužívala vládne funkcie na kampaň (nemá na to parlamentný ani volebný mandát).
Treba priznať, že koniec Hegerovej vlády bol po jej personálnom rozklade nevyhnutný. A správny. Výmena vlády bola aktuálna od okamihu, keď Heger s Naďom odišli zo strany, ktorá vyhrala voľby. A keď si vládne funkcie sprivatizovala pochybná mimoparlamentná strana s parodickým názvom Demokrati.
Nová vláda sa predstavuje ako úradnícka, prípadne ako vláda odborníkov. Jedno ani druhé nevystihuje podstatu veci. Bude to prezidentská vláda.
Kľúčové posty majú obsadiť osvedčení „atlantisti“. Zástancovia tvrdej bojovej línie, ktorú diktujú dve mimoeurópske mocnosti – Spojené štáty a Británia.
Na ďalšej proamerickej vláde by, samozrejme, nebolo nič rušivé, ak by v mantineloch EÚ a NATO robila suverénnu politiku. S dôrazom na európske a národné záujmy. Úlohou vlády je hľadať balans medzi požiadavkami spojencov a potrebami Slovenska a slovenskej spoločnosti. Konkrétne: vyzbrojovanie Ukrajiny a stupňovanie obchodnej vojny by malo mať svoje hranice. Poslaním Európy nie je slúžiť ako pešiak v hybridnej vojne Spojených štátov a Ruska (ktorá je aj vojnou o Krym a Donbas). A obetavo platiť vojnové účty.
Hľadanie rovnováhy však zjavne nebude prípad Čaputovej vlády. Očakávať môžeme skôr kontinuitu, teda politiku pritakávania. Bez ohľadu na náklady. A bez ohľadu na postoje väčšiny slovenskej spoločnosti.
Obraz pomerov a pravidiel hry nám ukázal Miroslav Wlachovský, ktorý sa má stať ministrom zahraničných vecí. Dňa 3. mája sa na Twitteri po anglicky pochválil, že absolvoval „intenzívne rozhovory“ vo Washingtone. Môžeme predpokladať, že do Spojených štátov necestoval ako Hegerov poradca pre zahraničnú politiku, ale ako kandidát na nového šéfa diplomacie. Na ceste ho sprevádzala poradkyňa prezidentky Čaputovej Jana Kobzová.
Táto epizóda patrí do kategórie nešťastných a zároveň poučných. Ukazuje, že tím prezidentky a kandidát na ministra absolvujú „intenzívne rozhovory“ najskôr s americkými partnermi – a až potom so zástupcami slovenského parlamentu (a slovenských voličov).
Pritom by to malo byť presne naopak. Ešte stále sme parlamentná demokracia, kde má výkonná moc zastupovať Národnú radu. Nie amerických partnerov.
Platiť by to malo aj v prípade dočasnej prezidentskej vlády.
2. Čaputovej britva
Prezidentka to určte vie. Preto Wlachovského a ďalších ministrov predstavila aj lídrom parlamentných strán. No len tým vybraným.
Pozvánku okrem extrémistov nedostali ani Remišová a Fico. Čo bola chyba. Fico ani Smer sa nám nemusia páčiť, no treba rešpektovať, že zastupujú veľkú časť spoločnosti. A patrí sa, aby boli súčasťou rokovaní o novej vláde. Hoci to nemusia byť, well, you know, „intenzívne rokovania“…
Prezidentka naznačila, že Fica ignoruje a bude ignorovať pre jeho agresívnu a urážlivú rétoriku. A nielen to. Prezidentka oznámila, že proti Ficovi podniká právne kroky. Za jeho reči o „americkej agentke, Sorosovej vláde a konzultáciách s americkou ambasádou“.
Protiúder Čaputovej si zaslúži pár zásadných poznámok.
Po prvé, je celkom nepochybné, že Blaha a Fico intenzitou urážok zašli za hranicu slušnosti aj práva. Ich správanie je neprijateľné. Treba však priznať aj to, že v tom nie sú sami. Podobné útoky predvádza aj druhá strana. Tá akože pokroková, slušná a dobrá, ktorá kritikom vlády alebo vojenskej politiky NATO nadáva do ruských agentov, Putinových propagandistov, bezpečnostných hrozieb, dezolátov, luzy… A vystavuje ich nenávisti, urážkam, výsmechu.
Deje sa to pritom organizovaným, systémovým spôsobom, s podporou ministrov, médií, aktivistov, úradov. „Polícia SR“ zastrašuje ľudí s kritickými názormi a varuje ich, že ich prejavy bude monitorovať ako ruskú propagandu. Teda ako bezpečnostnú hrozbu.
Takéto kampaňové útoky na údajných údajných ruských agentov by mali byť rovnako neprijateľné ako reči opozície o údajných amerických agentoch. Nie každý, kto protestuje proti vláde alebo kto tvrdo kritizuje expanzívnu politiku NATO, je ruský agent, protizápadný živel, zlo. Nebláznime. Tvrdú líniu americkej politiky predsa nahlas kritizuje aj veľká časť západnej, americkej a európskej spoločnosti. A je to dobré. Západná spoločnosť by mala ostať otvorená a slobodná. Hlavne pri takých dôležitých témach, ako sú vojna a mier v Európe.