Pokračujeme v uverejňovaní textov, ktorými si pripomíname 80. výročie príchodu Tomislava Kolakoviča na Slovensku. Dnes uverejňujeme esej, ktorú o Kolakovičovi napísal jeho žiak Václav Vaško, významný slovenský príslušník tajnej Cirkvi, ktorý žil v Prahe. (standard.sk)
Málokto ovplyvnil povojnový slovenský a český katolicizmus ako chorvátsky kňaz, jezuita Tomislav Kolakovič. Pre niekoho bol „svätcom“ (Silvester Krčméry), pre iného „veľký a záhadný“ (Ivo Sečkar), „fenomén doby, kedy Slovensko prechádzalo z jednej totality do druhej“ (Jozef Jablonický), tiež „dobrodruh a megaloman“ (František Vnuk), „zakuklený komunistický agent“ (Mirko Vesel), „agent Vatikánu“ či „špión svetového formátu“ (Štátna bezpečnosť), „partizán“ (Gretta Palmerová), „politik“ (Pavol Čarnogurský) a ešte pre iných „teologický experimentátor“ (kňazi, ktorí sa báli prievanu v Cirkvi). Pre nás, čo sme mu boli blízki, bol „pánom profesorom“, „apoštolom“ alebo dôverne „Vladom“. Na dovŕšenie všetkého nebol Kolakovič, ale Poglajen.
Ja som sa s Kolakovičom zoznámil koncom roku 1943, o mesiac či dva neskôr ma prijal do Rodiny a pozval na prvé exercície konané pre jej členov v Trenčianskych Tepliciach. Okrem rodičov nikto neovplyvnil môj život, a to nielen po duchovnej stránke, viac než on. Sprevádzal som ho do povstaleckej Bystrice spolu s Juklom. Prvé (asi dva) dni bývali u nás v Obchodnej a priemyselnej komore (otec, tiež člen Rodiny, jej šéfoval), v ktorej počas Slovenského národného povstania sídlila Slovenská národná rada. Potom sa naše cesty na čas rozišli. Ja som dobrovoľne narukoval, kým Kolakovič s Juklom našli útulok u biskupa Škrábika. Krátko pred pádom Bystrice vzali rodičia obidvoch, s prídavkom štyroch francúzskych partizánov, so sebou na Hrb, kde v turistickej chate pod Veporom mala neozbrojená časť našej rozvetvenej veselovskej rodiny pripravený úkryt.
Keď som v Košiciach v máji 1945 uvažoval o ponúknutej možnosti vstúpiť do služieb ministerstva zahraničných vecí, radil mi Kolakovič: „Len tam choď, aj diplomaciu je treba pokresťančiť!“ A dodal: „Predstav si, že by ťa preložili do Moskvy!“ Ja na to: „To už radšej do Paríža.“ „Ech, kakoj ty ješčo meštiak!“ povzdychol svojou všeslovančinou. Keď sme sa v lete 1946 opäť stretli v Prahe, mali sme o čom hovoriť, lebo do tej Moskvy som sa naozaj dostal.
Myslím, že tento exkurz dostatočne vysvetľuje, prečo si trúfam k stému výročiu Kolakovičovho narodenia napísať jeho životopisný medailón.
Tomislav Poglajen (Kolakovič) sa narodil v chorvátskej Podgoraci dňa 8. septembra 1906, na sviatok Narodenia Panny Márie, ktorej ctiteľom zostal po celý život. Vyrastal vo veriacej rodine riaditeľa školy. Od detstva bol obklopený knihami, čo mu tiež ostalo na celý život. Šestnásťročný vstúpil – na malú radosť rodičov a staršej sestry – do jezuitského juvenátu v Bašbunare. Arcibiskupské gymnázium vedené jezuitmi absolvoval roku 1926 v Travniku. Filozofiu študoval vo Valse près de Puy vo Francúzsku, kde sa mu zásluhou vynikajúcich profesorov roztvorili obzory presahujúce rámec scholastickej filozofie sv. Tomáša Akvinského.
Počas dvojročnej prestávky medzi štúdiom filozofie a teológie (u jezuitov tomu tak býva) učil na travnickom gymnáziu francúzštinu a filozofickú propedeutiku. Študentom sa venoval aj mimo školy. Vytrvalo pritom sám študoval, okrem iného aj marxizmus-leninizmus.
V tridsiatych rokoch sa v Záhrebe stal redaktorom jezuitmi vydávanej revue Život. Jeho články polemizujúce s bludmi doby – fašizmom, nacizmom, komunizmom, ale aj s liberálnym kapitalizmom – vzbudzovali už vtedy pozornosť.
Teológiu študoval v belgickom Lovani, kde aj bol v auguste 1935 vysvätený na kňaza. Získal doktorát teológie, postgraduálne študoval potom kresťanskú filozofiu, sociológiu a spiritualitu východných kresťanov v Paríži, v Lille a na pápežskom Orientálnom ústave v Ríme. Jeho sociálnu orientáciu ovplyvnili kontakty – azda aj priateľstvá – s takými osobnosťami, ako boli zakladateľ personalizmu Emanuel Mounier, neskorší francúzsky minister zahraničných vecí Georges Bidault a jeden z ideových otcov európskej únie Robert Schuman. Pracovné a osobné priateľstvo ho spojilo so zakladateľom hnutia kresťanskej robotníckej mládeže Jeunesse ouvriere chrétienne (JOC) abbé Josephom Cardijnom, neskorším kardinálom. Ten pri návšteve ČSR v roku 1947 sa o Kolakovičovi vyjadril, že je príliš skromný, keď hovorí, že bol len jeho spolupracovníkom; bol viacej, bol spoluzakladateľom jocistického hnutia. K intelektuálnej výzbroji Kolakoviča patrilo aj to, že popri klasických jazykoch ovládal nemčinu, francúzštinu, taliančinu, ruštinu a angličtinu, a to tak, že v týchto rečiach mohol ex abrupto prednášať.
Aby pochopil mentalitu robotníkov, stal sa počas svojho parížskeho pobytu jedným z nich. V rámci príprav na svoj neštandardný apoštolát absolvoval vo Francúzsku niekoľko semestrov medicíny vrátane klinickej praxe. Pritom bol naďalej literárne činný. Po návrate do Záhrebu viedol mariánsku kongregáciu mladých robotníkov, v pôste roku 1938 mával duchovné príhovory v rozhlase. V roku 1940 prednášal na záhrebskom filozofickom inštitúte sociológiu a koncom toho istého roka sa stal profesorom sociológie a morálnej teológie v Sarajeve.
Keď v apríli roku 1941 prepadlo Juhosláviu Nemecko s Talianskom a vzniklo polofašistické Chorvátsko, stal sa, ako by sme povedali dnes, disidentom. Pre svoje protinacistické a protifašistické prejavy ako aj pre pomoc, ktorú poskytoval židovským utečencom z Rakúska, začalo sa o neho zaujímať gestapo a chorvátska polícia Ustaša. Jeho rádoví predstavení ho preto poslali do Splitu, kde sa pod talianskou okupáciou trochu lepšie dýchalo. Žil tam bez policajného prihlásenia a pod menom svojej matky – Kolakovič.
V apoštolskej horlivosti však nepoľavoval, a keďže do nej vraj zaplietal politiku, začala sa o neho zaujímať talianska vojenská polícia. To znepokojilo jeho spolubratov, ktorí mu vyčítali, že ohrozuje celú rehoľnú komunitu. Namietal, že nemôže mlčať, keď ide o záujmy Božie a o rešpekt k dôstojnosti človeka. Lenže nešlo len o toto – niektorí jeho predstavení sa už počas jeho parížskych štúdií obávali jeho novátorských filozofických a teologických názorov a pastoračných praktík. Nenasiakol azda na Západe modernizmom? Keď začal v Chorvátsku presadzovať jocismus, dostalo sa mu výčitiek, že rozbíja jednotu Katolíckej akcie. Naopak, najmä študenti a robotnícka mládež boli ním nadšení.
Miera trpezlivosti chorvátskych nacionalistov pretiekla, keď v januári 1943, v predvečer pravoslávnych Vianoc, vyzýval katolíkov k spoločným modlitbám s pravoslávnymi Srbmi za mier. Dostal predvolanie na taliansku komandatúru, kde mu poradili, aby opustil ich zónu, ináč že budú nútení deportovať ho na územie okupované Nemcami. Nemal na vyber. Niekoľko mesiacov potom brázdil pod rôznymi menami po rodnom Chorvátsku, navštívil aj rodičov v Záhrebe. Tu dozrelo jeho rozhodnutie uchýliť sa na Slovensko, ostrov relatívneho pokoja v Nemcami okupovanej časti Európy. Od záhrebského arcibiskupa a neskoršieho kardinála Stepinaca dostal odporúčací list, ktorý mu potom otváral na Slovensku nejedny dvere. Nie však všetky.
Ruský sen