Pri najväčšom kresťanskom sviatku Pasche si pravidelne spomeniem na jeden príbeh. Pri ceste vlakom sa v jednom kupé rozprúdila družná debata. Väčšina cestujúcich si všimla dvoch ľudí: rozprávali sa dialektom, ktorý naznačoval, že sú z východného Slovenska. (standard.sk)
Keď sa blížila zastávka Žilina, dvihli sa zo sedadiel a začali si zbierať veci. Ktosi sa ich spýtal: „Vy ale asi nebudete zo Žiliny?“ Na to jeden z dvojice hovorí: „Nie, my nepochádzame zo Žiliny. Presťahovali sme sa sem z východného Slovenska, aby sme boli bližšie k synovi.“ „Aha. Syn žije v Žiline.“, odvetil cestujúci chápavo. Východniar pohotovo vysvetlil: „Nie, nie v Žiline, v Chicagu!“
Barometrom mojej viery je človek
Prečo sa mi táto epizóda spája s najväčším sviatkom kresťanov? Možno kvôli tej ozvene: „Aby sme boli bližšie…“ Sviatok Veľkej noci totiž každoročne spôsobuje, že kresťania sa takpovediac sťahujú bližšie k Synovi, Ježišovi Kristovi. Aspoň na pár dní. Niektorí poctivo dodržiavali pôstny trojboj: postili sa, modlili a dávali almužny chudobným. Jedni možno častejšie otvorili Bibliu, iní dokonca nazreli aj do chrámu a navštívili „čistiareň“ spovednice. Pri týchto zbožných úkonoch sa prirodzene objaví aj pocit, že sme sa „presťahovali“ bližšie k Bohu. Čo to však znamená v praxi? Podľa akej stupnice odmeriam, či som sa naozaj presťahoval(a) bližšie k vzkriesenému Synovi? Jeden test je stopercentne spoľahlivý: Moja blízkosť k Bohu sa odráža na mojej blízkosti k človeku. Barometer lásky svätého Jána sa nedá oklamať: „Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“ (1Jn 4,20) Alebo inými slovami: „Ukáž mi, ako sa správaš k ľuďom aj ja ti poviem, v akého Boha veríš.“
Boh, životu nebezpečný?
V zásade máme na trhu viery na výber len dve možností. Buď si vytvárame svojho boha sami, alebo ho prijímame zvonku. V centre kresťanstva stojí tá druhá cesta.