Palestínska otázka a dvojaké štandardy Európy. (noveslovo.eu)
V súčasnosti je Európa vystavená dvom konfliktom, ktoré v mnohom predurčia ďalší vývoj vo svete. Okrem vojny na Ukrajine ide aj o vojnu v Palestíne, najmä v Gaze, ktorá sa nachádza celkom blízko hraníc Cypru, členského štátu EÚ. Porovnanie oboch týchto konfliktov vyvoláva rôzne otázky o spravodlivom prístupe EÚ k zahraničnej, ale i vnútornej politike. Zvlášť znepokojivý je tiež úpadok vplyvu Európy pri riešení konfliktu na Blízkom Východe.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Okupácia a agresia
Miliardy Ukrajine, škrty pre Gazu
Citlivosť na civilné ciele
Rozkol Západu a zvyšku sveta
Okupácia, agresia a utečenci
Pre pochopenie situácie v oboch regiónoch treba uviesť základné informácie. Tak Ukrajina, ako aj Palestína sú objektom protiprávnej agresie zo strany silnejšieho suseda. Rusko jednostranne zmenilo hranice a otvorene anektovalo niektoré územia Ukrajiny, zatiaľ čo iné okupuje v rozpore s medzinárodným právom. K podobným protiprávnym krokom však prišlo aj zo strany Izraela. Rozdelenie mandátneho územia Palestíny navrhla OSN v rezolúcii 181 (1947), pričom Izraelu priznala 56 % a Palestíne 42 % územia (zvyšok Jeruzalem ako „corpus separatum“). Ešte v rokoch 1948 – 49 však Izrael obsadil vyše 78 % územia a pásmo Gazy stratilo väčšinu svojho predpokladaného teritória. Samotnú Gazu a Predjordánsko okupoval Izrael v roku 1967. Následne v roku 1980 Izrael protiprávne anektoval celý Jeruzalem a v roku 1981 aj Golanské výšiny. Neustále zmenšovanie územia predstavovalo pre Palestínu, avšak najmä pre Gazu, od začiatku veľký problém, lebo do mesta utieklo množstvo roľníckej populácie, ktorá mala navyše vysokú natalitu. Uvedení obyvatelia pritom stále požadujú právo na návrat, ktoré patrí k základným právam utečencov a napr. v rokoch 2018 – 19 ho deklarovali pochodom z Gazy na izraelskú hranicu – tzv. Veľký pochod návratu. Izraelské jednotky vtedy zastrelili 234 účastníkov pochodov. Celkovo sa vojenská konfrontácia Izraela s Palestínčanmi v Gaze však opakuje pravidelne, pričom ide o nerovný pomer síl. V rokoch 2008 – 09 spôsobila 1 417 obetí a asi 100-tisíc vysídlených, v roku 2014 išlo o 2 251 obetí a 520-tisíc vysídlených, v roku 2021 išlo o 128 mŕtvych a asi 113-tisíc vysídlených.
Utečenci z Palestíny už v roku 1948 smerovali nielen do Gazy, ale aj do Jordánska, časť na západný breh Jordánu, časť do Egypta, Libanonu, Sýrie či iných štátov sveta. Po roku 1967 utečenecká populácia ešte vzrástla a vďaka vysokej natalite rastie ďalej – v súčasnosti počet dosahuje asi 7 miliónov osôb. Najväčší podiel predstavujú utečenci v Jordánsku (40 %), kde mali možnosť získať aj štátne občianstvo. Tomuto sa ostatné štáty regiónu bránia a nechcú naturalizáciou oslabovať cieľ návratu utečencov do Palestíny. Návrat do pôvodných oblastí je však nerealizovateľný, pretože arabská populácia by počtom prevýšila židovskú i v samotnom Izraeli, kde už dnes žije vyše 2 milióny izraelských Arabov. Právo na návrat, ktoré je základným právom utečencov, sa teda nezrealizuje. Palestínski utečenci predstavovali od začiatku veľký problém, a preto OSN v roku 1949 zriadila agentúru UNRWA (The United Nations Relief and Works Agency for Palestine Refugees in the Near East – Úrad OSN pre palestínskych utečencov na Blízkom východe, pozn. red.) ktorá sa mala o nich starať. Keďže utečenci prišli prakticky bez prostriedkov a v Gaze sa museli prispôsobiť mestskému prostrediu, bolo potrebné zriadiť školy, nemocnice a zabezpečovať i potraviny. V Gaze ani na západnom brehu Jordánu nebol na to dostatok možností.
Miliardy pre Ukrajinu, škrty pre Gazu
UNRWA sa každý rok usiluje získať čo najviac prostriedkov do rozpočtu a jeho príjmy v roku 2022 predstavovali sumu 1,17 miliardy dolárov. Nadpolovičnú väčšinu zdrojov síce poskytujú traja donori (USA, EÚ a Nemecko), ale určitou časťou sa podieľajú aj ázijské štáty, najmä z Perzského zálivu. Samozrejme, tie čelia častej oprávnenej kritike, že ich príspevky by mali byť podstatne vyššie a namiesto nákupu nových futbalistov by mohli viac prispievať na UNRWA. Voči utečeneckej otázke sú však bohaté štáty na Arabskom polostrove celkovo veľmi necitlivé a doteraz neratifikovali ani len Ženevský dohovor o utečencoch. Pri celkovom počte skoro 6 miliónov registrovaných palestínskych utečencov sú tak rozpočty UNRWA značne napäté. Z vyššie uvedenej sumy totiž UNRWA organizuje 58 táborov pre utečencov, 706 škôl pre vyše pol milióna študentov a 140 zdravotníckych zariadení so 7 miliónmi návštev pacientov ročne. Vzhľadom na časté konflikty v regióne sú tiež mnohé zariadenia predmetom ozbrojených útokov a ich renovácia spotrebúva prostriedky, ktoré by sa dali použiť inak. UNRWA v súčasnosti zamestnáva asi 30 000 ľudí, z toho vyše 13-tisíc v Pásme Gazy. Medzi zamestnancami prevažujú samotní utečenci, čo je vzhľadom na veľmi nízke odmeny pochopiteľné.
Samozrejme, ich práca je často vystavovaná kritike, najmä v oblasti školstva. Niektorí americkí politici, ako aj poslanci Európskeho parlamentu, ešte v roku 2021 kritizovali UNRWA za obsah vzdelávania a učebnice v školách agentúry. Faktom je, že v rámci interpretácie dejín palestínski učitelia oslavujú udalosti, ktoré sú na Západe vnímané negatívne, najmä kvôli terorizmu. UNRWA sa na kritiku pokúsila reagovať, stojí však pred zložitým problémom. Na jednej strane potrebuje západné zdroje, a preto musí počúvať výhrady z EÚ, na druhej strane však nemôže vo svojich školách vyučovať európsku verziu historických udalostí, pretože by ju neprijali rodičia palestínskych študentov. To by mohlo viesť k následku, že by študenti školy vedené UNRWA bojkotovali a bez vzdelania by sa ich šance na dôstojný život ešte viac znížili. Dokonca je otázne, či by sa vôbec našlo dosť učiteľov, ktorí by vyučovali inú než palestínsku verziu histórie, ktorá je jednostranná a pre Európanov neprijateľná. I tí Palestínčania, ktorí sa úprimne usilujú o skutočný mier s Izraelom, interpretujú históriu oveľa viac odlišne než Západ. Nejde o nič prekvapivé, veď si stačí spomenúť na slovensko-maďarské alebo poľsko-ukrajinské spory o históriu. Pre porovnanie: skúsme si predstaviť, že by EÚ podmieňovala poskytnutie pomoci pre Ukrajinu zmenou jej postoja k banderovcom, a to v súlade s poľskou interpretáciou…
Za zvlášť veľkú tragédiu možno považovať, že na začiatku roku 2024 väčšina západných donorov odmietla ďalej poskytovať príspevky pre agentúru UNRWA, a to kvôli obvineniu, že 4 až 12 z jej zamestnancov sa zúčastnilo na útokoch proti Izraelu zo 7. októbra 2023. Išlo o informáciu od izraelských tajných služieb a UNRWA s 9 zamestnancami vypovedala pracovný vzťah. Izrael však poukazuje aj na to, že mnohí ďalší zamestnanci agentúry majú sympatie k Hamasu. Samozrejme, to je z veľkej časti pravda, i keď informácie od izraelských tajných služieb môžu byť nadsadené. Netreba však zabúdať na to, že hnutie Hamas od roku 2007 fakticky kontrolovalo Gazu – preto sa len ťažko dalo zabrániť tomu, aby sa sympatizanti Hamasu neinfiltrovali medzi 13-tisíc zamestnancov UNRWA. Pre porovnanie sa však skúsme spýtať, nakoľko EÚ pri svojich balíkoch pomoci pre Ukrajinu seriózne zisťuje, či boli jednotlivé štátne orgány Ukrajiny infiltrované pravicovými extrémistami a ich sympatizantami, ktorí sa dopustili zločinov napr. proti civilnému obyvateľstvu v Donbase. A či ich Kyjev prepustil hneď po tom, ako sa voči nim objavili kritické výhrady…
Rozdiely v prístupe EÚ voči Ukrajine a Palestíne najlepšie demonštruje porovnanie finančnej veľkorysosti voči Kyjevu a súčasná prísnosť voči UNRWA. Začiatkom februára 2024 schválila EÚ sumu 50 miliárd eur pomoci pre Ukrajinu a aj USA pripravujú vlastný balík pomoci. Pre porovnanie, na základe vyššie uvedených podozrení sa mnohé západné štáty rozhodli zrušiť svoje príspevky pre UNRWA. Takto sa k problému postavili USA a nasledovala ich väčšina krajín EÚ, ktoré doteraz posielali agentúre príspevky. Ozvali sa dokonca aj hlasy, že treba vymeniť vedenie agentúry. Práve to však vzbudzuje otázku, či nie je cieľom podobnej kampane agentúru politicky ovládnuť. Samozrejme, niektoré štáty podporu UNRWA stále nezrušili, napr. Španielsko alebo Írsko. Dôvody pre zachovanie podpory sú pritom očividné. Agentúra zabezpečuje zdravotnú starostlivosť, vzdelávanie i sociálnu pomoc namiesto štátnych inštitúcií a zvlášť pri zúfalej humanitárnej situácii v Gaze je nepostrádateľná. Len ťažko si možno predstaviť, že by ju nahradili nejaké iné organizácie, ako to zaznievalo z USA. Jedným z dôvodov pokusu o diskreditáciu UNRWA môže byť aj snaha vysvetliť vysoký počet obetí medzi humanitárnymi pracovníkmi OSN v Gaze. Ešte v decembri 2023 vyhlásil generálny tajomník OSN, že v žiadnom konflikte od vzniku OSN nezomrelo toľko pracovníkov organizácie ako pri konflikte v Gaze. Množstvo obetí z radov zamestnancov UNRWA (vyše 150) vrhá na Izrael silný tieň, keďže vytvára dojem, že izraelská armáda nezohľadňuje prítomnosť civilistov. Ak by sa ale Izraelu podarilo vytvoriť zlý obraz UNRWA, malo by to veľký význam v informačnej vojne.
Citlivosť na civilné ciele
Výrazným problémom pri porovnaní vojny v Palestíne a na Ukrajine je citlivosť európskych politikov na civilné ciele, napr. nemocnice. Všetci si pamätáme ostré reakcie, ktoré vyvolali dopady ruských rakiet na zdravotnícke zariadenia na Ukrajine. V Gaze však už neexistuje nepoškodená nemocnica a len menšina z 36 nemocníc mohla v roku 2024 čo i len čiastočne fungovať. Chýbajú základné zdravotné pomôcky a lieky a objavujú sa aj varovania pred hladomorom a šírením nákazlivých chorôb. Mnohé izraelské útoky na nemocnice sa pritom vykonávajú v otvorenom rozpore s medzinárodným právom a Izrael sa danými akciami ani netají. Napr. 30. januára 2024 zverejnil izraelský minister Ben Gvir video, na ktorom vidno skupinu izraelských vojakov prezlečených za lekárov a zdravotníkov v bielych plášťoch či za moslimské ženy v hidžáboch, ako vstúpili do nemocnice a zastrelili tam troch pacientov. Nemocnica sa pritom nenachádzala v Gaze, ale na Západnom brehu Jordánu, teda nie pod kontrolou Hamasu, ale Fatahu, jeho hlavného oponenta. A hoci v prípade pacientov išlo o troch bojovníkov Brigád Dženínu, organizácie, ktorú Izrael vníma ako teroristickú, vražda pacientov v nemocnici na okupovanom území je flagrantným porušením medzinárodného práva.
Na Západnom brehu Jordánu, kde Hamas nevládne, bolo pritom od 7. októbra zabitých už 483 Palestínčanov. To veľmi spochybňuje tvrdenie, že Izrael bojuje len cielene proti Hamasu. V tejto súvislosti treba vidieť aj palestínsku perspektívu udalostí. Z pohľadu Izraela sa začala vojna 7. októbra 2023, pretože vtedy Hamas zavraždil asi 1 200 Židov a asi 250 uniesol. Útok Hamasu treba veľmi jasne a prísne odsúdiť, avšak pre Palestínu sa vojna začala dávno pred 7. októbrom 2023 – v roku 2023 zaznamenali stovky obetí tak v Gaze, ako aj v Predjordánsku. Rovnako odvádzanie obyvateľov okupovaných území do izraelských väzení, v rozpore s medzinárodným právom a často bez súdu, vnímajú Palestínci ako únosy – a tie sa masívne realizovali ešte pred 7. októbrom 2023.
Zvlášť zaujímavým trendom je klesajúca citlivosť západných štátov pri vysokých počtoch detských úmrtí v Gaze od 7. októbra. Viac ako tretinu obetí predstavujú práve deti, čo opäť naznačuje, že izraelská armáda príliš nedbá na civilné ciele. UNICEF označil Gazu za najnebezpečnejšie miesto pre deti na svete. V Gaze od 7. októbra zahynulo pri vojenských útokoch podstatne viac detí než na Ukrajine od roku 2014. Okrem vyše 10-tisíc detských úmrtí asi 17-tisíc detí stratilo rodičov. Veľmi vysoký je aj počet úmrtí novonarodených detí, a to zväčša kvôli zničeným nemocniciam a nedostatku základných potrieb vrátane čistej vody. Taktiež možno rátať s tým, že súčasná vojnová situácia povedie k mentálnemu poškodeniu detí v regióne. Práve detské obete predstavujú jeden z hlavných dôvodov, pre ktoré sa krajiny Ázie, Afriky či Latinskej Ameriky tak veľmi angažujú v prospech čo najskoršieho prímeria. Bez tlaku od západných spojencov však nemožno očakávať, že Izrael na tento apel zareaguje.
Neobvykle vysoký je aj počet obetí medzi novinármi. Známa americká organizácia Committee to Protect Journalists (CPJ) ich v Izraeli a Palestíne od 7. októbra 2023 do 15. februára 2024 zaznamenala 88. Samozrejme, existujú aj vyššie výpočty, ale ak budeme sledovať metodiku CPJ, tak v Izraeli a Palestíne zavraždili od 7. októbra 2023 viac novinárov než v Rusku od roku 1992 (83). A to vrátane oboch čečenských vojen. Hoci na Blízkom Východe, v Ázii či v Afrike vraždy novinárov v Palestíne vzbudzujú veľké rozhorčenie, je zaujímavé sledovať ostentatívny nezáujem západných mainstreamových médií o ich kolegov. Je to pokračovanie trendu, ktorý sa rozvinul počas vojny v Iraku po roku 2003. Podľa CPJ zahynulo v Iraku celkovo najviac novinárov v 21. storočí, avšak ich mená sa v západných médiách neobjavujú. Ten veľmi kontrastuje s hlbokým záujmom rovnakých médií o vraždy novinárov v krajinách ako napr. Rusko.
Vráti EÚ Nobelovu cenu mieru?
Súčasné dva určujúce konflikty vo svete (Ukrajina, Palestína) očividne prispievajú k strate reputácie a vplyvu „starého sveta“ – a to nielen Ruska, ale aj Západu. Zvyšok sveta pritom veľmi jasne vidí pokrytectvo týchto subjektov, vrátane Európy. Ide pritom o stratu, ktorá nemusela nastať. Zvlášť Francúzsko požívalo na Blízkom Východe dlhodobo značný rešpekt. Francúzsko (čiastočne aj Nemecko) sa ešte na začiatku 21. storočia dokázali vymedzovať voči americkej politike v Iraku či v Palestíne. Existovala tu dôvera, nepredstaviteľná voči USA a dokonca predseda OOP Jásir Arafat sa pred smrťou nechal liečiť vo Francúzsku, kde v roku 2004 i zomrel. Podobne, keď navštívil Palestínu prezident Jacques Chirac, Palestínčania ho nadšene vítali a jedna ulica v Palestíne je po ňom pomenovaná. V posledných rokoch ale tento rešpekt klesá a spôsobuje to najmä neschopnosť Európy dištancovať sa od politiky USA. Tento trend narastá od obdobia tzv. arabskej jari a zahraničných vojenských intervencií v Líbyi a Sýrii. Európske štáty sa kvôli tomu ocitli vo vleku USA a ich schopnosť vytvárať vlastné iniciatívy na Blízkom Východe klesla. Žiaľ, pokles významu Európy potvrdil aj nedávny rozhovor Tuckera Carlsona s Vladimírom Putinom, ktorý potvrdil ruské presvedčenie, že o Ukrajine nemá význam rokovať s EÚ, ale iba s USA.
Nielen v očiach Ruska, ale aj v očiach ďalších krajín Ázie, Afriky a Ameriky význam EÚ pri riešení aktuálnych kríz poklesol. Medzi Afrikou a EÚ narastajú rozpory a to platí nielen pre moslimské štáty. Bola to totiž JAR, ktorá problematiku Gazy najviac tematizovala, a to žalobou proti Izraelu kvôli genocíde. Nebezpečným trendom, ktorý EÚ zjavne nedoceňuje, bolo aj nedávne vyhlásenie Egypta, že v prípade vyhnania palestínskeho obyvateľstva do Sinajskej púšte v Egypte, Káhira vypovie mierovú zmluvu s Izraelom z roku 1979. Vďaka tomu hrozí zmena konfliktu v Gaze na vojnu Izraela so susedmi, a to by predstavovalo obrovský problém práve pre EÚ (Suezský prieplav, utečenecká kríza, atď.) Mimochodom, práve súčasná kríza viedla k tomu, že sa posilnili väzby medzi blízko-východnými vládami, ktoré si ešte v minulom desaťročí nedokázali porozumieť. Potvrdila to napr. nedávna návšteva tureckého prezidenta Erdogana v Egypte.
Aby sa EÚ opäť dostala do „hry“, nemala by sa jednostranne stavať na stranu Izraela, ale mala by sa pridať najmä k iniciatívam krajín Latinskej Ameriky. Tie nie sú v konflikte zaangažované, ale reálne sa usilujú o zastavenie bojov. Spolupráca EÚ s týmito štátmi by pritom pomohla nielen vo vzťahu k Blízkemu Východu, ale aj k Ukrajine. Latinská Amerika síce nemá také možnosti ako západné štáty, ale dokonca aj najserióznejšia mierová iniciatíva pri vojne na Ukrajine vznikla práve v Mexiku. Smutné pritom je, že EÚ sa krajinám Latinskej Ameriky dosť odcudzila a konkrétne štáty vidia Európu nie ako spojenca pri hľadaní mieru, ale ako podporovatelia genocídy v Gaze. Napr. Nikaragua chce za túto podporu žalovať Nemecko, Holandsko či Veľkú Britániu. Samozrejme, aj v Latinskej Amerike sa objavujú výnimky, ktoré podporujú Izrael: ide najmä o Javiera Mileia, libertariánskeho prezidenta Argentíny, ktorý sa v čase vrcholiacej ofenzívy v Gaze rozhodol presunúť argentínske veľvyslanectvo do Jeruzalema, a tak ho uznať ako hlavné mesto Izraela. Po tom, čo mu v Národnom kongrese vrátili zmocňovací Ley Ómnibus, chce naplniť aspoň svoj zahranično-politický program o bezvýhradnej podpore USA a Izraela. Vybral si však veľmi nevhodný moment…
Fakt, že aktivity Latinskej Ameriky za okamžité prímerie kontrastujú s pasivitou Európy, je povážlivý. Na celej záležitosti je však najsmutnejšie, ako rýchlo Európa obetúva svoje deklarované hodnoty. Štáty EÚ sa tradične hlásili k sociálnym právam a právam utečencov. V prípade postoja voči UNRWA však preukazujú pravý opak, keď práve počas vrcholiacej humanitárnej katastrofy odoberajú zdroje tým, ktorí sa starajú o ľudí naviac postihnutých vojnou. Európa sa tiež v minulosti hrdila, že je spoločenstvom mieru a v roku 2012 dostala dokonca Nobelovu cenu mieru. V súčasnosti však EÚ nie je skutočnej mierovej iniciatívy schopná ani v Gaze, ani na Ukrajine. Namiesto toho vyčleňuje peniaze na ďalšie zbrojenie a presviedča verejnosť, že tá sa kvôli tomu musí uskromniť. Úplným výsmechom európskych hodnôt je však postoj k slobode prejavu. Zatiaľ čo je mainstream na svojich novinárov naozaj citlivý, nevšimol si, že Gaza sa zmenila na najväčší masový hrob novinárov vo svete. A tých, ktorý na tento dvojaký meter poukazujú, nazýva konšpirátormi alebo ruskými agentmi…