Nedávno sa rozvinula verejná diskusia kvôli vystúpeniu Romany Tabakovej v Činohre Slovenského národného divadla (SND), ktorým reagovala na čítanie vyhlásenia zo strany hercov. Čítanie daného vyhlásenia sa už pravidelne uskutočňuje tesne po ukončení predstavenia a je zamerané najmä proti krokom ministerky kultúry. Takáto forma verejných prejavov akiste nie je nová, veľmi však polarizuje spoločnosť a viacerí ľudia s odlišnými názormi už kvôli tomu prestali divadlo navštevovať. Treba oceniť, že nové vedenie SND sa pokúša niečo s touto situáciou urobiť, hoci zatiaľ bez úspechu. Pri politických vystúpeniach hercov by sa pritom malo vysporiadať nielen s etickou stránkou problematiky, ale aj s niektorými právnymi otázkami. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Zhromaždenia v divadle
Ochrana spotrebiteľa
Základné práva a divadlo
Zhromaždenia v divadle
Predovšetkým je dôležité pýtať sa, aký charakter má čítanie verejných vyhlásení hercov SND po skončení divadelného predstavenia. V rámci akého právneho vzťahu sa tieto vyhlásenia realizujú? Samozrejme, že divadelné predstavenia môžu obsahovať vyjadrenia k rôznym politicky háklivým témam, môžu aj provokovať, pričom vtipne zakomponovaná politická narážka dokáže hru obohatiť. V prípade čítania vyjadrení však nejde o súčasť divadelného predstavenia a samotní herci veľmi často argumentujú, že vyhlásenie sa uskutočňuje až po skončení predstavenia a nie je jeho súčasťou. Aj preto upozorňujú divákov, že môžu zo sály odísť.
Pri čítaní daného vyhlásenia však tiež prichádza k zhromaždeniu väčšieho počtu ľudí a podobné zhromaždenia upravuje zákon č. 84/1990 Zb. o zhromažďovacom práve (v znení neskorších predpisov). V § 1 ods. 2 sa výslovne uvádza účel jeho regulácie: „Výkon tohto práva slúži občanom na využívanie slobody prejavu a ďalších ústavných práv a slobôd, na výmenu informácií a názorov a na účasť na riešení verejných a iných spoločných záležitostí vyjadrením postojov a stanovísk.“ V § 2 sa následne hovorí o zhromaždeniach, na ktoré sa povinnosti ukladané týmto zákonom nevzťahujú. Ide aj o: „…b) zhromaždenia súvisiace s poskytovaním služieb, c) iné zhromaždenia neslúžiace účelu uvedenému v § 1 ods. 2.“ Pokiaľ teda ide o divadelné predstavenia v SND, tie majú podľa § 2 zákona o zhromažďovacom práve výnimku zo stanovených povinností. Ak sa však po skončení divadelného predstavenia uskutoční iná akcia so zhromaždením, na ktorej chcú herci vyjadrovať svoje názory a stanoviská k verejným záležitostiam, výnimka z § 2 by sa na ňu vzťahovať nemala. A herci by rozhodne nemali využívať výnimku pre divadelné predstavenia na konanie akcií, ktoré danú výnimku nedostali.
Na čítanie politických vyhlásení pred zhromaždenými divákmi sa nevzťahujú ani výnimky z ohlasovacej povinnosti podľa § 4 ods. 1 zákona o zhromažďovacom práve. Tú majú zhromaždenia usporadúvané cirkvami alebo náboženskými spoločnosťami v kostole alebo v inej modlitebni, ďalej zhromaždenia v obydliach občanov, zhromaždenia pre uzavretú skupinu menovite pozvaných osôb a zhromaždenia zamestnancov právnickej osoby a ich menovite pozvaných hostí. Keďže herci majú svoju akciu vopred premyslenú a pripravenú, neprichádza ani k tzv. spontánnym zhromaždeniam v súlade s § 15 zákona o zhromažďovacom práve. Zhromaždenia s čítaním vyhlásení by pritom bolo vhodné skúmať i zo strany štátnej moci, pretože môžu byť potenciálne nebezpečné. Práve kauza Romany Tabakovej ukázala, že medzi návštevníkmi divadelného predstavenia a účastníkmi čítania politických prejavov môže prísť ku konfliktom. Našťastie, v danej kauze prišlo iba k verbálnemu konfliktu, nabudúce sa však môže objaviť skupina návštevníkov divadla s odlišnými názormi a dožadovať sa vstupu na javisko, aby tam prezentovala svoj protinázor – a spor môže eskalovať. Aj preto je dôležité, aby si štátna moc ujasnila, aký charakter majú akcie hercov po divadelnom predstavení.
Ochrana spotrebiteľa
Pri čítaní vyhlásenia však treba riešiť aj ďalšie otázky, týkajúce sa najmä ochrany diváka ako spotrebiteľa. Politické prejavy hercov totiž môžu zasiahnuť do práv divákov, ktorí si za divadlo zaplatili. Predstavme si situáciu, že by sa priemerný spotrebiteľ a možný volič vládnej koalície rozhodol navštíviť Činohru SND a urobil obchodnú transakciu so zakúpením vstupenky. Je zrejmé, že niektorí z takýchto spotrebiteľov by si vstupenku nezakúpili, keby vedeli o riziku čítania vyhlásení zo strany hercov po predstavení. Mohlo by teda prísť k uvedeniu priemerného spotrebiteľa do omylu tým, že nebol na riziko čítania vyhlásení zo strany hercov vopred upozornený? Išlo by v tomto prípade o klamlivé konanie? To upravuje zákon č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa § 10 ods. 1: „Klamlivé konanie je obchodná praktika, ktorá zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa…“
Samozrejme, existujú aj argumenty, že v danom prípade nejde o klamlivú obchodnú praktiku zo strany obchodníka, keďže ten sa nesnaží uviesť spotrebiteľa do omylu, ale ide „len“ o porušovanie povinností zo strany zamestnancov SND. Bez ohľadu na to však podozrenie z porušovania práv spotrebiteľa pretrváva, a nemožno ho odstrániť ani výzvami na predčasný odchod divákov po predstavení. Aj priemerný spotrebiteľ – volič vládnej koalície – má totiž právo opustiť hľadisko za rovnakých podmienok ako iní diváci. Výzvy na jeho urýchlený odchod kvôli konaniu, ktoré by inak viedlo k zmene jeho postoja voči obchodnej transakcii, môžu predstavovať zásah do spotrebiteľských práv. I pri opatrnom posudzovaní konania hercov by sa v budúcnosti mohla prípadom zaoberať Slovenská obchodná inšpekcia. Smutné na tejto situácii je však to, že prípadnú právnu zodpovednosť za porušenie zákona by nieslo zrejme SND, a to napriek tomu, že práve vedenie divadla sa usiluje o vyriešenie situácie. Naopak, tí herci, ktorí politizáciu divadla spôsobujú, by priamo potrestaní neboli, hoci aj v ich prípade by do úvahy prichádzali pracovnoprávne postihy. Bez významu pritom nie je ani fakt, že podľa názoru vedenia SND prichádza zo strany hercov k porušeniu záväzkov z etického kódexu. Napriek tomu, že ide o interný kódex, ten reguluje aj vzťahy s návštevníkmi divadla.
Určitým riešením by bolo, aby SND, ak teda nedokáže konanie hercov obmedziť, ešte pred kúpou vstupenky informovalo spotrebiteľov o riziku čítania vyjadrení hercov k situácii v kultúre. Otázne však je, či by to vedenie SND urobilo, pretože s konaním hercov samo nesúhlasí, navyše by tým priznalo politizáciu divadla, ktorej sa snaží zabrániť. Druhou možnosťou by bolo, aby herci pred čítaním vyhlásenia oslovili tých divákov, ktorí si vstupenku kúpili, ale keby mali dostatočné informácie, tak by danú transakciu neurobili. Týmto divákom by mohli ponúknuť vrátenie vstupného alebo aspoň zníženie ceny. Ani s takým riešením by však SND zrejme nesúhlasilo, pretože by to znamenalo ekonomickú stratu pre divadlo, nie nutne pre samotných hercov, ktorí vyhlásenie čítali. Navyše, mnohí z divákov, ktorým čítanie vyhlásenia neprekáža, by si zo zištných dôvodov zrejme tiež nárokovali na zníženie ceny vstupného.
Základné práva a divadlo
Pochopiteľne, dôležitý je aj samotný zákon č. 385/1997 Z. z. o SND (v znení neskorších predpisov). Podľa § 4 ods. 1 je SND príspevková organizácia a financuje sa o. i. zo štátneho rozpočtu. Podľa § 4 ods. 3 zasa platí, že SND spravuje zverený majetok štátu. Preto sa treba pýtať, aké práva voči štátnemu majetku majú herci SND a iní umelci či vôbec iní občania. Otázkou je najmä to, prečo skupina hercov v rozpore s vôľou generálnej riaditeľky – štatutárnej zástupkyne SND – využíva štátny majetok na čítanie svojich vyhlásení? Môžu aj iní umelci postupovať podobne a ignorovať vôľu štatutárneho zástupcu správcu budovy i vlastníka? A môžu niečo podobné robiť zamestnanci iných inštitúcií, spravujúcich majetok štátu? Vzhľadom na štátny charakter SND sa tiež treba pýtať, či by rovnaký priestor v štátnom divadle nemali dostať aj ďalší ľudia s odlišnými politickými postojmi. Keby sa po predstavení mohli vyjadriť nielen odporcovia, ale aj podporovatelia krokov súčasnej ministerky kultúry, dosiahla by sa aspoň pluralitná diskusia. Pritom ale nestačí spontánne vyzývať ľudí z publika, pretože mnohí ľudia s odlišnými politickými názormi Činohru SND už prestali navštevovať. Na diskusie po predstavení by bolo treba cielene pozývať zástancov politiky ministerky kultúry a samozrejme zabezpečiť, aby sa diskutovalo za férových podmienok a v súlade s predpismi.
Herci takisto tvrdia, že sú v štrajkovej pohotovosti. Samozrejme, právo na štrajk je ich ústavným právom (čl. 37 ods. 4 ústavy) a jeho realizácia by bola oveľa legitímnejšia než aktuálne čítanie politických vyhlásení po predstavení. Ak teda majú pocit, že prišlo k ohrozeniu ich hospodárskych alebo sociálnych práv, mohli by toto právo využiť. Špeciálny zákon o štrajku chýba, hoci pojem definuje zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní (v znení neskorších predpisov). Tu treba uviesť najmä § 16 ods. 3: „Štrajkom sa rozumie úplné alebo čiastočné prerušenie práce zamestnancami.“ Čiže keby herci vyhlásili štrajk podľa tohto zákona, museli by prácu aspoň sčasti obmedziť. Okrem toho, v § 22 ods. 1 zákona sa uvádza: „V dobe účasti na štrajku neprislúcha účastníkovi štrajku mzda ani náhrada mzdy.“ Nie je jasné, nakoľko by práve to chceli herci Činohry SND podstúpiť. Celkovo ale platí, že právo na štrajk patrí podľa ústavy medzi hospodárske a sociálne práva a je pritom otázne, či hercom ide naozaj o hospodárske a sociálne práva, alebo len o nesúhlas s osobou ministerky kultúry a o mocenský boj v kultúre.
Keď sa počas vlády Mikuláša Dzurindu objavovali úvahy o privatizácii novej, ešte nedostavanej budovy SND, väčšina spoločnosti bola proti. Prevládol odpor proti privatizácii a názor, že národné divadlo podporované zo štátneho rozpočtu má zmysel. To však platí len za podmienky, že sa divadlo nesprivatizuje fakticky. Podozrenie z „faktickej privatizácie“ Činohry SND však naznačuje ešte jeden ďalší jav – nepluralitné zloženie publika, ktoré sa potvrdilo po vystúpení Romany Tabakovej. Reakcia publika ukázala, že návštevníkmi Činohry SND sú v obrovskej väčšine ľudia, ktorým politický názor hercov vyhovuje. To však vôbec nezodpovedá názorovému spektru v slovenskej spoločnosti a dokonca ani v meste Bratislava. Politicky angažovaní herci síce môžu na základe zloženia publika tvrdiť, že s ich názorom verejnosť súhlasí, v skutočnosti však celá kauza svedčí skôr o niečom inom: Činohru SND sa podarilo „vyčistiť“ od politicky nepohodlných divákov. Niektorí dokonca svoju nechuť preniesli aj na celé SND – a to napriek tomu, že Opera a Balet či nové vedenie SND na polarizácii vinu nenesú. Súčasný stav poškodzuje však práve ich, pretože z politizácie divadla nebudú mať žiadne politické výhody, iba zbytočné náklady.
Na záver možno konštatovať, že aj herci Činohry by sa mali zamyslieť nad tým, či ich politické prejavy povedú k výsledkom, ktoré si želajú, alebo či spôsobia iba ďalšie rozpory a konflikty okolo SND. V súčasnej polarizovanej spoločnosti existuje čoraz menej väzieb medzi jednotlivými spoločenskými skupinami, a to ohrozuje integritu spoločnosti i štátu. Jedným zo spojív v rozdelenej spoločnosti by pritom mohlo byť práve národné divadlo a v ňom popri skvelej Opere a Balete SND aj Činohra SND. Dúfajme, že v budúcnosti opäť nastane situácia, keď si verejnosť bude Činohru SND spájať skôr s výnimočnými hereckými výkonmi než s politickými vyhláseniami hercov.