Hlavnou témou Slovenska na začiatku roku 2025 boli zrejme protivládne protesty a s nimi súvisiaca správa o príprave „majdanu“, ktorá sa opiera o spravodajské informácie od tajných služieb. Povedať, či je podozrenie z prípravy „majdanu“ oprávnené, na to nemám dosť informácií; niektoré z javov, ktoré sa dejú na Slovensku, však pripomínajú metódy tzv. farebných revolúcií. Pri organizácii uvedených revolúcií sa využívajú aj určité manuály s odporúčanými metódami na dosiahnutie presunu moci. Najznámejším z nich je asi dielo „Od diktatúry k demokracii“ od amerického politológa Gene Sharpa, ktorého nazývali „Clausewitzom nenásilného vedenia vojny“. Uvedená príručka sa stala slávnou najmä počas tzv. arabskej jari, a to kvôli zoznamu 198 metód „nenásilného odporu“. Na jej základe vznikla aj globálna databáza nenásilných akcií. V tomto článku sa budem venovať možnostiam využitia daných metód pri prípadnej príprave „majdanu“ na Slovensku. I keď s rizikom, že niektorí z demonštrantov nájdu v texte ďalšiu inšpiráciu. (noveslovo.eu)
Text je členený na tieto témy:
Formálne a faktické dôvody protestov
Protesty a presvedčovanie
Spoločenská, ekonomická a politická nespolupráca
Intervencia ako vrchol nenásilného odporu?
Za hranicou nenásilného odporu
Formálne a faktické dôvody protestov
Na úvod treba určite uviesť, čo je dôvodom protestov na Slovensku. Je všeobecne známe, že protesty proti vláde Roberta Fica sa začali krátko po parlamentných voľbách v roku 2023, pričom táto vláda po nástupe nedostala ani obvyklých 100 dní pokoja. Prvým dôvodom zhromaždení bola reforma trestného práva a zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry. To podľa demonštrantov malo predstavovať hrozbu pre právny štát. Protestné hnutie následne pokračovalo demonštráciami s heslom „Zachráňme kultúru“, pričom súčasne vo forme verejných zhromaždení prebiehala aj prezidentská volebná kampaň Ivana Korčoka. Po atentáte na premiéra Roberta Fica 15. mája 2024 sa intenzita protivládnych demonštrácii trochu zmiernila, od jesene ale začala opäť silnieť, tentokrát kvôli „záchrane demokracie“. Na konci roku 2024 sa potom kvôli sporom o tranzit plynu objavilo aj heslo o zachovaní „zahranično-politickej orientácie“. Uvedené heslá intenzívne šíria aj niektoré médiá, čím situáciu vyhrocujú, pričom nešetria „morálnymi kázňami“ a dehumanizujú názorových oponentov. Pri tom všetkom je jasné, že v súčasnej slovenskej spoločnosti nejde o boj absolútneho dobra a zla a pri konfrontácii tohto čierno-bieleho obrazu s realitou sa vždy ukážu limity.
Pokiaľ ide o dôvody protestov na začiatku roku 2025, v e-maile, ktorý organizátori zhromaždení sami predložili po správe SIS, sa hovorí o týchto troch cieľoch:
– prinútiť vládu konať v súlade so zákonmi a demokratickými princípmi;
– odmietnuť akúkoľvek kolaboráciu s Ruskom a podporiť Ukrajinu;
– zachovať proeurópsku a proatlantickú orientáciu Slovenska.
Zdá sa, že takéto všeobecné heslá veľmi uľahčujú čierno-biele videnie sveta a to je pre prípravu akéhokoľvek „majdanu“ dôležité. Pritom tvrdenie o zmene zahranično-politickej orientácie sa preháňa a nemá s reálnymi krokmi Ficovej vlády nič do činenia. Ani návšteva premiéra v Moskve, ani spory s Vladimírom Zelenským žiadnu zmenu zahranično-politickej orientácie nepriniesli a SR aj v otázke protiruských sankcií hlasovala na Európskej rade podľa želania západných veľmocí. Hoci vláda koná spôsobom, ktorý sa nie všetkým páči, súčasne chápe, že SR nemôže zmeniť geografický región, v ktorom dominuje EÚ a NATO. Výrok o „kolaborácii s Ruskom“ zasa vyvoláva reminiscencie na rok 1968, a aj to pomáha vzbudzovať silný protivládny odpor časti spoločnosti. Zásadnú úlohu zohráva aj tvrdenie o odstraňovaní demokratických princípov. Ak aj opomeniem mnohé oligarchické prvky politického systému, ktoré na Slovensku existovali po celé 21. storočie, v porovnaní s rokmi 2020 – 2023 to s demokraciou na Slovensku až tak zle nevyzerá. Vláda nerozháňa silou protestné zhromaždenia, ani neblokuje opozičné médiá a ani sa nepokúša likvidovať lídrov opozičných strán cez trestné právo.
Heslo o odstraňovaní demokracie Robertom Ficom však neslúži len na mobilizáciu verejnosti, ale môže ísť aj o prípadný legitimizačný nástroj, ak by prišlo k násiliu zo strany demonštrantov. Potom by sa mohli organizátori zhromaždení odvolávať na právo na odpor podľa čl. 32 ústavy. Samozrejme, podmienkou pre využitie práva na odpor by nebolo iba „odstraňovanie demokratického poriadku základných ľudských práv a slobôd“, ale aj znemožnenie využitia zákonných prostriedkov a znefunkčnenie ústavných orgánov. I to by sa dalo aspoň v rámci „bubliny“ vysvetliť, najmä keď na Roberta Fica a spol. boli podané trestné oznámenia a prokurátori ani súdna moc očakávania oznamovateľov nesplnili. V určitých médiách navyše stále eskaluje kritika sudcov, ktorí rozhodujú „nesprávne“. A dokonca ani reforma trestného práva, údajne v rozpore s princípmi právneho štátu, na ústavnom súde uspela. Nemožno tak vylúčiť riziko, že by v prípade zostrujúceho sa sporu aktivisti vyhlásili: činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov boli znemožnené – teda existuje dôvod na využitie čl. 32 ústavy.
Protesty a presvedčovanie
Samozrejme, spomedzi nenásilných revolučných metód treba vedieť strategicky zvoliť tie najúčinnejšie, ale dôležité je aj to, aby sa metódy inovovali a kombinovali. Prvou skupinou metód, ktoré sa spomínajú vo vyššie uvedených manuáloch, sú protesty a presvedčovanie.
Na prvom mieste sa uvádzajú verejné vyhlásenia (metódy 1 až 6 podľa manuálu). Podľa e-mailu organizátorov bola „online petícia“ plánovaná od druhého týždňa protestov. A práve v tom čase sa objavila aj široká škála verejných prejavov, najmä vyjadrení od rôznych profesií. Raz sa ozvali psychiatri, potom učitelia, potom akademici, atď. A hoci uvedené vyjadrenia reprezentovali len časť predstaviteľov daných profesií, vznikol dojem masovej mobilizácie. Samozrejme, otvorené listy a vyhlásenia neboli obsahovo príliš podnetné a okrem populistických naratívov (demokracia, EÚ) sa v nich objavili výhrady, ktoré poukazujú na dlhodobé problémy SR (odliv mozgov, spoločenská atmosféra), ktoré nedokázali vyriešiť ani predošlé vlády. Pre úspech vyhlásení je však vždy dôležitá aj snaha o komunikáciu so širším publikom (metódy 7 až 12). Ide najmä o využívanie médií, pri ktorom sa nekladie dôraz len na informácie, ale aj na zosmiešňovanie. Široký priestor v médiách majú i plagáty používané pri verejných zhromaždeniach či slogany typu „My sme Európa“. Istú úlohu môže zohrávať aj skupina metód s názvom divadlo a dráma (met. 35 až 37), napr. využívanie stand up komikov a parodizácie predstaviteľov štátu. Humor bol podľa listu organizátorov plánovaný ako nástroj už na druhý týždeň protestov.
Zrejme najnevyhnutejšou časťou prípadnej organizácie „majdanu“ podľa revolučných manuálov sú samotné verejné zhromaždenia (met. 47 až 50), ktoré však môžu mať rôzne podoby od protestných zhromaždení až tzv. teach-in, teda akési verejné vzdelávacie fóra. Trochu podobnými nástrojmi sa môžu stať aj rôzne sprievody (met. 37- až 42), napr. pochody pred verejné inštitúcie. Vzhľadom na organizátorov slovenských protestov však možno predpokladať, že tu sa nebudú využívať náboženské procesie a púte. Istú presvedčovaciu úlohu zohráva aj reprezentácia skupín (met. 13 až 17), a to napr. účasťou študentov a ich zástupcov na zhromaždeniach. Využíva sa i tzv. picketing – zhromaždenia pred miestom, kde sa koná určité podujatie. V prípade SR by mohlo ísť napr. o hlučný protest pred vládnymi budovami, ktorý bol podľa e-mailu organizátorov plánovaný na štvrtý týždeň. Perspektívne sa však dajú čakať aj „deputácie“ či „skupinový lobing“. Veľmi podstatnú úlohu zohrávajú symbolické verejné akty (met. 18 až 30), najmä nosenie vlajok a symbolov v ukrajinských farbách. K radikálnejším metódam ako protestné vyzliekanie či ničenie vlastného majetku zatiaľ neprichádza.
Medzi ostrejšie metódy možno zaradiť tlak na jednotlivcov (met. 31 až 34). Môže ísť o „zastrašovanie“ či zosmiešňovanie verejných funkcionárov, ale aj o „bratanie sa“ s nižšie postavenými predstaviteľmi štátu, napr. s policajtmi. Tlak na predstaviteľov vlády bol v e-maile organizátorov protestov spomínaný v rámci štvrtého týždňa. Tlak sa však môže minúť účinkom, pretože predstavitelia vlády sú na rozdiel od roku 2018 odolnejší, zvlášť po skúsenostiach so zneužívaním trestného práva či atentátu na premiéra. V prípade, ak by prišlo v rámci protestov k úmrtiam, ako nástroj protestov sa dá použiť aj pocta mŕtvym (met. 43 až 46). Možno len dúfať, že k úmrtiam na Slovensku nepríde, na druhej strane však medzi tieto metódy patria aj falošné pohreby a organizátori protestov by mohli napr. „pochovávať demokraciu“. V pochmúrnej atmosfére by ale mohlo prísť aj k odstupovaniu a zriekaniu sa (met. 51 až 54). Napr. „osobnosti“, blízke organizátorom protestov, ktorým ex-prezidentka Zuzana Čaputová svojho času veľkoryso rozdávala štátne vyznamenania, by mohli tieto vyznamenania začať vracať. Samozrejme, do uvedenej skupiny metód patrí napr. aj symbolické ticho či otáčanie sa chrbtom voči nejakej inštitúcií.
Spoločenská, ekonomická a politická nespolupráca
Veľmi dôležitou súčasťou obvyklej prípravy „majdanu“ je aj séria nástrojov, ktoré by sa dali spoločne označiť ako nespolupráca. Ide o najpočetnejšiu skupinu metód, ktorá vychádza zo širokých možností polarizovanej spoločnosti a usiluje sa túto polarizáciu využiť na oslabenie štátnej moci.
Základnú skupinu daných metód predstavuje ostrakizácia osôb (met. 55 až 59), ktorá zahŕňa tak všeobecný, ako i selektívny bojkot, ako aj pseudonáboženské vylučovanie – exkomunikáciu či interdikt. Pre určitú profesnú skupinu môže podobná „exkomunikácia“ predstavovať vážny problém, napr. medzi umelcami. Zrejme i preto je opatrná tá časť umelcov, ktorá nezdieľa revolučné nadšenie svojich agresívnych kolegov. Takisto interdikt treba chápať ako určitý zákaz vystupovať na konkrétnom podujatí alebo v konkrétnom médiu. Napr. moderátor, ktorý vystupoval voči premiérovi Robertovi Ficovi v diskusii Sobotné dialógy menej útočne, dostal od aktivistických zamestnancov STVR niečo ako interdikt. Medzi zaujímavé metódy patrí aj nespolupráca pri podujatiach (met. 60 až 64). Môže pritom ísť o pozastavenie spoločenských či športových aktivít, študentský protest, atď. Podobnou skupinou metód je aj opustenie spoločenského systému (met. 65 až 70), napr. keď sa osoby na protest rozhodnú zotrvať doma. To je s ohľadom na slovenské pomery celkom dobre možné, na rozdiel od protestnej emigrácie, ktorou sa niektorí slovenskí aktivisti vyhrážali hneď po voľbách 2023; rýchlo však pochopili, že odísť do zahraničia nie je také jednoduché. Medzi menej pravdepodobné metódy z tohto okruhu treba zaradiť tzv. kolektívne zmiznutie, teda dočasné kolektívne opustenie bydliska či pustovnícke utiahnutie sa do náboženských objektov.
Okrem spoločenskej nespolupráce treba uviesť aj ekonomickú nespoluprácu. Tá sa môže prejavovať bojkotmi spotrebiteľov (met. 71 až 77) či bojkotmi zamestnancov a zamestnávateľov (met. 78 až 80). Tie by však v SR nemuseli viesť k želanému efektu, keďže slovenskú ekonomiku ovládajú zahraničné spoločnosti a rôzne bojkoty by poškodili práve ich, podobne ako nekonzumácia určitých výrobkov by poškodila súkromných podnikateľov, často odporcov súčasnej vlády. Netreba dodávať, že veľká časť spotrebiteľov by sa k bojkotu vôbec nepridala a napr. snaha o bojkot slávnej sopranistky Anny Netrebko pri jej plánovanom koncerte v Bratislave nefungovala. Oveľa účinnejšie by mohli byť akcie vlastníkov (met. 80 až 91) alebo akcie finančníkov (met. 92 až 96). Zvlášť nebezpečnou metódou z ich strany by bolo cielené neplatenie dlhov či koordinované vyberanie prostriedkov z účtov. Tieto akcie sú však málo pravdepodobné, keďže vláda SR je voči vlastníkom či finančnej oligarchii ústretová, niekedy až príliš. Problém by ale nastal vtedy, keby sa do daných ekonomických krokov zapojili zahraničné subjekty a práve ich bojkot by mohol spôsobiť značné škody pre SR. Efektívnym nástrojom by sa mohlo stať i určité embargo, to je ale málo pravdepodobné, o. i. kvôli značnému zapojeniu SR do svetovej ekonomiky. Tiež sa zdá, že nová vláda v USA by podobným praktikám voči SR naklonená nebola.
Z metód ekonomickej nespolupráce by mohli byť zaujímavé štrajky, ktoré mávajú rôznu podobu. Môže ísť o symbolické štrajky (met. 97 až 98), poľnohospodárske štrajky (met. 99 až 100) či rôzne štrajky v priemysle (met. 105 až 115). Tieto sú však ako súčasť „majdanu“ na Slovensku pomerne riskantné, keďže mnoho pracujúcich nie je politickej opozícii príliš naklonených. Celkovo majú odborári tradične bližšie k Smeru SSD, i keď medzi opozíciou a vedením odborov prišlo na konci roku 2024 k určitým nejasným kontaktom. Faktom ale zostáva, že v opozícii prevažujú politici, ktorí nemajú veľkú úctu voči pracujúcim a dávajú to aj verejne najavo, vrátane členov PS (napr. výroky Michala Trubana o „robošoch“). Podľa e-mailu organizátorov sa o „národnom štrajku“ hovorí pri 6. až 7. týždni protestov. Samozrejme, generálny štrajk či nejakú jeho obdobu (met. 116 až 117) vylúčiť nemožno, ale ten by ovplyvnili aj ekonomické príčiny a je otázne, nakoľko by ho organizátori protestov dokázali využiť. Lepšie koordinované by mohli byť štrajky špeciálnych skupín (met. 101 až 104), zo strany určitých profesií, napr. učiteľov. Samozrejme, pozor treba dávať aj na kombináciu štrajkov a ekonomických uzávierok (met. 118 až 119).
Namiesto ekonomickej nespolupráce by sa ako zaujímavá mohla ukázať politická nespolupráca. Tá sa dá uskutočňovať prostredníctvom občianskeho odmietania autority (met. 120 až 122), najmä odmietania lojality voči štátu, čo by sa mohlo realizovať napr. vo vzťahu k politike vlády SR voči Ukrajine. Ďalšou možnosťou by bola občianska nespolupráca s vládou (met. 123 až 126), ktorá zahŕňa bojkot volieb alebo iných politických procesov a inštitúcií. Toto sa však dá uskutočniť aj cez nespoluprácu s inými inštitúciami (met. 127 až 132), napr. pri kolektívnom stiahnutí detí zo vzdelávacích inštitúcií. Keby boli schválené niektoré premiérom navrhované zmeny v školstve, mohli by odporcovia vlády pristúpiť k danému kroku, pričom je možné, že podobný krok by našiel podporu aj u viacerých signatárov otvorených listov z rezortu školstva. Medzi dané metódy patrí aj nespolupráca s orgánmi presadzovania práva, odmietanie úradných postupov, ale tiež odstraňovanie verejných tabúľ či dopravných značiek, čo by ohrozilo verejný poriadok. Pri politickej nespolupráci sa uvádzajú aj ďalšie spôsoby občianskej nespolupráce (met. 133 až 141), ktoré však dosť závisia aj od určitých špecifík politickej situácie a nie vždy sa dajú použiť na situáciu v SR.
Pomerne nebezpečné môžu byť akcie štátnych úradníkov (met. 142 až 147) či nespolupráca orgánov aplikácie práva (met. 148). Medzi štátnymi úradníkmi je dosť osôb, ktoré nie sú súčasnej vláde naklonené a možno by sa nechali presvedčiť na podporu protestov. Nástrojom na dosiahnutie cieľov pri protestoch zvyknú byť aj akcie domácich vládnych orgánov (met. 149 až 150); tie sa dajú dobre uskutočňovať najmä vo federácii, keď sa vláda jedného členského štátu postaví proti centru. Na Slovensku by čosi obdobné pripadalo do úvahy, keby existovali rozpory napr. medzi prezidentom a vládou a prezident by sa zapojil do protestov voči vláde. Po prezidentských voľbách v roku 2024 je to skôr nepravdepodobné. Pravdepodobnejšie sú však medzinárodné akcie zahraničných vlád (met. 152 až 157). Z ich strany by mohlo prichádzať k zmenám v diplomatickom zbore, rušeniu diplomatických podujatí, dokonca k vylučovaniu z medzinárodných organizácií. V prípade „majdanu“ na Slovensku by sa takto mohli angažovať konkrétne štáty EÚ či Európska komisia, ktorá preukázala svoju zaujatosť tendenčnými správami o právnom štáte. Pri využití uvedených metód by sa zrejme aplikovali niektoré z tých sankcií, ktorými Brusel pravidelne hrozí Maďarsku. „Aktivovať podporu na medzinárodnej úrovni“ plánovali organizátori protestov podľa svojho e-mailu na tretí týždeň, pričom v nasledujúcich týždňoch mala podpora zo zahraničia gradovať.
Intervencie ako vrchol nenásilného odporu?
Za vyvrcholenie nenásilných metód sa dajú považovať rôzne formy intervencií. Vo vyššie uvedených manuáloch sa hovorí o nenásilných metódach intervencie, i keď hranica medzi násilnými a nenásilnými akciami nie je vždy jednoznačná, napr. pri okupácii budov.
Najmiernejšou metódou intervencie je psychologická intervencia (met. 158 až 161). Môže ísť o rôzne hladovky, nenásilné obťažovanie či obrátený súd. Hladovku by mohli držať napr. niektoré obete vojny na Ukrajine, ale obrátený súd s „vlastizradcami“ by mohli robiť aj demonštranti na námestiach, kde by „odsúdili“ všetkých členov vlády i prezidenta. Samozrejme, členovia vlády by do väzenia neputovali, ale dostali by psychologickú nálepku vlastizradcov od „ľudového súdu“. Ďalšími metódami by mohli byť fyzické intervencie (met. 162 až 173). Tradične ide o rôzne fyzické blokády, napr. snahu zablokovať úrady, aby do nich nemohli vstúpiť štátni funkcionári. O týchto metódach sa hovorí v e-maile organizátorov pri 5. týždni. V určitých prípadoch by sa na takúto blokádu dajú použiť nielen ľudské telá, ale napr. aj automobily. Medzi uvedené metódy patria i nenásilné obštrukcie, nenásilná invázia, nenásilná okupácia nejakých budov, atď. V prípade nenásilnej okupácie vládnych budov by to však bolo nebezpečné, a mnohé by záviselo od ochrany danej budovy. Tu by mohli nastať rôzne scenáre: od prechodu ochranky na stranu protestujúcich až po použitie fyzického násilia proti nim. Oba scenáre by boli závažné, ale v druhom prípade by demonštranti dosiahli i medzinárodný škandál. Zahraničné médiá by o všetkom určite podrobne informovali a poskytli svojim vládam dôvod na kritiku či sankcie voči SR.
Medzi známe možnosti patria aj sociálne intervencie (met. 174 až 180), pri ktorých sa vytvárajú nové sociálne vzorce, guerillové divadlá, alternatívne sociálne inštitúcie, atď. Takouto sociálnou alternatívou by mohlo byť napr. to, ak by v reakcii na konzervatívne ústavné zmeny, navrhované premiérom, začali konkrétni demonštranti na námestiach uzavierať homosexuálne manželstvá, neuznávané štátom. Zaujímavým nástrojom je sú aj ekonomické intervencie (met. 181 až 192). Ide o širokú škálu metód, ktoré zasahujú do hospodárskych vzťahov. Nenásilné blokády ekonomických subjektov, nenásilné zabratie pôdy, politicky motivované falšovanie, zabavovanie majetku, alternatívne trhy či inštitúcie, atď. Uvedené metódy ekonomickej intervencie majú určite veľký potenciál, ak by sa však použili, mohli by pôsobiť ako dvojsečná zbraň. Určite by zasiahli množstvo súkromných subjektov na Slovensku, ktoré nie sú naklonené súčasnej vláde a mnoho občanov by začalo volať po obnovení verejného poriadku. Vláda by tak získala presvedčivý dôvod pre zavedenie výnimočného stavu, čo by následne mohla využiť aj na celkový zákaz verejných zhromaždení.
Poslednou skupinou metód, ktoré vyššie uvedené manuály uvádzajú, sú metódy politickej intervencie (met. 193 až 198). Prakticky užitočnou metódou je preťažovanie administratívnych systémov, čo sa dá vyložiť aj ako nástroj útoku na kybernetickú infraštruktúru štátnych orgánov a organizácií. Medzi politické intervencie by mohol spadať tak kybernetický útok na kataster, ako aj na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu z januára 2025. Ďalším nástrojom politickej intervencie by mohlo byť zverejňovanie totožnosti členov tajných služieb, napr. tých, ktorí sa podieľali na monitorovaní demonštrácií. Medzi metódy politickej intervencie sa podľa vyššie uvedených manuálov zaraďuje aj občianska neposlušnosť vo forme nerešpektovania „nespravodlivých“ zákonov. Ako posledná zo všetkých metód sa napokon uvádza duálna suverenita a paralelná vláda. V prípade, ak by všetky ostatné metódy zlyhali a k úspechu by neviedli ani predčasné voľby, je možné odmietnuť legitimitu týchto volieb – vyhlásiť, že boli nespravodlivé alebo zmanipulované a uznať alternatívnu vládu alebo prezidenta. Presne o to sa pokúšali organizátori protestov v Gruzínsku. Pochopiteľne, akékoľvek dvojvládie v sebe nesie hrozbu permanentného násilného konfliktu, pretože jedny štátne orgány budú v súlade s vlastnou interpretáciou ústavy a zákonov vynucovať niečo, čo druhá strana nebude uznávať. A z tohto bodu je otvorená cesta do občianskej vojny.
Za hranicou nenásilného odporu
Ako bolo uvedené, mnohé zo spomínaných metód nenásilného odporu sa pohybujú na hranici násilia a je ťažké udržať pri ich využití nenásilný charakter protestov. Veľmi často ide tiež o metódy, ktoré dosahujú svoj cieľ priamym porušením zákona, a preto je použitie štátnej moci proti nim legálne. Samozrejme, existujú situácie, kde sa podarilo dosiahnuť politické zmeny nenásilne, ale aj situácie, kde demonštrácie viedli k občianskej vojne. Takýmito príkladmi by viac-menej mohli byť Oranžová revolúcia 2004/05 a Majdan 2013/14 na Ukrajine. Pri Oranžovej revolúcii prišlo k masovým protestom proti výsledkom prezidentských volieb v roku 2004, ktoré viedli k ich opakovaniu a v januári 2005 zvíťazil kandidát demonštrantov Viktor Juščenko s 51,99 % hlasov. Hlavné však bolo, že sa podarilo udržať vnútorný mier. Naopak pri Majdane prišlo k prechodu od prevažne nenásilných metód k otvorenému násiliu a streľbe do demonštrantov i policajtov. Na tomto mieste nebudem hodnotiť, kto počas revolúcie na Majdane strieľal, či to boli ľudia ako Mamuka Mamulašvilli alebo nie, faktom však je, že štátu sa nepodarilo zabrániť vnútornej vojne. A premrhala sa i posledná možnosť na mier, ktorou bola dohoda lídrov Majdanu a Viktora Janukovyča o predčasných voľbách z 21. februára 2014. Tú garantovali traja ministri zahraničia štátov EÚ, a keby ju lídri Majdanu dodržali, zrejme by dokázali v predčasných voľbách zvíťaziť i bez občianskej vojny.
Celkovo platí, že základnou funkciou štátu je udržať vnútorný mier. Historicky sa na územiach štátov často objavovali skupiny obyvateľov, ktoré sa vzájomne chápali ako nepriatelia, napr. kvôli náboženským rozporom. Úlohou štátu však bolo, aby toto nepriateľstvo neprerástlo do násilnej konfrontácie. Aj na Slovensku v súčasnosti existuje niečo také ako studená občianska vojna a to, čo zjednocuje našu extrémne polarizovanú spoločnosť, je ústava. Ústava pôsobí ako spoločenská zmluva, garantujúca vnútorný mier, a práve preto musí štát zabrániť, aby situácia na uliciach prerástla do ozbrojenej konfrontácie. Protestné zhromaždenia skoro vždy skrývajú potenciál na rast napätia a aj preto ich treba udržať v ústavnom rámci. Ak sa teda štát dozvie o osobách, ktoré sa môžu usilovať o násilnú zmenu, musí na to reagovať. Štátne orgány v roku 2025 zareagovali najmä preventívne, keď na riziká možných násilností poukázali. Zhromaždenia nezakázali, ale informovali verejnosť. Tým, že sa o danej téme začalo hovoriť, znížilo sa aj riziko prípadného násilia. Samozrejme, v prípade obmedzení zhromažďovacieho práva by bolo nutné poskytnúť organizátorom podrobnejšie odôvodnenia. Doterajšie informovanie zo strany štátu bolo totiž celkovo až príliš subtílne, na druhej strane ale podrobnejšie než napr. to, čo sa dozvedeli prevádzkovatelia kritických webov pri ich zablokovaní v roku 2022.
Celkovým výsledkom terajšieho postupu však je, že sa demonštranti môžu naďalej pokojne zhromažďovať, ale aj oni si začínajú viac všímať, či sa nedeje niečo, čo by mohlo viesť k násilným stretom. A to všetko pri dodržaní ústavných pravidiel, vrátane demokratických garancií zhromažďovacieho práva. Na pomery posledných rokov v SR to nie je zasa tak málo.