Nástup Donalda Trumpa do funkcie prezidenta USA v roku 2025 priniesol podľa očakávania zmenu politiky v rôznych regiónoch sveta. Veľa sa hovorí o jeho víziách na Blízkom Východe či Ukrajine, i o súperení s Čínou, často sa však prehliadajú výzvy, ktoré Washington očakávajú v Latinskej Amerike. Tá je historicky najstaršou sférou vplyvu USA a aj preto môže byť vývoj v danej oblasti pre budúce postavenie a prestíž severoamerickej veľmoci dôležitý. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Spojenci a rivali
Problém migrácie a deportácií
Colná politika a Mexiko
Panamský kanál
Ako ďalej s Venezuelou?
Spojenci a rivali
Napriek tomu, že v súvislosti s nástupom Donalda Trumpa do funkcie prezidenta sa spomínajú už uvedené témy, práve Latinská Amerika je pre Washington zásadným problémom budúcnosti. Oblasť bola počas celého 20. storočia „zadným dvorom“, v ktorom USA suverénne dominovali (s výnimkou Kuby). Po roku 2000 však v tomto regióne začal narastať odpor proti zasahovaniu Washingtonu, pričom mnohé krajiny požadovali skutočné partnerstvo. Boli to najmä ľavicoví politici v Latinskej Amerike, ktorí začali voči Washingtonu vystupovať asertívnejšie. Niektorí to robili vyzývavo, napr. Hugo Chávez vo Venezuele, niektorí opatrne, napr. Lula da Silva v Brazílii, ale požiadavka na zmenu nerovného vzťahu zaznievala čoraz častejšie. Latinskoamerické vlády sa veľmi silno vymedzovali aj voči politike USA vo svete; a najmä pri témach Blízkeho Východu (Irak, Palestína), kde odsudzovali imperiálnu politiku Washingtonu a jeho spojencov. Brazília sa stala dokonca dôležitým členom zoskupenia BRICS, ktoré je hlavným vyzývateľom Západu vo svete. Štáty Latinskej Ameriky si asertívnejšiu politiku mohli dovoliť aj preto, lebo ekonomická dominancia USA v 21. storočí trvale klesala. Rýchly rozvoj Číny pripravil podmienky pre diverzifikáciu ich ekonomických vzťahov – dnes je Čína najväčším obchodným partnerom regiónu. USA sa svoju moc snažia čiastočne udržiavať vojenskou prítomnosťou, to však funguje len v niektorých krajinách.
Celkovo bolo podceňovanie Latinskej Ameriky jednou zo známych chýb Donalda Trumpa v minulom prezidentskom období. Staro-nový prezident zotrvával v zajatí predsudkov z 20. storočia a tento región navštívil len dvakrát (Portoriko 2017, Argentína 2018). Svoje imperiálne predsudky zrejme neopustí ani v druhom volebnom období a zrejme aj preto tu bude používať svoju obľúbenú taktiku prehnaných požiadaviek, o ktorých zvykne následne licitovať. To sa mu aspoň v prvých týždňoch vo funkcii celkom osvedčilo. I tak však možno konštatovať, že väčšina Latinskej Ameriky je voči prezidentovi Donaldovi Trumpovi kritická a na jeho kroky reaguje s podozrením. Obzvlášť skeptický postoj voči jeho politike zaujímajú najväčšie štáty regiónu ako Brazília, Mexiko či Kolumbia, kde vládnu ľavicoví politici s antikoloniálnym presvedčením. Naopak, prezident sa môže spoliehať na pravicové vlády v Argentíne, Peru a Ekvádore, ku ktorým sa za určitých okolností môžu pridať aj niektoré menšie štáty. Na druhej strane však ani blízki spojenci USA nemajú radi severoamerický imperializmus, pričom Donald Trump sa správa otvorene imperialisticky. Pri presadzovaní svojich priorít na svojich spojencov príliš nehľadí, a tak sa mnohí z nich môžu stať súčasťou protiamerického tábora. Jedinou výnimkou je argentínsky prezident Javier Milei, ktorý ekonomický imperializmus USA podporuje kvôli svojmu ideologickému presvedčeniu a svojej viere v princípy severoamerického kapitalizmu.
Problém migrácie a deportácií
Medzi témy, ktoré na celom americkom kontinente vzbudzujú najviac emócií, patria problémy migrantov, zvlášť ich deportácie z USA. Po nástupe do funkcie Donald Trump sprísnil migračnú politiku a inicioval deportácie časti migrantov späť do krajín pôvodu, čo vyvolalo v dotknutých krajinách aj konkrétne reakcie. Pomerne bezproblémovo sa k deportáciám svojich občanov z USA postavili pravicové vlády v Peru, Ekvádore a Guatemale, spojenci USA. Naopak, najostrejšia reakcia prišla zKolumbie, ktorá odmietla lety s repatriantmi z USA prijímať. Kríza medzi Kolumbiou a Spojenými štátmi bola ale po niekoľkých hrozbách amerických sankcií zažehnaná. Najväčšia krajina regiónu Brazília zasa zaobchádzanie so svojimi občanmi počas deportácií kritizovala verbálne, keď poukázala na to, že migranti boli prepravovaní v putách, čo označila za neľudské. Ku konkrétnym protiopatreniam však neprišlo. Podľa očakávania sa významne dotknutou krajinou stalo Mexiko, americký sused, ktorý slúži ako tranzitná krajina pre migrantov a aj preto sa stáva cieľom deportácií z USA. Mexická vláda najprv odmietla otvoriť vzdušný priestor pre niekoľko letov a vyzvala USA, aby zaobchádzali s migrantmi humánne. Následne však čiastočne ustúpila, pretože hlavná konfrontácia oboch krajín sa očakáva pri colnej politike a Mexiko zrejme nechce, aby otázku migrantov využil Donald Trump ako argument v tomto spore.
Značnú nevôľu v regióne vyvolala americká iniciatíva vybudovať tábor pre 30 000 migrantov na základni Guantanámo, ktoré je povestné svojím väzením pre teroristov. Proti tomuto plánu ostro protestuje Kuba, ktorá je formálnym suverénom nad daným územím, hoci USA trvajú na tom, že základňa so 118 km2 je v americkom prenájme a posielajú Kube smiešnych 4 085 USD ako nájomné. Kuba tú sumu samozrejme odmieta prebrať a trvá na tom, že nájom základne už dávno zanikol. V súvislosti s možným táborom pre migrantov Havana navyše argumentuje, že taký účel využitia základne nebol dojednaný ani v zmluvách s USA. Na Washington ale žiadny z uvedených argumentov platiť nebude. Niektoré štáty Latinskej Ameriky však v Trupovej reštriktívnej politike vidia príležitosť na dobrý obchod a tomu Donald Trump rozumie lepšie. Napr.Salvador ponúkol ministrovi Marcovi Rubiovi umiestnenie časti americkej väzenskej populácie vo svojich väzenských zariadeniach, samozrejme, za primeraný poplatok. Pochopiteľne, v Salvádore sú náklady na väzenskú infraštruktúru neporovnateľne nižšie než v USA a väzni by tiež zmizli z dohľadu americkej verejnosti, ktorá často vznáša výhrady proti neľudským podmienkam vo väzniciach. Najmä v prípade väzňov pôvodom z Latinskej Ameriky by takýto „obchod“ mohol fungovať. Celkovo však platí, že v otázkach migrácie je Donald Trump len na začiatku svojich plánov a odsun migrantov bude zrejme naďalej pokračovať. Dá sa predpokladať, že niektoré štáty regiónu sa postupne začnú ohradzovať viac a iné čakajú na vhodnú príležitosť, aby svoj súhlas s migračnou politikou vymenili za nejakú protislužbu zo strany USA.
Colná politika a obchodné vzťahy
Jednou z ďalších priorít prezidenta Donalda Trumpa sú zmeny v oblasti ciel. Z Latinskej Ameriky sa to dotkne najmä Mexika, ktoré patrí medzi troch najväčších obchodných partnerov USA (spolu s Kanadou a Čínou). Jeho obchod s USA je väčší než obchod všetkých ostatných štátov Latinskej Ameriky s USA dokopy a len o niečo menší než celkový obchod medzi EÚ a USA. Viac ako tri štvrtiny mexického exportu smerujú do USA a práve preto sa ho nová colná politika Donalda Trumpa dotkne najviac. Závislosť Mexika je výsledkom dlhodobej politiky Washingtonu, ktorý od 90. rokov 20. storočia vytváral severoamerickú ekonomickú zónu voľného obchodu práve s Mexikom a Kanadou (NAFTA). Kvôli tomu presunuli mnohé americké a tiež ázijské firmy svoje výrobné kapacity do Mexika, krajiny s lacnou pracovnou silou. Na rozdiel od Číny pritom Mexiko nepredstavuje pre USA reálneho ekonomického konkurenta, a bolo trochu prekvapivé, že voči nemu zaviedli vyššie clá (25 %) než voči Číne (10 %). Išlo o závažný počin, ktorý by sa dotkol aj tých amerických firiem, ktoré vyrábajú svoje tovary v Mexiku. Keďže si to uvedomili aj politici vo Washingtone, deň pred ich zavedením boli preto clá na jeden mesiac pozastavené. Zdá sa, že hrozba ciel vo výške 25 % funguje ako nástroj nátlaku voči mexickej vláde, ktorá v záujme ústretového prístupu USA pristúpila k viacerým ústupkom, napr. pri migrácii, vrátane toho, že posilní ochranu severnej hranice o 10-tisíc členov Národnej gardy.
Na rozdiel od Mexika sú štáty Južnej Ameriky menej závislé od obchodu s USA a aj preto sú ich obavy z colnej politiky Donalda Trumpa menšie. Hlavným obchodným partnerom Južnej Ameriky je dnes Čína, pre ktorú význam regiónu narastá aj vďaka tamojším surovinám a poľnohospodárskym výrobkom. Zásadne to cítiť v oblasti ťažby „nového bieleho zlata“ (lítium), ktorého väčšina známych rezerv sa nachádza práve v Andách – Argentína, Bolívia a Chile ich majú viac než celý ostatný svet dohromady. Ide o kov, ktorý je kľúčový pre energetickú transformáciu a o ktorý sa intenzívne zaujímajú nielen čínski investori, ale aj americkí podnikatelia na čele s Elonom Muskom. Región je kľúčovým dodávateľom aj ďalších zásadných surovín, napr. medi, striebra, atď. Okrem surovín je však Južná Amerika, najmä Brazília, aj významným exportérom poľnohospodárskej produkcie, a to ju ešte viac viaže na Čínu ako hlavného odberateľa daných komodít. Naopak, severoamerické poľnohospodárske koncerny pre ne predstavujú nebezpečného konkurenta, a preto im colná vojna medzi Čínou a USA vyhovuje. Pre juhoamerické štáty je zaujímavá aj nová obchodná dohoda medzi EÚ a združením Mercosur, ktorá má viaceré nedostatky, ale tiež zvyšuje ich nezávislosť od USA.
Panamský kanál
Asi najznámejším príkladom severoamerického imperializmu je téma Panamského prieplavu, o ktorý prezident Donald Trump prejavil záujem aj vo svojom inauguračnom prejave. Táto téma však zaujíma nielen USA a Panamu, ale aj ďalšie štáty Latinskej Ameriky, najmä Kolumbiu. Na tomto mieste nie je priestor pre podrobný popis histórie, ale faktom je, že štát Panama získal nezávislosť v roku 1903, keď bol predtým vždy v nejakej forme súčasťou susednej Kolumbie (Novej Granady). Lenže po tom, čo kolumbijský Kongres v auguste 1903 neratifikoval dohodu s USA o prenájme územia, na ktorom sa mal vybudovať kanál, vyhlásila Panama s vojenskou a diplomatickou pomocou USA nezávislosť a tú Washington uznal ešte v novembri 1903. Následne sa začala americká výstavba prieplavu, ktorý bol formálne otvorený v roku 1914. Ten bol síce vrátený Paname v roku 1999, avšak daná téma stále vyvoláva emócie tak v Paname, ako aj v susedných štátoch. Aj v reakcii na Trumpove výroky sa panamský prezident José Raúl Mulino vyjadril jasne, že suverenita Panamy nie je na predaj a práve kolumbijský prezident Gustavo Pedro ho v tejto veci výrazne podporil: „Budem stáť pri Paname a brániť jej suverenitu až do konca…“ Súčasne americkému prezidentovi pohrozil aj rastúcou migráciou.
Je očividné, že pri snahe silovo ovládnuť Panamský prieplav by Washington narazil na širší regionálny odpor, a preto začiatkom februára navštívil minister zahraničia Marco Rubio osobne Panamu (i ďalšie štáty regiónu) a pokúsil sa získať nejaké výhody rokovaním. Medzi USA a Panamou sa síce v poslednom desaťročí občas objavili problémy (napr. vydanie ex-prezidenta Ricarda Martinelliho), ale stredoamerická krajina zďaleka nepatrí k odporcom Washingtonu v oblasti. Po stretnutí s prezidentom Mulinom však minister Marco Rubio varoval, že USA prijmú opatrenia proti Paname, ak tá nezníži vplyv Číny na prieplav. Tlak USA mieri najmä proti čínskym investíciám do prístavov a terminálov, ktoré od roku 1997 prevádzkuje hongkongská skupina CK Hutchison. Prezident Panamy po rokovaní na jednej strane potvrdil, že prieplav prevádzkuje jeho krajina a bude to tak aj naďalej, súčasne však ponúkol optimalizáciu tranzitu amerických lodí cez Panamský prieplav. To si minister Marco Rubio vyložil ako prísľub, že americké lode budú môcť prechádzať Panamským prieplavom zadarmo, s takou interpretáciou však panamský prezident nesúhlasil. Dôležitý však bol prísľub Panamy, že neobnoví memorandum s Čínou z roku 2017 v rámci iniciatívy Novej hodvábnej cesty a zruší dohody s Čínou. Súčasne s iniciatívou Washingtonu podala skupina advokátov v Paname návrh na zrušenie koncesie pre CK Hutchison kvôli údajnému rozporu s panamskou ústavou.
Ako ďalej s Venezuelou?
Krajinami Latinskej Ameriky, voči ktorým vo svojom minulom volebnom období Donald Trump vystupoval najagresívnejšie, boli Kuba a Venezuela. Hneď po nástupe k moci v roku 2017 obnovil voči Kube sankcie, zrušené v roku 2015. Pokiaľ však išlo o zmenu režimu, prioritou sa nestala Kuba, ale Venezuela, a to najmä kvôli najväčším známym rezervám ropy na kontinente. Donald Trump už v auguste 2017 povedal, že „nevylučuje vojenskú operáciu“ vo Venezuele, k tej ale nakoniec neprišlo. Maximom v tejto súvislosti boli pokusy o ozbrojený prevrat: pokus predstaviteľov venezuelskej armády v apríli 2019 a najmä operácia Gideon z mája 2020, aj s účasťou bývalých „zelených baretov“ z USA. Okrem toho sa voči prezidentovi Nicolasovi Madurovi objavil i dronový útok z augusta 2018. Napriek týmto aktivitám sa však Trumpova administratíva pokúšala hlavne o presun moci „farebnou revolúciou“, pričom v roku 2019 uznala ako prezidenta Venezuely Juana Guaidóa. Súčasne stupňovala sankčnú politiku, ktorá prísne postihovala nielen štátnu ropnú spoločnosť PDVSA, ale aj zahraničné subjekty obchodujúce či dodávajúce tovary do Venezuely. V roku 2020 musela ukončiť svoju činnosť vo Venezuele i ropná spoločnosť Chevron. Trumpova administratíva ďalej postihovala osoby, ktoré sa pokúšali uskutočňovať obchod Venezuely s vonkajším svetom. Napr. súdny proces v USA s obchodníkom Alexom Saabom, ktorého vydanie si USA vynútili od Kapverd vojenskou demonštráciou, z neho urobil národného hrdinu a neskôr aj ministra priemyslu.
Nič z uvedených metód však k zmene režimu vo Venezuele neviedlo, a tak vo svojom novom volebnom období stojí Donald Trump pred dilemou, či v nátlakovej politike pokračovať alebo nie. Treba spomenúť, že 10. januára 2025 bol v Caracase opäť inaugurovaný Nicolas Maduro, ale na inaugurácii Donalda Trumpa o desať dní neskôr sa za Venezuelu zúčastnil jeho neúspešný protikandidát Edmundo Gonzáles. Toho USA uznávajú ako „zvoleného prezidenta“. Otázkou najbližšej budúcnosti bude, či ho Washington uzná aj ako „oficiálneho prezidenta“ a vytvorí tým projekt „Guaidó 2.0“. Oficiálne uznanie by ale znamenalo, že USA stratia manévrovací priestor voči Nicolasovi Madurovi a museli by rokovať s orgánmi Venezuely, ktoré nemajú v krajine žiadnu moc. V takom prípade by však len sotva mohli s Caracasom spolupracovať pri deportácii venezuelských migrantov. Tvrdé opatrenia proti migrantom sú prioritou novej americkej administratívy, i keď je paradoxom, že veľká časť migrácie z Venezuely bola spôsobená práve Trumpovou politikou „maximálneho tlaku“ počas prvého funkčného obdobia. Kvôli migrácii už s Nicolasom Madurom rokoval aj Trumpov osobitný vyslanec Richard Grenell a je zrejmé, že spolu pragmaticky prebrali viaceré témy.
Na maximálny tlak v minulom funkčnom období Donalda Trumpa reagoval Caracas snahou o diverzifikáciu zahraničného obchodu, to sa však podarilo iba čiastočne – a to aj kvôli obavám zahraničných partnerov zo sankcií USA. Ak by Trumpova administratíva zotrvala pri „maximálnom tlaku“, zrejme by to do budúcna posilnilo úlohu Číny vo venezuelskej ekonomike. Nielen vzhľadom na túto hrozbu dostala na konci roku 2022 firma Chevron výnimku na obnovenie ťažby a predaja ropy v spoločných podnikoch, budúcnosť spolupráce je však naďalej neistá. Pritom práve rozšírením vývozných licencií na ropu by mohol Donald Trump dosiahnuť značný ekonomický zisk i pokrok vo vzťahu s Venezuelou. Jednou z ciest k dialógu by bolo prerušenie prebiehajúcich právnych konaní, napr. dražby americkej dcérskej firme venezuelskej ropnej spoločnosti PDVSA Citgo, ktorú nariadil súd v Delaware. Značnou prekážkou pri zmiernení sankcií by však bola osoba ministra zahraničia Marca Rubia, ktorý je dlhodobým zástancom „maximálneho tlaku“ voči Venezuele. On sám sa zrejme bude usilovať dojem „maximálneho tlaku“ udržať i pri prípadnom obnovovaní ekonomickej spolupráce s Caracasom.
Pri Venezuele a celkovo Latinskej Amerike sa zrejme ukáže základný problém Trumpovej zahraničnej politiky – neschopnosť, resp. nemožnosť robiť ústupky. Donald Trump sa určite nechce vzdať imperiálnych ambícií, ktoré na americkom kontinente vyvolávajú odpor, práve naopak. On sám chce vystupovať z pozície sily a ústupky voči iným štátom regiónu by vplyvné médiá, ktoré ho dlhodobo nemajú v láske, označili za opustenie politiky „America first“. Samozrejme, to si staro-nový prezident uvedomuje a podobne ako na Ukrajine, ani v Latinskej Amerike nechce a nemôže vyvolávať dojem slabosti – práve to sa stane limitom jeho iniciatív.