V decembri 2023 nastúpil do funkcie prezidenta Argentíny Javier Milei, zástanca ideí libertarianizmu a tzv. anarchokapitalizmu. Avšak napriek tomu, že vo voľbách deklaroval oslabovanie štátu, práve on v prvom roku vlády skoncentroval obrovskú štátnu moc v podobe, v akej to Argentína 21. storočia nepoznala. Od polovice roku 2024 vládne prostredníctvom inštitútov núdzového stavu, ktorý mu umožňuje netransparentne privatizovať štátny majetok, obmedzovať základné práva iných, strhávať na seba zákonodarnú moc a viesť velikášsku zahraničnú politiku. Pri tom všetkom sa ale ideami „anarchokapitalizmu“ príliš neriadi… (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Zmocňovací zákon, núdzový stav a korupcia
Ekonomický úspech Argentíny?
Velikášska zahraničná politika
Ideológia alebo služba oligarchii?
Zmocňovací zákon, núdzový stav a korupcia
V decembri 2024 uplynul rok od nástupu Javiera Mileia do funkcie prezidenta Argentíny a v mnohých liberálnych médiách sa o jeho politike objavovali pochvalné vyjadrenia, dokonca aj na Slovensku. To, čo je však na jeho pôsobení najparadoxnejšie, je to, že okamžite po nástupe do funkcie zabudol na ideu „slabého štátu“, ktorú desaťročia hlásal a pokúsil sa skoncentrovať do svojich rúk v podstate diktátorskú štátnu moc, a to prostredníctvom návrhu zmocňovacieho zákona. Návrh zákona so 664 článkami sa skrátene nazýval „Ley Ómnibus“, lebo riešil extrémne široký okruh tém, od privatizácie cez dereguláciu a debyrokratizáciu až po nástroje na obmedzovanie ľudských práv (téme som sa venoval TU). Najdôležitejší bol článok 1, ktorým mal Národný kongres delegovať na výkonnú moc svoje právomoci v hospodárskych, finančných, sociálnych, bezpečnostných a mnohých ďalších otázkach. Prezident chcel týmto spôsobom ovládnuť zákonodarstvo, a to z dôvodu „verejnej núdze“. Vzhľadom na to, že „Ley Ómnibus“ bol doslova totalitný predpis a evokoval aj reminiscencie na nacistický zmocňovací zákon, vo februári 2024 ho Národný kongres vrátil navrhovateľovi.
Následne Javier Milei zákon upravil a predložil v inej podobe. Pri druhom pokuse postupoval opatrnejšie a niektoré excesy z neho vylúčil. Prepracovaný zákon o základoch a východiskách pre slobodu Argentínčanov mal aj skromnejší pracovný názov „Ley Bases“ a po schválení v Národnom kongrese obsahoval „iba“ 238 článkov – účinnosť nadobudol 9. júla 2024. Silný etatistický charakter predpisu sa však zachoval. Samozrejme, najdôležitejší bol článok 1, ktorým sa na jeden rok vyhlasoval „núdzový stav“ v oblasti správnej, finančnej, hospodárskej a energetickej; a mnohé právomoci parlamentu boli prenesené na prezidenta. Súčasťou zákona boli aj zoznamy podnikov určených na privatizáciu alebo na koncesie, najmä energetika, vodárne, cestné komunikácie, železnice a bane. Z pôvodného zoznamu boli napokon vylúčené len argentínske aerolínie, pošta, rozhlas a televízia. Zákon priniesol aj komplikácie pre financovanie verejných projektov samospráv, vytvoril predpoklady pre „flexibilizáciu“ pracovného práva a stimuly pre investície.
Keďže prezident Javier Milei disponuje v Národnom kongrese len malým počtom poslancov a senátorov, musel sa usilovať o podporu ostatných – od začiatku rokovaní o „Ley Bases“ preto vznikali podozrenia z korupcie. Avšak perspektíva masívnej privatizácie štátneho majetku dokázala presvedčiť oligarchov, aby sa usilovali získať pre zákon čo najviac hlasov. Nie je preto prekvapením, že za predpis hlasovali aj ľudia, od ktorých by to nikto nečakal. Jedným z nich bol aj stredoľavicový perónistický senátor Edgardo Kueider. Nuž a práve on bol v decembri pri prekročení hranice s Paraguajom prichytený v aute s nedeklarovanou hotovosťou 200 tisíc dolárov, ktorých pôvod nedokázal vysvetliť. V roku 2024 pritom absolvoval dlhú cestu do Paraguaja naozaj často… Senátor sa snažil tvrdiť, že peniaze patria jeho asistentke, ktorá s ním do Asunciónu cestovala, tá ho ale nepodržala. Paraguajské orgány tak senátora zadržali, zatiaľ čo v Argentíne ho pozbavili imunity. Tým sa síce vytvorili predpoklady pre trestné konanie, súčasne ale nastal ústavný problém: Pripomeňme, že „Ley Bases“ prešiel v Senáte iba tesnou väčšinou, keď pri pomere 36:36 rozhodla viceprezidentka Victoria Villarruel svojím hlasom. Pritom na základe zmocňovacieho zákona už Javier Milei pristúpil k nezvratným krokom, vrátane privatizácie štátneho majetku. Ak však Edgarda Kueidera usvedčia z korupcie, spochybní sa tým legitimita celého predpisu, čo môže viesť k vážnej ústavnej kríze.
Ekonomický úspech Argentíny?
Javier Milei pri nástupe do funkcie otvorene sľuboval politiku „motorovej píly“, a „orezanie“ výdavkov v rozpočte. Jeho prezidentské obdobie sa začalo devalváciou národnej meny z 366 na 800 pesos za 1 dolár, ako aj znížením vládnych dotácií na energetiku a dopravu. V obmedzovaní štátnych výdavkov pokračoval prezident po celý rok 2024, vďaka čomu sa mu podarilo zásadne znížiť výdavky štátu až o 30 % a predložiť prebytkový rozpočet. Jeho najväčším úspechom v oblasti ekonomiky sa ale stalo zníženie inflácie, ktorá bola chronickým problémom Argentíny. Zatiaľ čo decembri 2023 ešte dosahovala 25,5 % , o rok neskôr v decembri 2024 to bolo len 2,7 %. Argentínsky prezident začal tiež úzko spolupracovať s Medzinárodným menovým fondom a snaží sa z amerického dolára vytvoriť druhú argentínsku menu. Veľké očakávania sa spájajú s investíciami, ktoré by mali v najbližších rokoch do krajiny prúdiť a Javier Milei pripravil systém podpory pre veľké investície. Výrazné očakávania existujú pri ťažbe lítia, kde Argentína patrí ku krajinám s najväčšími rezervami na svete. I keď treba dodať, že v tejto oblasti je doteraz najväčším investorom Čína, voči ktorej má argentínsky prezident ideologické predsudky.
Javier Milei za svoj úspech považuje aj prepustenie 33-tisíc štátnych zamestnancov a zníženie počtu ministerstiev na polovicu. Lenže pokiaľ ide o túto debyrokratizáciu, krátkodobo to síce môže vyzerať ako úspech, mnohé negatíva a náklady sa však prejavia až v budúcnosti. Možno sa napr. domnievať, že zmena ministerstva životného prostredia na sekciu ministerstva vnútra a znižovanie úradníkov či systému kontroly v tomto rezorte je z krátkodobého hľadiska rozpočtovým prínosom, ale určite povedie k nákladom, ktoré sa prejavia až o niekoľko rokov, napr. kvôli rastúcej deforestácii. Podobne to vyzerá aj v oblasti vzdelávania, kde sa ministerstvo školstva tiež zmenilo na sekciu iného ministerstva, a znižovanie počtu štátnych zamestnancov v školstve môže spôsobiť budúce náklady. Niečo podobné platí aj pre oblasť vedy: ani tam výnosy neprichádzajú okamžite a „motorová píla“ Javiera Mileia už spôsobila protesty viacerých organizácií argentínskych vedcov. K negatívnym dôsledkom reforiem Javiera Mileia v roku 2024 patrí aj to, že miera chudoby v krajine dosiahla historické maximum – 52,9 % a úroveň miezd klesla o 3,7 %. V roku 2024 prišlo aj ku zníženiu argentínskeho HDP.
Velikášska zahraničná politika
Ako bolo uvedené, Javier Milei hlása tézu, že Argentína sa ocitla v situácii núdze, a preto musí pristúpiť k masívnemu znižovaniu výdavkov, prepúšťaniu štátnych zamestnancov a privatizácii štátneho majetku. Tieto tvrdenia ale zďaleka nezodpovedajú konaniu Argentíny v oblasti zahraničnej a obrannej politiky. Vláda totiž napriek vyhlásenému núdzovému stavu v ekonomike dokáže nájsť dosť prostriedkov na nové zbrane a usiluje sa zvýšiť výdavky z 0,5 % na 2 % HDP. Napr. aj v „núdzovom“ roku 2024 prišlo k nákupu 24 stíhačiek F-16, ktoré síce neboli nové, ale funkčné. Argentína sa pre tento nákup rozhodla i preto, že prezident vyhlásil cieľ stať sa „globálnym partnerom NATO“. Celkovo sa Javier Milei intenzívne snaží orientovať na USA, najmä z ideologických dôvodov. Ekonomické vzťahy Argentíny tomu ale nezodpovedajú, pretože najväčšími obchodnými partnermi krajiny sú Brazília a Čína, členovia BRICS. Treba uznať, že po pôvodných nezhodách s Čínou a tvrdeniach, že s komunistami nebude rokovať, našiel Javier Milei určitý modus operandi s Pekingom. Voči Brazílii však nediplomatický prístup pokračuje: argentínsky prezident sa pri prvej návšteve susedného štátu vyhol tamojšiemu prezidentovi a naopak, podporil lídra opozície na jeho akcii…
Súčasťou orientácie na USA sú aj jednoznačné postoje Argentíny v prospech Ukrajiny a Izraela. Argentína ešte v roku 2022 ruskú agresiu odsúdila, ale rozhodla sa pri vojne ďalej neangažovať. Javier Milei však túto politiku zmenil a zapojil sa do Kontaktnej skupiny pre pomoc Ukrajine, pričom sa jej snažil pomôcť humanitárnymi dodávkami a zbraňami. Prišlo k darovaniu vrtuľníkov Mi171E a vláda plánovala poslať na Ukrajinu aj päť bojových lietadiel Super Étendard. Minister obrany Luis Petri zašiel dokonca tak ďaleko, že v júni 2024 povedal: „Argentína nie je v tomto konflikte neutrálna.“ Následne však prišlo k ostrej reakcii Ruska, a tak Argentína nakoniec bojové lietadlá Ukrajine nedodala. Pri ukrajinskej vojne sa Javier Milei snaží konať podobne ako USA a štáty EÚ, v otázke podpory Izraela však zachádza ešte oveľa ďalej. V roku 2024 demonštratívne navštívil Izrael, kde mu vyslovil plnú podporu, sľúbil presunúť ambasádu do Jeruzalema a v novembri 2024 s Izraelom dokonca podpísal memorandum o vojenskej spolupráci. Urobil tak tesne po tom, čo Medzinárodný trestný tribunál vydal zatýkací rozkaz na Benjamina Netanyahua – zjavne s úmyslom podporiť izraelského premiéra. Samozrejme, pre takéto kroky nemá Javier Milei v argentínskej spoločnosti podporu.
Ideológia alebo služba oligarchii?
Z uvedeného je zrejmé, že prezident Javier Milei rád provokuje, miluje situácie, keď je stredom pozornosti a občas sa správa ako „neriadená strela“. Pred prezidentskými voľbami 2023 však presvedčivo hovoril o slabom štáte, čo zaberalo, pretože Argentínčania byrokraciu príliš nemilujú a nepáčili sa im ani intenzívne štátne zásahy počas obdobia pandémie. Keď sa však Javier Milei ocitol pri moci, začal vládnuť prostredníctvom núdzového stavu a pri obrovskej koncentrácii štátnej moci. Jeho nadužívanie núdzového stavu vytvorilo autoritatívny model, pri ktorom sa riadne ústavné pravidlá neaplikujú a porušujú sa základné práva občanov. Skúsme si predstaviť, že by niečo podobné po voľbách 2023 urobil zástanca silného štátu Robert Fico a kvôli konsolidácii verejných financií by vyhlásil núdzový stav, keďže hrozia veľké finančné škody. A následné protesty lekárov či učiteľov by vláda potlačovala inštrumentmi núdzového stavu… V Argentíne však neprišlo ani k „anarchokapitasitickému“ znižovaniu vplyvu právnych predpisov pri regulácii spoločenských vzťahov, naopak, prijímajú sa „superzákony“ ako „Ley Bases“. Nepostupuje sa ani cestou odstraňovania represívneho aparátu štátu a Javier Milei ho naďalej posilňuje, napr. cez zbrojné výdavky. A už vôbec neprichádza k aplikácii libertariánskych predstáv o duševnom vlastníctve, ktoré sú napr. pri copyrighte menej reštriktívne než existujúce právne úpravy. Zdá sa, ako keby išlo len o realizáciu toho, čo vyhovuje záujmom národnej a nadnárodnej oligarchie.