Trochu prepálené reakcie ministra školstva Tomáša Druckera a sekundárne nahnevaný premiér Robert Fico pri tak jasnej veci ako je prienik dúhovej ideológie do škôl, svedčia len o jednom: o pravde, ktorá mala ostať skrytá. (standard.sk)
V našej kultúre je vyjadrením smútku a spoluúčasti čierna páska, podanie ruky a slová sústrasti, a nie dúhový odznak, pestrofarebné oblečenie či „deň pestrosti“. Smútok nad zmareným životom nevyjadrujeme ani preberaním ideológie zosnulého. Ale ideológia, tá si naopak vyžaduje symboly, farby, emócie… a zoznam nepriateľov, ako to urobil Európsky parlament, keď za smrť na Zámockej ulici vinil (menovite) Alianciu za rodinu a cirkev.
Minister Drucker netypicky tvrdo reagoval na videá Republiky, ktorá sa ohradila proti dúhovým odznačikom na trenčianskom gymnáziu. Rozumiem určite aj nahnevanosti Roberta Fica, ktorý sa rozhodol byť tvrdým oponentom progresivizmu a v rámci tohto zápasu sa mu vyčíta podľa jeho slov to, že nevie o každej besiedke v škole. To problém skutočne nie je. Problém je skôr to, čo sa deje – respektíve nedeje – na ministerstve školstva.
Pritom k tejto situácii vôbec nemuselo dôjsť. Stačilo, aby minister nevydával nejasné správy o tom, že podporuje gymnázium v tejto veci a reagoval len jednoducho a jasne: smútok áno, dúhové odznaky nie. Prípadne, ak aby metodicky usmernil svoje podriadené organizácie a zastal sa učiteľa, ktorého škola cez takzvané „podporné opatrenia“ nútila oslovovať žiaka zámenami opačného pohlavia. Áno, aj to sa nám stalo na našom Slovensku.