USA nechali sýrskym džihádistom voľný postup. Pamätáme sa na správu Jakea Sullivana o tom, že al-Káida je v Sýrii na našej strane. Nový režim možno umožní Rusom zostať, aby znásobil svoje geopolitické možnosti, hovorí britský profesor Anatol Lieven. (standard.sk)
V nedeľu 8. decembra sa zrútil sýrsky režim Baas, ktorý od roku 1971 viedla rodina Asadovcov, keďže armáda sýrskych povstaleckých skupín – v rámci ofenzívy, ktorá sa začala len 10 dní predtým v blízkosti tureckých hraníc – vstúpila do hlavného mesta Damask a nenarazila na žiadny odpor sýrskej armády. Neskôr sa potvrdili správy, že prezident Baššár al-Asad odletel do bezpečia v Moskve, kam sa už presťahovala jeho rodina.
Povstanie zorganizovala a financovala turecká vláda a na jeho čele stála skupina Hajat Tahrír aš-Šám (HTS), predtým známa ako al-Nusra, sunnitská islamistická skupina s koreňmi v al-Káide a ISIS. Hoci americké ministerstvo zahraničných vecí označilo vodcu HTS Abú Muhammada al-Džawláního za teroristu a stále ponúka (v čase písania tohto článku) odmenu 10 miliónov dolárov za informácie vedúce k jeho dolapeniu, západné vlády a médiá reagovali na úspešné zvrhnutie režimu s radosťou. Mnohí sú však skeptickí. Napriek tomu, že al-Džawlání sa v posledných rokoch dištancoval od al-Káidy a ISIS a snažil sa napraviť svoj imidž na Západe, z povstaleckých frakcií sa stále hlasno ozývajú hlasy hlásajúce džihádistické postoje a už boli zaznamenané aj represálie voči sýrskym oponentom.
Typický refrén medzi západnými lídrami znie: al-Džawlání teraz hovorí správne veci, ale musíme sledovať, čo urobí. Zdá sa, že všetci sa zhodujú na tom, že nech už nový režim urobí čokoľvek, Sýrčania čelia radikálne neistej budúcnosti – majú zdevastované hospodárstvo, prakticky celá sýrska vojenská infraštruktúra bola zničená izraelskými leteckými útokmi bezprostredne po štátnom prevrate a existuje silný potenciál pre sektárske násilie medzi rôznymi frakciami a zahraničnými mocnosťami, ktoré teraz kontrolujú rozsiahle časti sýrskeho územia.
Rovnako ťažko sa predpovedá, aký vplyv to bude mať na širší región a na zúčastnené zahraničné subjekty. Vo veľmi komplikovanom scenári, ktorý vznikol, sa v súčasnosti viacerí štátni a neštátni aktéri považujú za víťazov alebo porazených v tomto významnom vývoji. Turecko, Izrael a Spojené štáty sa považujú za hlavných víťazov, prinajmenšom v krátkodobom horizonte, zatiaľ čo Irán, Hizballáh a v menšej miere Rusko sa považujú za porazených. Zdá sa, že tradiční nepriatelia Turecka, Kurdi na severovýchode Sýrie, sa tiež dostali do ambivalentnej pozície, keďže Turecko získalo prevahu a dlhodobá podpora Kurdov zo strany USA je trochu otázna.