Kanadský Slovák Vojtech Mirga nám poslal svoj preklad Solženicynovej slávnej eseje publikovanej v roku 1974. Radi ju uverejňujeme spolu s úvodom, ktorý čitateľom nielen priblíži pána Mirgu a jeho aktivity v emigrácii, ale hlavne v krátkosti osvetlí, prečo je odkaz predkladaného Solženicynovho textu naďalej dôležitý.
Úvodná poznámka prekladateľa
Volám sa Vojto Mirga, prednedávnom som oslavoval svojich 80 rokov. V Kanade, kde žijem už vyše 50 rokov (z toho asi 25 vo Východnom Ontáriu), som prešiel rozličnými zamestnaniami v súkromnom podnikaní a neskôr v rozhlasových a tlačených médiách. Zo Slovenska som odišiel v lete 1973 a do Kanady som dorazil 17. novembra toho istého roku, dátum, ktorý si iste pamätajú osobne postarší čitatelia a s nimi azda aj množstvo iných Slovákov, ktorí, presne o 16 rokov neskôr, štrngali kľúčmi na námestí SNP v Bratislave.
V tom čase som pracoval ako redaktor Kanadského zahraničného rozhlasu, v ktorom som bol, po istý čas, aj vedúcim vtedajšej Československej (bez pomlčky) redakcie. Dôvod, prečo Vám píšem tento úvod nie je však spomienka na moje osobné životné jubileá, ale na jubileum, na ktoré by si mali v tomto čase spomínať všetky civilizované krajiny, ibaže, takmer s istotou to môžeme predpovedať, azda okrem Ruska, si na to nespomenie nikto. Pokiaľ ide o Slovensko a jeho média, nemám veľkú nádej na nejakú zmysluplnú a celkom iste nie reflexívnu úvahu o veľkej udalosti z februára 1974, zaznamenanú v tom čase na prvých stránkach všetkých významných denníkov vtedajšieho západného sveta hneď po tom, čo ho brežnevovské politbyro zbavilo sovietskeho občianstva a cez Západné Nemecko vyhostilo z „Tábora mieru“. Bola to, popri veľdiele „Súostrovie Gulág“ najznámejšia esej, v tom čase legendárneho vyhnanca a nobelovského autora, Alexandra Solženicyna, ktorú západné média s nadšením opublikovali v čase jeho vyhostenia. Je to esej „Žiť nie po lži“ (v ruskom origináli to znie skoro rovnako – Žiť ňe po lži). Moja predpoveď o tom, že len málokto bude v terajších časoch hovoriť či písať o Solženicynovi, je založená aj na tom, že všemocný Google (verzia v angličtine) nemá v súčasnosti ani potuchy o tejto eseji, rovnako ani Wikipedia, aj keď je v jeho životopise množstvo iných, často podrobných, osobných detailov.
Predtým než prejdem k samotnej eseji chcem čitateľov ešte oboznámiť s okolnosťami jej prvej publikácie v slovenskej zahraničnej tlači. Nakoľko mi je známe, po prvýkrát „Žiť nie po lži“ v slovenskom preklade sme uverejnili v máji 1987 v štvrťročníku POHĽADY, ktorého som bol šéfredaktorom. Tento štvrťročník, vydávaný Slovenskou spoločnosťou pre vedu a kultúru, bol aj médiom pre niektorých vtedajších slovenských disidentov, akým bol napr. Ján Čarnogurský. Keďže sme ho (bezplatne) posielali aj na 50 významných adries v Československu, (ako napr. ÚV-KSČ, ÚV-KSS, ministerstvá kultúry, Matica Slovenská, Spolok slovenských spisovateľov, Slovenské pohľady a iné prominentné denníky a časopisy, prominentné osobnosti, etc., etc.), režim ich likvidoval a vytvoril si svoj vlastný distribučný zoznam. Boli to naozaj vzrušujúce časy. Poniektorí odvážnejší slovenskí občania si nechali posielať Pohľady na adresy v Maďarsku ba aj v NDR a boli aj takí, zriedkaví návštevníci Západu, ktorým sa podarilo prepašovať fyzické výtlačky Pohľadov pri návrate na Slovensko. V osobitnej prílohe k Pohľadom z mája 1987, v mojom preklade, po prvý krát v slovenčine vôbec (pravdaže s výnimkou legendárneho „Jedného dňa v živote Ivana Denisoviča“ z r. 1962, za éry Nikitu Chruščeva) vyšla historická esej jedného z velikánov ruskej literatúry 20. storočia Alexandra Solženicyna o tom, ako sa má človek, žijúci v beznádejnosti „socialistického raja“, vyporiadavať s obludnou chimérou oficiálnej a všadeprítomnej lži.
Chcem ešte dodať, že aj napriek veľkým rozdielom vo svetových spoločenských, politických, technologických, ekonomických a globálno-politických okolnostiach medzi dneškom a svetom spred 50-tich rokov, paralely ostávajú nezmenené. Pred päťdesiatimi rokmi Solženicyn adresoval svoju výzvu iba obyvateľom vlastnej krajiny. Dnes by ju musel adresovať obyvateľom celého tzv. Slobodného sveta. Niekdajšia, oveľa staršia, komunistická forma viditeľnej a násilnej kontroly nad ľuďmi sa teraz už premenila na masový a dobrovoľný súhlas zopár miliárd technicky slobodných občanov so systematickou politikou podvodu a neustálych zvodných reklám. Som si teda istý, že pre ľudí dobrej vôle bude esej Alexandra Solženicyna „Žiť nie po lži“ aj po päťdesiatich rokoch rovnako aktuálna.
Alexander Solženicyn: Žiť nie po lži
Kedysi sme nesmeli ani šeptať. Teraz, hľa, píšeme a čítame Samizdat a pri stretnutiach, počas fajčiarskych prestávok, na chodbách vedecko výskumných inštitútov, sa už jeden druhému posťažujeme. Čo to len oni s nami stvárajú, kde nás to len ťahajú! I nepotrebné kozmické chvastúnstvo, zatiaľ čo naše biedne domy sú na rozpadnutie, i upevňovanie ďalekých divokých režimov, i rozdúchavanie občianskych vojen; i bezhlavo si vypestovali Mao-Tze Tunga (za naše mozole) a nás aj naňho poženú a budeme musieť ísť, veď čo si počneme? A súdia koho chcú a zdravých ľudí zatvárajú do blázincov – to všetko oni, a my sme bezmocní.
Už to dochádza do najhlbšieho dna, už sa na nás navaľuje všeobecná duchovná smrť a fyzická už-už možno tiež vzbĺkne a a spáli nás i naše deti – a my, tak ako predtým, sa stále zbabelo usmievame a nejasne ľapoceme: „A akože my môžeme tomu zabrániť? Veď nemáme moc“.
Tak beznádejne sme sa odľudštili, že za momentálne skromné živobytie sa vzdávame všetkých princípov, odovzdávame svoju dušu, všetku námahu svojich predkov a všetky možnosti pre potomkov, len aby sme nenarušili svoju úbohú existenciu. Nezostala v nás ani tvrdosť, ani hrdosť, ani plameň v srdci. Dokonca sa ani nebojíme všeobecnej atómovej smrti, nebojíme sa ani tretej svetovej vojny (možnože sa spraceme do nejakej štrbiny?), bojíme sa iba prejavov občianskej odvahy! Len aby sme sa neodtrhli od stáda, len neurobiť individuálny krok, lebo čo ak by sme sa zrazu ocitli bez bielych žemlí, bez plynovej prípojky, či bez povolenia pobytu v Moskve?
Už toľko vtĺkali do nás na politických krúžkoch, že to do nás celkom vrástlo, vystačí nám to aj na sto rokov: prostredie, sociálne podmienky, ich sa nezbavíš, bytie určuje vedomie, čo my za to môžeme? Veď my nemôžeme za nič.
Ibaže my môžeme VŠETKO! Ibaže klameme sami seba, aby sme sa uspokojili. Nie sú to žiadni oni, čo sú všetkému na vine, ale my sami a len MY!
Namietnu: Veď naozaj, nič sa nedá vymyslieť. Zapchali nám ústa, nepočúvajú nás a nepýtajú sa nás. Akože ich môžeme prinútiť, aby nás počúvali?
Presvedčiť ich – nie je možné.
Najprirodzenejšie by bolo nezvoliť ich, avšak v našej krajine voľby nebývajú.
Na Západe ľudia poznajú štrajky a protestné demonštrácie, no my sme príliš ubití, bolo by to pre nás strašné: akože tak odrazu nechať prácu, akože tak odrazu, z ničoho nič vyjsť na ulicu?
Za posledné storočie trpká ruská história už skúsila všetky iné osudné cesty a tým väčšmi vidno, že to nie je pre nás. A naozaj, ani to nie je potrebné! Teraz, keď už všetky topory svoje dorúbali, keď všetko posiate už vzišlo, vidíme ako poblúdili, ako sa pošpinili tí mladiství samoľúbci, ktorí si mysleli, že terorom, krvavým povstaním a občianskou vojnou urobia našu krajinu spravodlivou a šťastnou. Nie! Ďakujeme vám otcovia „osvety“! Teraz už vieme, že odpornosť metód sa rozmnožuje v odpornosti výsledkov. Naše ruky nech ostanú čisté!
Tak ako teda, kruh sa uzavrel? A naozaj niet z neho východiska? Naozaj nám nič iné neostáva len nečinne čakať, že sa zrazu stane niečo samo od seba?…
Ibaže nikdy sa „to samo“ od nás neodlepí keď ho naďalej, každý deň, budeme priznávať, oslavovať a upevňovať, ak sa sami neodlúčime aspoň od jeho najcitlivejšieho bodu.
Od LŽI!
Keď násilie vtrháva do pokojného ľudského života, jeho tvár plápola od sebadôvery a ono samo nesie na svojej zástave a kričí: „Ja som NÁSILIE! Rozíďte sa, rozostúpte, ináč rozdlávim“! Lenže násilie rýchle starne, len pár rokov a už si nie je isté samo sebou a, aby sa udržalo, aby vyzeralo slušne, vždy si priberá za spojenca LOŽ. Pretože násilie, okrem lži, sa nemá čím prikryť a lož sa môže udržať len násilím. A nie každý deň a nie na každé plece kladie násilie svoju ťažkú tlapu. Násilie od nás žiada iba pokorenie sa pred lžou, každodennú účasť na lži a toto je celé naše poddanstvo.
Lenže práve tu sa skrýva nami zanedbávaný, najjednoduchší a najdostupnejší kľúč k nášmu oslobodeniu: OSOBNÁ NEÚČASŤ NA LŽI! Nech lož pokrýva všetko, nech vládne nad všetkým, no v tom najmenšom sa vzoprime. Nech si vládne, ale NIE CEZO MŇA!
To je tá štrbinka v zdanlivom kruhu našej nečinnosti, najľahšia pre nás a súčasne najzničujúcejšia pre lož. Lebo keď sa ľudia odvracajú od lži, tá jednoducho prestáva existovať. Tak isto ako nákaza, lož môže existovať iba v ľuďoch.
Nevyzývajme sa, nedozreli sme ešte na to, aby sme vyšli na námestia a tam rozhlasovali pravdu a nahlas hovorili, čo si myslíme. Nie je to potrebné, to by bolo strašné. Avšak odmietnime aspoň hovoriť to, čo si nemyslíme!
Toto je práve naša cesta, najľahšia a najdostupnejšia pri našej, všetkým preniknuvšej organickej zbabelosti, oveľa ľahšia než (je strašné na to čo i len pomyslieť) Ghandiho cesta občianskej neposlušnosti.
Naša cesta: V NIČOM NEPODPOROVAŤ LOŽ VEDOME! Spoznajúc, kde je hranica lži (pre každého je táto hranica zatiaľ iná), vzdialiť sa od tejto gangrénovej hranice! Nezlepovať mŕtve kostičky a zošúpanú kožu ideológie, nezošívať zhnitú handru a sami budeme šokovaní ako rýchle a bezmocne lož opadne a to, čo je nahé sa aj svetu ukáže ako nahé.
A teda aj napriek našej nesmelosti, nech si každý vyberie: Či chce zostať aj naďalej uvedomelým služobníkom lži (ó, samozrejme, nie z náklonnosti k nej, len pre výživu rodiny a pre výchovu a vzdelanie detí v duchu lži) alebo či už prišiel preňho čas striasť sa jej a stať sa čestným človekom, dôstojným úcty i svojich detí i rovesníkov. A od toho dňa takýto človek?
Nenapíše, nepodpíše, neuverejní žiadnym spôsobom ani jednu frázu, prekrúcajúcu – podľa jeho mienky – pravdu;
Ani v súkromnom rozhovore, ani v prítomnosti mnohých ľudí takúto frázu nevysloví sám od seba, ani z našeptania, ani v úlohe agitátora, učiteľa, vychovávateľa, ani v divadelnej úlohe;
Obrazom, sochou, fotografiou, technicky, hudobne nezobrazí, nebude sprevádzať, nepreloží ani jednu jedinú myšlienku, ani jednu deformáciu pravdy, ktorú rozozná;
Neuvedie v reči, či v písanom texte ani jeden „významný citát“, aby polichotil, aby sa poistil, alebo pre úspech tejto práce, ak úplne nesúhlasí s citovanou myšlienkou alebo ak to nemá s dotyčnou prácou súvislosť;
Nedá sa prinútiť, aby išiel na demonštráciu alebo schôdzu, ak je to proti jeho želaniu a vôli. Nevezme do rúk a nezdvihne transparent či heslo, s obsahom ktorého plne nesúhlasí;
Nezdvihne ruku pri hlasovaní za návrh, v ktorý úprimne neverí. Nebude hlasovať ani tajne, ani otvorene za osobu, ktorú pokladá za nedôstojnú alebo pochybnú;
Nedá sa nahnať na schôdzu, na ktorej sa očakáva vynútené a skreslené prerokovanie otázky;
Okamžite opustí zasadnutie, schôdzu, prednášku, predstavenie, film, len čo počuje od rečníka lož, ideologickú hlúposť alebo nehanebnú propagandu;
Nepredplatí si, ani nekúpi v stánku také noviny alebo časopis, ktoré skresľujú informácie alebo zamlčujú pôvodné fakty…
Vymenovali sme, pravda, nie všetky možné a nevyhnutné spôsoby odklonu od lži. Avšak ten, kto sa začne očisťovať, čistým pohľadom ľahko rozozná aj ďalšie prípady.
Áno, na začiatku to bude zdanlivo nerovný boj. Niekto načas stratí prácu. Mladým, ktorí budú chcieť žiť podľa pravdy, to spočiatku veľmi skomplikuje ich mladý život. Veď aj skúšky na štúdiách sú naplnené lžou, treba si vybrať. Avšak pre nikoho, kto chce byť čestným, už neostalo východisko. My všetci, dokonca aj v tých najbezpečnejších technických vedách, sa každý deň stretneme aspoň s jedným zo spomínaných krokov a nebudeme sa mu môcť vyhnúť – pôjdeme alebo smerom k pravde alebo ku lži. Smerom k duchovnej nezávislosti alebo duchovného lokajstva. A ten, kto nemá dosť smelosti dokonca ani na obranu svojej duše, nech sa nechváli so svojimi pokrokovými názormi, nech sa nechvasce, že je akademik alebo národný umelec, zaslúžilý činiteľ, či generál – v takom prípade nech si sám sebe prizná: Som tchor a zbabelec, len aby som bol sýty a v teple.
Dokonca i pre nás – zatuchnutých – aj táto cesta, najmiernejšia zo všetkých spôsobov odporu, bude neľahká. Avšak o koľko je to ľahšie než upálenie sa alebo hladovka. Plameň sa nedotkne tvojho trupu, oči sa ti nevylejú od páľavy a čierny chlieb s čistou vodou sa vždy nájde pre tvoju rodinu.
Zradená nami, oklamaná a zaiste veľkolepá krajina Európy, Česko-Slovensko, či nám neukázala, že dokonca aj proti tankom ustojí nezakrytá hruď, ak v nej bije dôstojné srdce?
Že to bude neľahká cesta? Lenže najľahšia zo všetkých možných. Neľahká voľba pre telo, ale jediná pre dušu. Neľahká cesta a jednako, žijú už u nás ľudia, desiatky ľudí, ktorí celé roky dodržujú všetky tieto body, žijúc podľa pravdy.
A tak teda: Nebudete prvými, ktorí vstupujete na túto cestu – vy sa len PRIDÁTE! Tým ľahšia a tým kratšia pre nás všetkých sa ukáže táto cesta, čím viac z nás sa na ňu vydá! A keď nás budú tisíce, nebudú môcť s nikým nič urobiť. A keď nás budú desiatky tisícov, nespoznáme svoju krajinu!
A ak sa toho zľakneme, prestaňme sa žalovať, že nám ktosi nedá dýchať – to si my sami nedávame! Ešte sa prihnime, ešte počkajme kým naši bratia, biológovia pomôžu priblížiť čítanie našich myšlienok a pretvorenie našich génov.
Ak aj v tomto ostaneme zbabelí, potom sme bezvýznamní, beznádejní a to sa na nás vzťahuje puškinovské opovrhnutie:
…Načože sú stádam dary slobody?
…….
Ich následníkom, po všetky rody
Jarmo s hrkálkami a bič.
(Preklad z ruštiny: Vojto Mirga)