Dnešný deň je osudovým dátumom našej rodiny. 21. augusta 1968 šiel môj nebohý otec po svadobné obrúčky a len tak-tak sa vyhol guľometnej dávke. Presne o tri roky neskôr som sa narodil ja a pôrodník si v čase vrcholiacich politických čistiek dovolil zažartovať, že môj príchod na svet je politickou provokáciou… To je však asi tak všetko, o čom sa dá pri tomto dátume zažartovať…
21. august 1968 patrí k najtragickejším zlomom našich moderných dejín. Ako som však zdôraznil už vo včerajšom článku https://www.facebook.com/photo/?fbid=686997870139105&set=a.475941007911460, nemali by sme dovoliť, aby sa z celého obrodného procesu spomínalo len na inváziu, lebo v tom prípade sa okupantom podarilo zničiť nielen samotnú Pražskú jar, ale aj našu historickú pamäť. Žiaľ, 21. august už tri desaťročia slúži skôr na orgie antiruského šovinizmu ako na dôstojné vzdanie úcty obetiam zákerného prepadnutia Česko-Slovenska vojskami Varšavskej zmluvy. Hoci sa tento agresívny zásah do suverenity našej vlasti nedá ničím ospravedlniť, tak ako iné historické udalosti, aj tento treba vidieť v dobovom a medzinárodnom kontexte. Sovietska invázia nebola izolovaná a už vôbec nie bezprecedentná. V čase studenej vojny každá zo superveľmocí zasahovala vo svojej sfére vplyvu, a tak napríklad v tom istom období, kedy ZSSR prepadol ČSSR, Spojené štáty viedli vojnu proti Vietnamu, ktorá si nevyžiadala dvesto, ale dva milióny obetí.
Rovnako ako poznámka predsedu parlamentu Borisa Kollára, ktorý v narážke na Rusko vo včerajšom vysielaní TA3 povedal, že niektoré štáty majú intervencie v génoch, je až nechutne šovinistická, najmä ak uvážime, že počet rokov, kedy USA neviedli vojnu proti žiadnej krajine, sa počas ich takmer 250-ročnej histórie dá spočítať na prstoch jednej ruky. Tak ako je demagogické stotožňovať nacistickú Tretiu ríšu s dnešným Nemeckom a Sovietsky zväz s dnešným Ruskom, z podobných dôvodov je nenáležité zdôrazňovať, koľko Ukrajincov sa zúčastnilo na invázii z roku 1968. Nie, 21. august naozaj nie je alebo nemal by byť dňom nenávisti voči Rusku, ktorá sa tu, mimochodom, pestovala a zneužívala už pred ruskou agresiou voči Ukrajine. A už vonkoncom by sa tragické udalosti spred 55 rokov nemali porovnávať s dnešným vojenským konfliktom na východ od našich hraníc, pretože jeho príčiny, priebeh a najmä metódy sa tak diametrálne odlišujú od augusta 1968, že by to mohlo protagonistov Pražskej jari dokonca urážať.
Hlavnou príčinou, prečo ma neprestáva fascinovať ikonická snímka Ladislava Bielika z 21. augusta 1968, ktorá bola právom zaradená medzi 100 najdôležitejších fotografií 20. storočia, je jej prenikavá symbolická výpoveď o charaktere odporu proti okupácii. Muž s odhalenou hruďou pred hlavňou sovietskeho tanku by si zaslúžil až sochárske stvárnenie, pretože v skoncentrovanej podobe vyjadruje to najdôležitejšie posolstvo o spôsobe, akým naše obyvateľstvo čelilo invázii. Milan Kundera v slávnom článku „Český úděl“ (ktorý bol začiatkom nemenej slávnej polemiky s Václavom Havlom na prelome rokov 1968 – 69) vyzdvihol spôsob, akým sme v našich dejinách odopierali poslušnosť brachiálnej moci. Už počas národného obrodenia bola hlavnou zbraňou boja proti útlaku poézia, takže slovenský národ bol od počiatku svojej existencie spätý s kultúrou tak osudovo ako máloktorý ľud v Európe.
V tom je aj hlavný rozdiel oproti veľkým národom, ktoré sa nemučia otázkami o oprávnenosti svojej existencie. V porovnaní s nimi malý národ musí svoj význam neustále a opätovne vytvárať, lebo vo chvíli, kedy prestane tvoriť hodnoty, stratí oprávnenie existovať. Malý národ je vždy krehký a zničiteľný, preto je tvorba hodnôt spätá s otázkou jeho samotného bytia. A to je, mimochodom, aj dôvod, prečo tak vášnivo nesúhlasím s rozšíreným postojom politických strán, ktoré naposledy tlmočil jeden predstaviteľ Hlasu-SD, že keby mali dostať iba také rezorty ako kultúra a životné prostredie, účasť vo vláde by pre nich nemala zmysel. Práve naopak: tento národ, ktorý sa nikdy nebude vyznačovať veľkými vojenskými kontingentmi a obrovskou ekonomickou mocou, môže vyniknúť len vtedy, keď sa bude cieľavedome definovať vyspelou kultúrou. Práve preto Milan Kundera veril v historické poslanie malých národov, lebo „brána k ľudskosti je úzka a úbohé veľké národy ňou tak ťažko prechádzajú“… No ale to som už zasa odbočil.
Veľký český spisovateľ bol presvedčený, že pokus vytvoriť konečne a po prvý raz v dejinách socializmus bez všemocnej tajnej polície, so slobodou prejavu, s verejnou mienkou, ktorá je vypočutá, s politikou, ktorá sa o ňu opiera a s ľuďmi, ktorí sa zbavili strachu – „to bol naozaj pokus, ktorým sa Česi a Slováci po prvý raz od stredoveku postavili do stredu svetových dejín a adresovali svetu svoju výzvu“. Zmyslom tejto výzvy bolo ukázať, aké nesmierne demokratické možnosti ležia nevyužité v socialistickom spoločenskom projekte a rovnako ukázať, že tieto možnosti sa dajú rozvinúť iba vtedy, ak sa v plnej miere uvoľní svojbytnosť národa. Táto výzva stále platí. Bez nej by 20. storočie už nebolo 20. storočím. Bez nej by zajtrajší svet bol iným ako bude.
Význam Pražskej jari bol príliš ďalekosiahly, než aby mohol nenaraziť na odpor. Konflikt bol však príliš drastický a skúška, ktorou táto nová politika prešla, bola príliš krutá. Napriek všeobecnej verejnej mienke si však Kundera trúfa povedať, že význam „česko-slovenskej jesene“ bol možno väčší ako význam „česko-slovenskej jari“. Stalo sa totiž niečo, čo nikto nečakal. Naša verejnosť ten nápor okupačnej moci vydržala. Ustúpila síce, ale nezrútila sa. Vďaka jej metóde pasívnej rezistencie sa okupantom nepodarilo dosadiť pôvodne zamýšľanú „robotnícko-roľnícku vládu“ a museli s česko-slovenskými predstaviteľmi vyjednávať. Občania s nimi nespolupracovali, nevydali im svojich ľudí, odmietli im podať čo i len pohár vody, ukázať správnu cestu, premaľovávali tabule, aby ich dezorientovali. Národ sa nezľakol, stmelil sa a až do nástupu tvrdej normalizácie bol silnejší ako pred augustom 1968. V tomto všetkom videl slávny český spisovateľ nádej do budúcnosti.
Václav Havel sa v odpovedi tomuto podľa neho romantizujúcemu pohľadu vysmial a v rozpore s tým, čo si o ňom myslia jeho nekritickí až fanatickí prívrženci, neprejavil ani štipku svojho zvyčajne predstieraného idealizmu a zaujal k veci celkom pragmatický až cynický postoj. V jeho očiach bola Pražská jar iba „smiešnym provinčným mesianizmom“ a my vraj nevymyslíme nič lepšie ako primknúť sa k slobodnému Západu. Kundera v odpovedi poukázal na to, že názor Václava Havla a Gustáva Husáka, ktorý označil Pražskú jar za „romantické blúznenie“ je v podstate totožný, aj keď obaja vychádzajú z rozličných východísk. Už vtedy upozornil na to, že Havel si síce nerobí ilúzie o socializme, robí si ich však o tom, čo nazval „väčšinou civilizovaného sveta“, pričom zámerne prehliada, že na Západe skôr ako sloboda prejavu vládne „komerčný záujem a komerčný vkus“. A už tu prenikavo odhalil, že Havlovo myslenie nevyniká prenikavým rozborom situácie, nesnaží sa ho usvedčiť z omylu, ale predstaviť Kunderov postoj ako morálne menejcenný. Keď neskôr v kultovom románe Neznesiteľná ľahkosť bytia vytiahol pojem „morálny gýč“, myslel predovšetkým na Havla.
Václav Havel považoval Pražskú jar za uzavretú minulosť. Mal na to aj osobné dôvody – Dubček by mu síce poskytol istý kádrovo limitovaný status, ale nikdy nie majetky a moc. S tým sa dedič barrandovského impéria nemohol zmieriť. Jeho apologéti začali po roku 1989 svorne tvrdiť, že Havel spor s Kunderom vyhral, no s odstupom času, keď si prečítate argumenty obidvoch strán, nemôžete nevidieť, aké úžasne povrchné je myslenie budúceho prezidenta. Napokon, dnes už vieme, že rivalita Havla a Kunderu mala aj ľudsky veľmi nízke dôvody. Jej pozadie ozrejmila manželka spisovateľa Věra Kunderová:
„V roku 1976, rok po našej emigrácii, nás v Paríži pozval Pavel Tigrid na obed a zrazu povedal: „Pán Kundera, nepleťte sa do politiky.“ Zostali sme v šoku, prečo to hovorí, veď Milan žiadne politické ambície nemal. On chcel iba písať. Až neskôr sme pochopili, čo za tým bolo. Američania, ktorí boli napojení na Tigrida, vybrali ako vodcu protikomunistickej opozície Havla a mali obavy, že Milan, ktorý bol v zahraničí oveľa známejší, by chcel byť sám na čele politickej opozície. Odvtedy sa ho snažili pošpiniť, útočili na neho a urážali ho. A nenávisť voči nemu pretrvala aj po novembri 1989.“
Dnes už vieme, že to bol práve Pavel Tigrid, ktorý propagandisticky vyrobil z Havla „svetoznámeho dramatika“, hoci literárna úroveň jeho diel je pochybná. A vieme aj to, že v roku 1984, keď mal Kundera reálnu šancu získať Nobelovu cenu za literatúru, mu túto možnosť prekazil práve Václav Havel, ktorý na stretnutí Charty 77 predložil petíciu, aby sa stal ich kandidátom Jaroslav Seifert. Zdôvodnil to tým, že Jaroslav Seifert na ceremoniáli určite prehovorí k svetu a povie, k akému prenasledovaniu autorov dochádza v jeho krajine, kým Milan Kundera, ktorý bol k disidentsky zameranej angažovanej literatúre kritický, by to neurobil. Nobelovu cenu napokon naozaj dostal Jaroslav Seifert, ale do Štokholmu nešiel…
Ten, kto zahmlieva odkaz 21. augusta 1968 šovinistickými poznámkami na adresu Ruska, zámerne odvádza pozornosť od podstaty veci: že totiž našu krajinu v moderných dejinách nikdy neokupoval nepriateľ, ale vždy nás zradil spojenec. Či to už boli v roku 1938 Briti a Francúzi, v roku 1944 Nemci alebo v roku 1968 Sovieti. Táto historická skúsenosť by nás mala viesť k väčšej obozretnosti voči spojeneckým veľmociam, na ktoré sa stále slepo spoliehame. Bezpečnosť malého národa by sa vždy mala opierať o zdokonaľovanie medzinárodného práva, nie o zvyšovanie dôvery v mocného spojenca. Rovnako nám naša skúsenosť s okupáciou velí, že sme boli vždy slobodní len vtedy, keď na našom území neboli cudzí vojaci a len hlupák alebo kolaborant sa ich sem usiluje dobrovoľne priviesť. A predovšetkým, naša historická skúsenosť s nenásilným odporom, ktorá má svoje korene v postojoch Michala Miloslava Hodžu, slovenských tolstojovcov Alberta Škarvana a Dušana Makovického či v odvahe kňaza Jána Maliarika postaviť sa na javisko Národného divadla v Prahe a žiadať tamojšiu generalitu a rakúsko-uhorské politické špičky o ukončenie svetovej vojny – a ktorá vyvrcholila v pasívnom odpore počas augusta 1968 a v požiadavke nenásilia počas novembra 1989 – to všetko nás zaväzuje k tomu, aby sme nezneucťovali tento čistý odkaz porovnávaním so špinavou vojnou na Ukrajine. Odkaz 21. augusta je súčasťou tradície nenásilného odporu a odmietania cudzích vojsk, nie tradíciou podpory vojny, zbrojenia a militarizácie našej vlasti. Nedovoľme, aby sa na to zabudlo.