Napätie medzi Poľskom a Bieloruskom vzrástlo, dva bieloruské vrtuľníky narušili vzdušný priestor Poľska, v Bielorusku sú jednotky Vagnerovej skupiny, Varšava posiela na hranicu 10-tisíc vojakov, Lukašenko poveril svojho premiéra s Varšavou jednať. (standard.sk)
To všetko je však len úvod k tomu, čo dnes Bielorusko znamená na šachovnici. Málokto pochybuje, že rozhodujúce slovo budú mať veľmoci.
Bielorusko pôsobí raz ako slabý, raz ako dôležitý štát. Len relatívne nedávno média rozšírili zvesti o zhoršenom zdravotnom stave dlhodobého bieloruského diktátora Alexandra Lukašenka. Pochopiteľne, vyvolalo to vlnu hypotéz o budúcnosti celej krajiny, keďže v Minsku nemajú vyriešenú otázku nástupníctva. Hoci sa neskôr fámy ukázali ako veľmi prehnané, otázky zostali: Akým smerom pôjde Bielorusko ďalej? Čo čaká túto krajinu?
Chvíľami sa zdá, že sa už dostalo do väčšieho područia Ruska, a chvíľami sa zdá, že ani nie. S tým, ako sa spolu s Ruskom stalo Bielorusko v Európe vyvrheľom (viď blokáda športovcov), aký-taký kontakt s Minskom udržuje ešte Budapešť, aj to k veľkej nevôli Američanov a Západu. Súčasne s tým rastie napätie s Poľskom a Pobaltím. Inak povedané, situácia je neurčitá. A niečo také je to dosť typické pre krátke dejiny Bieloruska.
Neurčitá krajina
Podľa niektorých etnografov sa tento východoeurópsky národ sformoval v 17.-18. storočí, na základe konvergencie obyvateľstva susediacich častí Ruska, Poľska a Litvy, na územiach, kde sa usídlili potomkovia slovanských, baltských a finouhránskych kmeňov (sú aj iné koncepty). Nemali však štátnosť a až do 19. storočia si ani neuvedomovali svoju identitu. Aj pomenovanie a sebaidentifikácia, že sú „Bielorusmi“, sa ustálilo až koncom 19. storočia.
V roku 1919 Bielorusi uskutočnili prvý pokus a pokúsili sa vytvoriť samostatný štát. Dôsledkom bola Litovsko-Bieloruská republika, ktorá však prežila len niekoľko mesiacov. Potom vznikla „socialistická“ Bieloruská republika, ktorá sa nečakane stala spoluautorom až niekoľkých svetových historických udalostí. Tento „čerstvo upečený“ štát bol napríklad jedným zo štyroch zakladateľov Sovietskeho zväzu a po druhej svetovej vojne sa zúčastnil aj na založení OSN, kde Bielorusko dostalo trvalé miesto.
Takúto poctu si zaslúžilo vďaka mimoriadnemu príspevku Bielorusov k víťazstvu nad fašizmom a obrovským obetiam, ktoré Bielorusi vo vojne utrpeli. Preto Bielorusko, podobne ako Ukrajina, obsadilo miesto medzi vojnovými víťazmi, hoci vtedy tieto sovietske republiky nemali blízko k samostatnosti. Mnohí historici sa dodnes čudujú týmto rozhodnutiam, ktoré boli robené pod vplyvom emócií. Hneď po najhoršej vojne v dejinách ľudia aj svetoví lídri uvažovali v úplne iných kategóriách, ako je to teraz.
V Sovietskom zväze Bielorusko považovali za najbližší a k Moskve najlojálnejší subjekt zväzu. Dejiny však vedia mať zmysel pre iróniu a Bielorusko, tento spoluzakladateľ Sovietskeho zväzu, sa paradoxne stalo aj jeho hrobárom. Práve na jeho území prezidenti Ruska, Ukrajiny a Bieloruska podpísali Belovežskú dohodu o likvidácii Sovietskeho zväzu.
Potom sa Bielorusi, akoby vystrašení z toho, čo urobili, rovnako náhle vrátili do svojho obvyklého lojálneho stavu k Moskve. Kým nezávislá Ukrajina sa kyvadlovým spôsobom začala vzďaľovať od Ruska, Bielorusko sa k nemu, naopak, vzdorovito približovalo – až to viedlo k vytvoreniu nového (voľnejšieho) zväzu.
V superpozícii