Minister zahraničných vecí Miroslav Wlachovský pripomenul pätnáste výročie ruskej agresie proti Gruzínsku včera, siedmeho augusta. Je to pozoruhodný paradox. Siedmeho augusta totiž začalo strieľať gruzínske delostrelectvo, Rusi začali strieľať až ôsmeho. A tak si pripomíname ruskú agresiu o deň skôr, ako začali Rusi vojnu. O súvislostiach píše Vladimír Palko. (standard.sk)
V týchto dňoch si pripomíname pätnáste výročie od rusko-gruzínskej vojny. Vojnový konflikt sa začal 7. augusta 2008, skončil sa 12. augusta. Pred pätnástimi rokmi sa slovenskí občania v podstate nedozvedeli, čo sa v konflikte vlastne stalo. A z našej mainstreamovej politiky sa to nedozvedia ani teraz.
Oficiálna mainstreamová verzia je jednoduchá. Rusko, ako vždy, bolo agresorom a nevinnou obeťou ruskej agresie v roku 2008 bolo Gruzínsko.
Bolo to však značne inak. Dopredu upozorňujeme čitateľov, že určite netvrdíme, že by azda pravdou bola verzia, v ktorej si tieto krajiny vymenia úlohy toho dobrého a toho zlého. Nie. Bohužiaľ, pravdou je skôr to, že toho dobrého tam niet.
Vyjadrenie Ministerstva zahraničných vecí SR
Oficiálnu verziu udalostí z augusta 2008 pri príležitosti výročia podal slovenský minister zahraničných vecí Miroslav Wlachovský.
Dalo by sa povedať, že proti väčšine tvrdení ministra sa nedá namietať. Zavádzanie vyhlásenia spočíva v tom, čo bolo zamlčané. Totiž, keď sa to zamlčané vypovie, veci vyzerajú inak.
Ministrove výrazy ako „hrubé porušenie princípov Charty OSN, Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, ako aj o popretie základných noriem a princípov medzinárodného práva“ sú na mieste. „Vtrhnutie na zvrchované územie nezávislého štátu“, to tiež sedí.
Minister tvrdí, že Moskva tým chcela zastaviť euroatlantické smerovanie Gruzínska. Aj to je pravda, i keď cudný výraz „euroatlantické smerovanie“ mohol nahradiť úprimnejším priznaním, že Moskva chcela zabrániť vstupu Gruzínska do NATO. Ale vojenský vplyv USA v ďalšej krajine susediacej s Ruskom nevyzerá tak nevinne ako „euroatlantické smerovanie“.
Ak by minister nepoužil onen cudný pláštik, ale priamejšiu reč, bol by som mu za takú zmienku dokonca povďačný, lebo by ukázala, ako bukureštský samit NATO, ktorý sa konal tri mesiace pred vojnou, ukončil obdobie spolupráce medzi Západom a Ruskom a odštartoval svojím prísľubom členstva v NATO Ukrajine a Gruzínsku éru zbytočných vojen, ktoré boli (vôbec nie ospravedlniteľnou) reakciou na samit.
Spomínam si na to obdobie krátko po rusko-gruzínskej vojne, keď mi tak pomaly a nejasne začalo dochádzať, že ak budú USA ďalej tlačiť na členstvo Ukrajiny v NATO, tak nejaký podobný konflikt hrozí i na Ukrajine.
Poďme na to podstatné, čo naša oficiálna politika o vojne spred pätnástich rokov zamlčiava.
Predovšetkým, vojnu nezačalo Rusko
Našinec, ktorý je odkázaný na naše oficiálne zdroje, nemá šancu dozvedieť sa hádam tú najpodstatnejšiu vec o vojne v roku 2008.
A síce, že tú vojnu nezačalo Rusko.
Veľa hodín predtým, než ruské tanky a obrnené transportéry prekročili gruzínske hranice, totiž gruzínska armáda vtrhla do Južného Osetska.
Južné Osetsko bolo súčasťou Gruzínska, čo uznával roky celý svet vrátane Ruska. Medzi Osetíncami a Gruzíncami však trval už storočie konflikt, ktorý z času na čas prerastal do vážneho, až vojnového násilia.
V čase pred 7. augustom 2008 bolo Južné Osetsko gruzínskym územím už len formálne. Na Južnom Osetsku v súlade s Dagomyskými dohodami z roku 1992 zabezpečovali pokoj Zmiešané mierové sily, zložené z ruských, osetských a gruzínskych vojakov.
Aj by sa dala chápať snaha Gruzínska o obnovenie vlády nad územím Južného Osetska, ale gruzínsky prezident Saakašvili sa o to pokúsil vojenským útokom na stredisko Južného Osetska Cchinvali, pri ktorom sa logicky dostali do konfliktu gruzínske vojsko a ruskí mierotvorcovia. Podľa Ruska sa prvými obeťami na ruskej strane stali práve niekoľkí ruskí vojaci zo Zmiešaných mierových síl.