Jozef z Arimatey, majiteľ novučičkého hrobu, do ktorého pochovali telo Ježiša Krista, čelil kritike židovského Synedria. Súkmeňovci mu nevedeli odpustiť, že práve on poskytol svoj hrob buričovi. Jozef sa však bránil prorockým argumentom: „Prečo sa tak vzrušujete, veď je to len na víkend.“ (standard.sk)
Táto jednoduchá nekánonická anekdota každoročne sprevádza slávenie vážnych kánonických udalostí. Môže poslúžiť ako memento, aby tieto udalosti neohraničil iba jeden víkend. Možno aj preto nám pohľad do histórie ukazuje, že k dňom Kristovej smrti a vzkriesenia sa pridala 40-dňová veľkopôstna príprava s detailne prepracovaným bohoslužobným obsahom.
Nie je to len na víkend…
Vyvrcholenie tohto obdobia predstavuje práve Veľký či Svätý týždeň, do ktorého kresťania vstupujú Palmovou alebo Kvetnou nedeľou. Latinská cirkev pri názvoch jednotlivých dní prešla v roku 2022 reformou, gréckokatolíci si svoje pôvodné názvy ponechali. Oveľa dôležitejší ako názvy je však spomínaný obsah tohto Veľkého týždňa. Povrchný pohľad na liturgický program môže odrádzať pre vysokú časovú dotáciu, s ktorou býva spojený. Dôvod je však prozaický. Dlhý čas bohoslužieb nám pomáha prepnúť „režim“. Strácame schopnosť hladkého prechodu z profánneho režimu do duchovného; jednoducho potrebujeme viac času. Toto je prvá vec, ktorú si uvedomujem pri sťažnostiach na dĺžku liturgických modlitieb Veľkého týždňa.
Potrebujeme čas na prežitie udalostí, ktoré nie sú len spomienkou na minulosť. Boží Syn trpel a zomrel v ľudskom tele z lásky k nám, ale táto láska sa neskončila v okamihu jeho smrti. Dnes je rovnako skutočná ako vtedy a to nám dovoľuje povedať, že dnes Ježiš skutočne zomiera a vstáva z mŕtvych za nás. Je tu prítomná viera, že všetko, čo Boh pre nás robí, robí definitívne a presahuje to hranice priestoru a času. A nám je dovolené mať na tom účasť cestou nášho liturgického života.