A poznámka o tom, kto chýbal na pochode Hrdí na rodinu. (standard.sk)
Keď sa v roku 2011 asi dva tucty signatárov ohradili proti tomu, aby zahraničné ambasády podporovali ideologický dúhový pochod, výsledkom bol mierny úspech a tri stredoeurópske štáty sa do podpory akcie prestali zapájať. V tomto roku to, žiaľ, už neplatí. Napriek tomu by som sa rád poďakoval pánom veľvyslancom Csabovi Baloghovi a Krzysztofovi Strzałkovi za to, že tomuto neblahému trendu čelia.
Najskôr krátky kontext.
V sobotu sa konal v Bratislave Dúhový Pride, akcia, ktorej účastníci a podporovatelia veria, že na Slovensku je neoprávnená nerovnosť práv, ak dve osoby rovnakého pohlavia nemôžu vstúpiť do manželstva, či inak nazvaného manželského zväzku, prípadne si adoptovať deti. Akcia sa tiež vo svojich vystúpeniach snažila túto diskrimináciu ilustrovať dvojnásobnou vraždou na Zámockej ulici, ku ktorej došlo minulý rok.
V Štandarde sme už publikovali sériu textov, kde sme ukázali, že Juraj Krajčík, vrah zo Zámockej ulice, bol radikalizovaný americkou neonacistickou scénou, pričom z jeho konania nemožno odvodiť, že by slovenská spoločnosť bola voči homosexuálom netolerantná. Krajčík chcel pôvodne zavraždiť premiéra Hegera, prípadne príslušníkov židovskej menšiny. Bol ťažkým antisemitom adorujúcim terorizmus, jeho teroristický čin teda nevypovedá o stave slovenskej spoločnosti, ale iba o ňom. Vec by sa mala riešiť ako bezpečnostný problém, ako je možné, že sa takýto jedinec dostal k strelnej zbrani a či naše tajné služby o jeho radikalizácii a napojení na americkú nacistickú scénu vedeli, respektíve odstrániť nedostatky, aby k podobným chybám nedochádzalo. Z témy sa, žiaľ najmä pričinením prezidentky Čaputovej a médií, stala ideologická a nie bezpečnostná otázka. Dodnes preto nepoznáme odpoveď, či – a prípadne čo – slovenské tajné služby o mladom teroristovi vedeli. Slovenský parlament sa navyše s takmer ústavnou väčšinou hlasov ohradil voči takej ideologickej kritike z Európskeho parlamentu, akú pestujú predstavitelia dúhového hnutia a prezidentského paláca.
Ukázali sme tiež, že neplatí predpoklad, že krajiny, ktoré majú progresívnu legislatívu nepoznajú nenávistné prejavy alebo teroristické útoky voči homosexuálom. Je to skôr naopak, v štátoch ako USA, Nórsko, Francúzsko, Británia či Holandsko dochádza častejšie k takýmto útokom a vraždám, ako je to v západných krajinách, ktoré progresívnu legislatívu nemajú a manželstvo chránia (Poľsko či iné východoeurópske štáty). Viac sme sa tomu venovali v samostatnom texte.
Chcel by som preto oceniť a poďakovať sa J.E. Krzysztofovi Strzałkovi, veľvyslancovi Poľska, a J.E. Csabovi Baloghovi, veľvyslancovi Maďarska, že tomuto mediálnemu a ambasádorskému tlaku nepodľahli a naďalej sa držia zlatého pravidla, že sa ako zástupcovia cudzích štátov nemiešajú do vnútropolitickej a ideologickej debaty na Slovensku.
Hoci sa toľko hovorí o právach a diskriminácii, všetci vieme, že práve ten váš postoj je odvážnejší. Vážime si to.