Tento článok rozoberá pravdepodobný vývoj vojny na Ukrajine. Budem sa venovať dvom hlavným otázkam.
Po prvé, je možná zmysluplná mierová dohoda? Moja odpoveď je nie. Sme vo vojne, kde sa obe strany – Ukrajina a Západ na jednej strane a Rusko na strane druhej – navzájom vnímajú ako existenčnú hrozbu, ktorú treba poraziť. Vzhľadom na maximalistické ciele všade naokolo je takmer nemožné dosiahnuť funkčnú mierovú dohodu. Okrem toho, medzi oboma stranami existujú nezlučiteľné rozdiely, pokiaľ ide o územie a vzťah Ukrajiny so Západom. Najlepším eventuálnym výsledkom je zmrazený konflikt, ktorý sa môže ľahko opäť zmeniť na horúcu vojnu. Najhorším možným výsledkom je jadrová vojna, ktorá je nepravdepodobná, no nemožno ju vylúčiť.
Po druhé, ktorá strana pravdepodobne vyhrá vojnu? Rusko vojnu nakoniec vyhrá, hoci to nebude rozhodné víťazstvo. Inými slovami, nedobyje celú Ukrajinu, čo je nevyhnutné na dosiahnutie troch cieľov Moskvy: zvrhnutie režimu, demilitarizácia štátu a prerušenie bezpečnostných väzieb Kyjeva so Západom. Skončí sa to však anexiou veľkej časti ukrajinského územia a zároveň premenou Ukrajiny na nefunkčný, rozpadnutý štát. Inými slovami, Rusko získa škaredé víťazstvo.
Skôr než sa budem priamo zaoberať týmito otázkami, je potrebné uviesť tri úvodné body. Pokúšam sa predpovedať budúcnosť, čo nie je ľahké, keďže žijeme v neistom svete. Netvrdím teda, že mám pravdu; v skutočnosti sa niektoré moje tvrdenia môžu ukázať ako nesprávne. Navyše nehovorím, čo by som chcel, aby sa stalo. Nepodporujem jednu ani druhú stranu. Len hovorím, čo si myslím, že sa stane, keď sa vojna posunie vpred. A nakoniec, neospravedlňujem ruské správanie ani činy žiadneho zo štátov zapojených do konfliktu. Len vysvetľujem ich konanie.
Prejdem k podstate.
Kde sme dnes
Aby sme pochopili, kam vojna na Ukrajine smeruje, musíme najprv zhodnotiť súčasnú situáciu. Je dôležité vedieť, ako traja hlavní aktéri – Rusko, Ukrajina a Západ – uvažujú o existenčných hrozbách a ako koncipujú svoje ciele. Keď však hovoríme o Západe, máme na mysli najmä Spojené štáty, pretože ich európski spojenci v otázke Ukrajiny dostávajú pokyny z Washingtonu. Je tiež nevyhnutné chápať aktuálnu situáciu na bojisku. Dovoľte mi, aby som začal tým, ako je ohrozené Rusko a aké sú jeho ciele.
Hrozba pre Rusko
Od apríla 2008 bolo jasné, že Rusi vnímajú snahy Západu dostať Ukrajinu do NATO a urobiť z nej západný nárazník na ruských hraniciach ako existenčnú hrozbu. Prezident Putin a jeho zástupcovia to opakovane zdôrazňovali v mesiacoch pred ruskou inváziou, keď im bolo jasné, že Ukrajina je takmer de facto členom NATO. Od začiatku vojny 24. februára 2022 pridal Západ k tejto existenčnej hrozbe ďalšie polienko do ohňa tým, že prijal nový súbor cieľov, ktoré ruskí predstavitelia nemôžu nepovažovať za mimoriadne ohrozujúce ich krajinu. O cieľoch Západu sa zmienim nižšie, ale stačí povedať, že Západ je odhodlaný poraziť Rusko a vyradiť ho z radu veľmocí, možno rovno zapríčiniť zmenu režimu alebo dokonca spôsobiť rozpad Ruska, ako sa to stalo Sovietskemu zväzu v roku 1991.
V známom prejave, ktorý Putin predniesol vo februári tohto roku, zdôraznil, že Západ je pre Rusko smrteľnou hrozbou. „Počas rokov, ktoré nasledovali po rozpade Sovietskeho zväzu,“ povedal, „Západ sa neustále snažil rozvracať postsovietske krajiny a hlavne doraziť Rusko ako najväčšiu zachovanú časť historického územia nášho štátu. Podporovali útoky medzinárodných teroristov, vyvolávali regionálne konflikty po obvode našich hraníc, ignorovali naše záujmy a snažili sa obmedziť a potlačiť našu ekonomiku.“ Ďalej zdôraznil, že „západná elita sa netají svojím cieľom, ktorým je, citujem: ‚strategická porážka Ruska‘. Čo to pre nás znamená? Znamená to, že s nami plánujú raz a navždy skoncovať.“ Putin ďalej povedal, že to „predstavuje existenčnú hrozbu pre našu krajinu.“ Ruskí vedúci predstavitelia tiež považujú režim v Kyjeve za hrozbu pre Rusko, a to nielen preto, že je úzko spojený so Západom, ale aj preto, že ho považujú za potomka fašistických ukrajinských síl, ktoré v druhej svetovej vojne bojovali po boku nacistického Nemecka proti Sovietskemu zväzu.
Ciele Ruska
Rusko musí túto vojnu vyhrať, pretože sa domnieva, že čelí hrozbe pre svoje prežitie. Ako však vyzerá víťazstvo? Ideálnym výsledkom pred začiatkom vojny vo februári 2022 bolo zmeniť Ukrajinu na neutrálny štát a urovnať občiansku vojnu na Donbase, ktorá postavila ukrajinskú vládu proti etnickým Rusom a rusky hovoriacim obyvateľom, ktorí chceli väčšiu autonómiu, ak nie nezávislosť pre svoj región. Zdá sa, že tieto ciele boli počas prvého mesiaca vojny stále reálne a skutočne boli základom rokovaní v Istanbule medzi Kyjevom a Moskvou v marci 2022. Ak by Rusi vtedy dosiahli tieto ciele, súčasnej vojne by sa buď zabránilo, alebo by sa rýchlo skončila.
Ale dohoda, ktorá uspokojí ciele Ruska, už nie je na programe dňa. Ukrajina a NATO sú v dohľadnej dobe spojení bok po boku a nie sú ochotní akceptovať ukrajinskú neutralitu. Okrem toho, režim v Kyjeve je pre ruských lídrov ako prekliatie a chcú jeho odstránenie. Hovoria nielen o „denacifikácii“ Ukrajiny, ale aj o jej „demilitarizácii“, čo sú dva ciele, ktoré by si pravdepodobne vyžadovali dobytie celej Ukrajiny, prinútenie jej vojenských síl ku kapitulácii a nastolenie priateľského režimu.
Rozhodné víťazstvo tohto druhu nie je pravdepodobné z rôznych dôvodov. Ruská armáda nie je dostatočne veľká na takúto úlohu, ktorá by si zrejme vyžadovala minimálne dva milióny mužov. V skutočnosti má súčasná ruská armáda ťažkosti s dobytím celého Donbasu. Západ by navyše zašiel veľmi ďaleko, aby zabránil Rusku ovládnuť celú Ukrajinu. Nakoniec by Rusi obsadili obrovské územie, ktoré je husto osídlené etnickými Ukrajincami, ktorí nenávidia Rusov a okupácii by sa zúrivo bránili. Pokus dobyť celú Ukrajinu a podrobiť ju vôli Moskvy by sa určite skončil katastrofou.
Odhliadnuc od rétoriky o denacifikácii a demilitarizácii Ukrajiny, konkrétne ciele Ruska zahŕňajú dobytie a anexiu veľkej časti ukrajinského územia a zároveň premenu Ukrajiny na nefunkčný, rozpadnutý štát. Schopnosť Ukrajiny viesť vojnu proti Rusku by sa tak výrazne obmedzila a bolo by nepravdepodobné, že by sa kvalifikovala na členstvo v EÚ alebo NATO. Navyše, roztrieštená Ukrajina by bola obzvlášť zraniteľná voči ruskému zasahovaniu do jej vnútornej politiky. Stručne, Ukrajina by nebola západnou baštou na hraniciach Ruska.
Ako by vyzeral tento nefunkčný, rozpadnutý štát? Moskva oficiálne anektovala Krym a štyri ďalšie ukrajinské oblasti (Doneck, Cherson, Luhansk a Záporožie), ktoré spolu predstavujú asi 23 percent celkového územia Ukrajiny pred vypuknutím krízy vo februári 2014. Ruskí predstavitelia zdôraznili, že nemajú v úmysle vzdať sa tohto územia, ktorého časť Rusko zatiaľ nekontroluje. Existuje dôvod domnievať sa, že Rusko anektuje ďalšie ukrajinské územie, ak bude mať vojenskú kapacitu, aby tak urobilo za rozumnú cenu. Ťažko však povedať, koľko ďalšieho ukrajinského územia sa bude Moskva snažiť anektovať, ako jasne hovorí aj sám Putin.
Ruské myslenie bude pravdepodobne ovplyvnené tromi výpočtami. Moskva má silnú motiváciu dobyť a natrvalo pripojiť ukrajinské územie, ktoré je husto obývané etnickými Rusmi a rusky hovoriacimi obyvateľmi. Bude ich chcieť ochrániť pred ukrajinskou vládou – ktorá sa stala nepriateľskou voči všetkému ruskému – a zabezpečiť, aby nikde na Ukrajine nebola občianska vojna ako tá, ktorá sa odohrala na Donbase medzi februárom 2014 a februárom 2022. Rusko sa časom bude chcieť vyhnúť kontrole nad územím prevažne obývaným nepriateľskými etnickými Ukrajincami, čo výrazne obmedzuje ďalšiu ruskú expanziu. A napokon, premena Ukrajiny na nefunkčný, rozpadnutý štát si bude vyžadovať, aby Moskva zabrala značné časti ukrajinského územia, aby mala dobrú pozíciu na spôsobovanie značných škôd ukrajinskej ekonomike. Kontrola celého ukrajinského pobrežia pozdĺž Čierneho mora by napríklad poskytla Moskve významný ekonomický vplyv na Kyjev.
Tieto tri výpočty naznačujú, že Rusko sa pravdepodobne pokúsi anektovať štyri oblasti – Dnepropetrovsk, Charkov, Mykolajiv a Odesu – ktoré sú bezprostredne na západ od štyroch oblastí, ktoré už anektovalo – Doneck, Cherson, Luhansk a Záporožie. Ak by sa tak stalo, Rusko by kontrolovalo približne 43 % územia Ukrajiny spred roku 2014. Dmitrij Trenin, popredný ruský stratég odhaduje, že Rusi sa budú snažiť obsadiť ešte viac ukrajinského územia – tlačiť sa na západ na severnú Ukrajinu k rieke Dneper a zabrať časť Kyjeva, ktorá leží na východnom brehu rieky. Píše, že „ďalším logickým krokom“ po obsadení celej Ukrajiny od Charkova po Odesu „by bolo rozšíriť ruskú kontrolu na celú Ukrajinu východne od rieky Dneper vrátane časti Kyjeva, ktorá leží na východnom brehu tejto rieky. Ak by sa tak stalo, ukrajinský štát by sa zmenšil a zahŕňal by len centrálne a západné oblasti krajiny.“
Hrozba pre Západ
V tejto chvíli sa to môže zdať ťažko uveriteľné, ale pred vypuknutím ukrajinskej krízy vo februári 2014 západní lídri nepovažovali Rusko za bezpečnostnú hrozbu. Vedúci predstavitelia NATO napríklad hovorili s ruským prezidentom o „novej etape spolupráce smerom k skutočnému strategickému partnerstvu“ na samite Aliancie v roku 2010 v Lisabone. Nie je prekvapením, že rozširovanie NATO pred rokom 2014 nebolo odôvodňované z hľadiska zadržiavania nebezpečného Ruska. V skutočnosti to bola práve ruská slabosť, ktorá umožnila Západu rozšíriť NATO v dvoch vlnách v rokoch 1999 a 2004 a potom umožnila administratíve Georgea W. Busha, aby si v roku 2008 myslel, že Rusko môže byť donútené akceptovať vstup Gruzínska a Ukrajiny do Aliancie. Tento predpoklad sa však ukázal ako nesprávny a keď v roku 2014 vypukla ukrajinská kríza, Západ zrazu začal Rusko vykresľovať ako nebezpečného nepriateľa, ktorého treba ak nie oslabiť, tak aspoň zadržať.
Od začiatku vojny vo februári 2022 vnímanie Ruska zo strany Západu neustále eskalovalo do bodu, kedy sa zdá, že Moskva je teraz považovaná za existenčnú hrozbu. Spojené štáty a ich spojenci v NATO sú silne zapojení do vojny Ukrajiny proti Rusku. V skutočnosti robia všetko okrem stláčania spúšte a tlačidiel. Okrem toho, dali jasne najavo svoj jednoznačný záväzok vyhrať vojnu a zachovať suverenitu Ukrajiny. Prehra vo vojne by teda mala pre Washington a NATO nesmierne negatívne dôsledky. Reputácia Ameriky by bola z hľadiska spôsobilosti a spoľahlivosti vážne poškodená, čo by ovplyvnilo to, ako s ňou jej spojenci a jej protivníci – najmä Čína – jednajú. Navyše, prakticky každá európska krajina v NATO verí, že Aliancia je nenahraditeľným bezpečnostným útočiskom. Možnosť, že NATO by mohlo byť vážne poškodené – možno dokonca zničené – ak Rusko vyhrá na Ukrajine, je dôvodom na hlboké znepokojenie medzi členmi Aliancie.
Západní lídri často vykresľujú vojnu na Ukrajine ako integrálnu súčasť širšieho globálneho boja medzi autokraciou a demokraciou, ktorý je vo svojej podstate manichejský. Okrem toho sa hovorí, že budúcnosť nedotknuteľného medzinárodného poriadku založeného na pravidlách závisí od víťazstva nad Ruskom. Ako povedal kráľ Karol v marci tohto roku, „Bezpečnosť Európy, ako aj naše demokratické hodnoty sú ohrozené.“ Aprílová rezolúcia predstavená v Kongrese USA podobne hlása: „Záujmy Spojených štátov, európska bezpečnosť a vec medzinárodného mieru závisia od … ukrajinského víťazstva.“ V nedávnom článku denníka The Washington Post bolo uvedené, že Západ považuje Rusko za existenčnú hrozbu: „Lídri viac ako 50 ďalších krajín, ktoré podporujú Ukrajinu, vyjadrili svoju podporu ako súčasť apokalyptického boja za budúcnosť demokracie a medzinárodného práva proti autokracii a agresii, ktorý si Západ nemôže dovoliť prehrať.“
Ciele Západu
Ako by malo byť zrejmé, Západ je neochvejne odhodlaný poraziť Rusko. Prezident Biden opakovane vyhlásil, že Spojené štáty sú v tejto vojne, aby vyhrali. „Ukrajina nikdy nebude pre Rusko víťazstvom.“ Musí to skončiť „strategickým zlyhaním“. Biden zdôrazňuje, že Washington zostane v boji „tak dlho, ako to bude potrebné“. Konkrétne je cieľom poraziť ruskú armádu na Ukrajine – vymazať jej územné zisky – a ochromiť jej ekonomiku smrtiacimi sankciami. V prípade úspechu by to Rusko vyradilo z radu veľmocí a oslabilo by ho to natoľko, že by nemohlo hroziť Ukrajine opätovným napadnutím. Západní lídri majú ďalšie ciele, medzi ktoré patrí zmena režimu v Moskve, postavenie Putina pred súd ako vojnového zločinca a možné rozdelenie Ruska na menšie štáty.
Západ zároveň zostáva odhodlaný priviesť Ukrajinu do NATO, hoci v rámci Aliancie panuje nezhoda o tom, kedy a ako sa tak stane. Generálny tajomník Aliancie Jens Stoltenberg na aprílovej tlačovej konferencii v Kyjeve povedal, že „pozícia NATO zostáva nezmenená a Ukrajina sa stane členom Aliancie“. Zároveň zdôraznil, že „Prvým krokom k akémukoľvek členstvu Ukrajiny v NATO je zabezpečiť víťazstvo Ukrajiny, a preto USA a ich partneri poskytli Ukrajine bezprecedentnú podporu.“ Vzhľadom na tieto ciele je jasné, prečo sa Rusko díva na Západ ako na svoju existenčnú hrozbu.
Hrozba pre Ukrajinu a ciele Ukrajiny
Niet pochýb o tom, že Ukrajina čelí existenčnej hrozbe, vzhľadom na to, že Rusko má v úmysle ju rozkúskovať a zaistiť, aby bol zvyšný rozpadnutý štát nielen ekonomicky slabý, ale aby sa tiež nestal de facto, ani de iure členom NATO. Rovnako niet pochýb o tom, že Kyjev spája so Západom cieľ poraziť a vážne oslabiť Rusko, aby mohol získať späť svoje stratené územie a udržať ho navždy pod kontrolou Ukrajiny. Ako nedávno povedal prezident Zelenskyj prezidentovi Si Ťin-pchingovi: „Nemôže existovať mier, ktorý je založený na územných kompromisoch.“ Ukrajinskí predstavitelia prirodzene zostávajú neochvejne odhodlaní vstúpiť do EÚ a NATO a spraviť z Ukrajiny neoddeliteľnú súčasť Západu.
Zhrnuté, všetci traja kľúčoví aktéri vojny na Ukrajine veria, že čelia existenčnej hrozbe, čo znamená, že každý z nich si myslí, že musí vyhrať, inak to bude mať strašné následky.
Aktuálne bojové pole
Pokiaľ ide o dianie na bojisku, konflikt sa vyvinul do opotrebovávacej vojny, kde sa každá zo strán v zásade zaoberá vykrvácaním druhej strany, čo spôsobí, že nepriateľ kapituluje. Samozrejme, obe strany sa tiež zaoberajú dobytím územia, ale tento cieľ má vedľajšiu dôležitosť v porovnaní s oslabením nepriateľa.
Ukrajinská armáda mala v druhej polovici roka 2022 prevahu, čo jej umožnilo vziať si späť územia v Charkovskej a Chersonskej oblasti. Rusko však na tieto porážky odpovedalo mobilizáciou ďalších 300 000 vojakov, reorganizáciou armády, skrátením frontových línií a poučením sa zo svojich chýb. Ťažisko bojov v roku 2023 bolo na východe Ukrajiny, najmä v Doneckej a Záporožskej oblasti. Rusi mali tento rok navrch najmä preto, že majú podstatnú prevahu v delostrelectve, ktoré je najdôležitejšou zbraňou v opotrebovávacej vojne.
Výhoda Moskvy bola evidentná v bitke o Bachmut, ktorá sa skončila, keď Rusi obsadili toto mesto koncom mája. Hoci Rusom trvalo desať mesiacov, kým ovládli Bachmut, svojím delostrelectvom spôsobili ukrajinským silám obrovské straty. Krátko nato, 4. júna Ukrajina spustila dlho očakávanú protiofenzívu na rôznych miestach v Doneckej a Záporožskej oblasti. Zámerom je preniknúť cez ruskú prednú líniu obrany, zasadiť ohromujúci úder ruským silám a získať späť podstatnú časť ukrajinského územia, ktoré je aktuálne pod ruskou kontrolou. Cieľom je v podstate zopakovať úspechy Ukrajiny v Charkove a Chersone v roku 2022.
Ukrajinská armáda zatiaľ pri dosahovaní týchto cieľov pokročila len málo a namiesto toho uviazla v smrteľných opotrebovávacích bojoch s Rusmi. V roku 2022 bola Ukrajina úspešná v Charkovskej a Chersonskej kampani, pretože jej armáda mala početnú prevahu a bojovala proti preťaženým ruským silám. Dnes to tak nie je: Ukrajina útočí zoči-voči dobre pripraveným líniám ruskej obrany. Ale aj keď ukrajinské sily prelomia tieto obranné línie, ruské jednotky rýchlo stabilizujú front a opotrebovávacie boje budú pokračovať. Ukrajinci sú v týchto zrážkach v nevýhode, pretože Rusi majú výraznú palebnú prevahu.
Kam smerujeme
Dovoľte mi preradiť rýchlosť, vzdialiť sa od prítomnosti a hovoriť o budúcnosti, počnúc tým, ako sa dianie na bojisku pravdepodobne vyvinie. Ako som už uviedol, verím, že Rusko vyhrá vojnu, čo znamená, že tá skončí dobytím a anexiou značného ukrajinského územia, čím sa Ukrajina stane nefunkčným, rozpadnutým štátom. Ak mám pravdu, bude to pre Ukrajinu a Západ ťažká porážka.
Tento výsledok má však veľké plus: ruské víťazstvo výrazne zníži hrozbu jadrovej vojny, pretože jadrová eskalácia nastane s najväčšou pravdepodobnosťou vtedy, ak budú Ukrajinci víťaziť na bojisku a bude hroziť, že si Kyjev vezme späť všetky alebo väčšinu území, ktoré stratil. Ruskí predstavitelia by určite vážne uvažovali o použití jadrových zbraní na záchranu situácie. Samozrejme, ak sa mýlim v tom, kam vojna smeruje a ukrajinská armáda získa prevahu a začne tlačiť Rusov na východ, pravdepodobnosť použitia jadrových zbraní sa výrazne zvýši, čo však neznamená, že k tomu aj dôjde.
Na čom zakladám tvrdenie, že vojnu vyhrajú pravdepodobne Rusi?
Vojna na Ukrajine, ako už bolo zdôraznené, je opotrebovávacou vojnou, v ktorej má obsadenie a držanie územia druhoradý význam. Cieľom opotrebovávacej vojny je oslabiť sily druhej strany do bodu, keď tá buď ukončí boj, alebo bude natoľko oslabená, že už nemôže brániť územie. To, kto vyhrá opotrebovávaciu vojnu, je do značnej miery podmienené tromi faktormi: rovnováhou odhodlania oboch strán; veľkosťou ich populácie; a pomerom strát. Rusi majú rozhodujúcu výhodu vo veľkosti populácie a výraznú výhodu v pomere strát; obe strany sú z hľadiska odhodlania vyrovnané.
Porovnajme si odhodlanie oboch strán. Ako bolo uvedené, Rusko aj Ukrajina veria, že čelia existenčnej hrozbe a je prirodzené, že obe strany sú plne odhodlané vyhrať vojnu. Preto je ťažké vidieť nejaký podstatný rozdiel v ich motivácii. Pokiaľ ide o veľkosť populácie, Rusko malo pred začiatkom vojny vo februári 2022 výhodu približne 3,5:1. Odvtedy sa pomer výrazne zmenil v prospech Ruska. Približne osem miliónov Ukrajincov utieklo z krajiny, čo musíme odpočítať z ukrajinskej populácie. Zhruba tri milióny týchto emigrantov odišli do Ruska, čím sa zvýšil počet jeho obyvateľov. Okrem toho, na územiach, ktoré Rusko aktuálne kontroluje, pravdepodobne žijú asi štyri milióny ďalších ukrajinských občanov, čo ďalej posúva populačnú nerovnováhu v prospech Ruska. Zhrnutie týchto čísel dáva Rusku výhodu približne 5:1 z hľadiska veľkosti populácie.
Nakoniec je tu pomer strát, ktorý je kontroverznou témou od začiatku vojny. Na Ukrajine a na Západe sa vo všeobecnosti verí, že počet obetí na oboch stranách je buď približne rovnaký, alebo že Rusi utrpeli väčšie straty ako Ukrajinci. Šéf ukrajinskej Rady národnej bezpečnosti a obrany Olexij Danilov zachádza tak ďaleko, že tvrdí, že Rusi stratili v bitke o Bachmut 7,5 vojaka na jedného ukrajinského. Tieto tvrdenia sú bezpochyby nesprávne. Ukrajinské sily určite utrpeli oveľa väčšie straty ako ich ruskí protivníci z jedného dôvodu: Rusko má oveľa viac delostrelectva ako Ukrajina.
V opotrebovávacej vojne je delostrelectvo najdôležitejšou zbraňou na bojisku. V americkej armáde je delostrelectvo považované za „kráľa bitiek“, pretože má najväčší podiel na stratách (úmrtia a zranenia) bojujúcich vojakov. Na rovnováhe delostrelectva teda v opotrebovávacej vojne nesmierne záleží. Podľa údajov, Rusi majú v delostrelectve prevahu niekde medzi 5:1 a 10:1, čo na bojisku výrazne znevýhodňuje ukrajinskú armádu. Za týchto podmienok by sa dalo očakávať, že pomer strát sa bude približovať bilancii delostrelectva. Pomer strát na úrovni 2:1 v prospech Ruska je teda konzervatívny odhad.
Jednou z možných námietok voči mojej analýze je tvrdenie, že Rusko je v tejto vojne agresorom a útočník vždy utrpí oveľa vyšší počet obetí ako obranca, najmä ak sú útočiace sily zapojené do rozsiahlych frontálnych útokov, o ktorých sa často hovorí, že predstavujú modus operandi ruskej armády. Napokon, útočník je vonku a v pohybe, zatiaľ čo obranca bojuje hlavne zo stálych pozícií, ktoré poskytujú značné krytie. Táto logika je základom známeho pravidla 3:1, ktoré hovorí, že útočiaca sila potrebuje na víťazstvo v bitke aspoň trikrát toľko vojakov ako obrancovia. Ale s touto argumentáciou vznikajú problémy, keď sa aplikuje na vojnu na Ukrajine.
Po prvé, nie sú to len Rusi, kto v priebehu vojny inicioval útočné kampane. Ukrajinci totiž minulý rok spustili dve veľké ofenzívy, ktoré viedli k veľmi ohlasovaným víťazstvám. Išlo o Charkovskú ofenzívu v septembri 2022 a Chersonskú ofenzívu medzi augustom a novembrom 2022. Hoci Ukrajinci dosiahli v oboch kampaniach značné územné zisky, ruské delostrelectvo spôsobilo útočiacim silám ťažké straty. 4. júna 2023 začali Ukrajinci ďalšiu veľkú ofenzívu proti Rusom, ktorí sú početnejší a oveľa lepšie pripravení ako tí, proti ktorým Ukrajinci bojovali v Charkove a Chersone.
Po druhé, rozdiel medzi útočníkmi a obrancami vo veľkej bitke zvyčajne nie je čiernobiely. Keď jedna armáda zaútočí na druhú armádu, brániaci sa vždy podniká protiútoky. Inými slovami, obranca prechádza do útoku a útočník prechádza do obrany. V priebehu zdĺhavej bitky je pravdepodobné, že každá zo strán bude musieť veľa útočiť a viesť protiútoky, ako aj brániť svoje stále pozície. Toto „tam a späť“ vysvetľuje, prečo sú pomery strát v bitkách občianskej vojny v USA a bitkách prvej svetovej vojny často zhruba rovnaké, čo nie je priaznivé pre armádu, ktorá začala v defenzíve. V skutočnosti, útočiaca armáda občas utrpí menej strát ako brániaca sa armáda. Stručne povedané, obrana zvyčajne zahŕňa aj veľa útokov.
Z ukrajinských a západných správ je zrejmé, že Ukrajinci často podnikajú protiútoky proti ruským silám. Vezmime si popis bachmutských bojov zo začiatku tohto roka v denníku The Washington Post: „Prebieha tam tento nestály pohyb,“ povedal ukrajinský nadporučík … Ruské útoky pozdĺž frontu umožňujú ich silám postúpiť niekoľko stoviek metrov, kým budú o niekoľko hodín neskôr zatlačené späť. „Je ťažké presne rozlíšiť, kde je predná línia, pretože sa pohybuje ako želatína,“ vravel. Vzhľadom na obrovskú delostreleckú prevahu Ruska sa zdá rozumné predpokladať, že pomer strát pri týchto ukrajinských protiútokoch zvýhodňuje Rusov.
Po tretie, Rusi nevyužívajú – aspoň nie často – rozsiahle frontálne útoky, ktorých cieľom je rýchly postup vpred a dobytie územia, ale ktoré by vystavovali útočiace sily ničivej paľbe ukrajinských obrancov. Ako vysvetlil generál Sergej Surovikin v októbri 2022, keď velil ruským silám na Ukrajine: „Máme inú stratégiu… Šetríme každého vojaka a vytrvalo drvíme postupujúceho nepriateľa.“ Ruské jednotky v podstate prijali dômyselnú taktiku, ktorá znižuje počet ich obetí. Ich obľúbenou taktikou sú prieskumné útoky malých pechotných jednotiek proti stálym ukrajinským pozíciám, čo spôsobuje, že na ne ukrajinské sily útočia mínometmi a delostrelectvom. Táto reakcia umožňuje Rusom určiť, kde sa nachádzajú ukrajinskí obrancovia a ich delostrelectvo. Rusi potom využívajú svoju veľkú prevahu v delostrelectve na búšenie do svojich protivníkov. Potom sa roje ruskej pechoty opäť posúvajú vpred; a keď narazia na vážny ukrajinský odpor, proces zopakujú. Táto taktika pomáha vysvetliť, prečo Rusko pomaly napreduje pri obsadzovaní ukrajinského územia.
Mohli by sme si myslieť, že Západ dokáže výrazne prispieť k vyrovnaniu pomeru strát tým, že dodá Ukrajine oveľa viac delostreleckých systémov a granátov, čím eliminuje významnú prevahu Ruska v tejto kriticky dôležitej zbrani. To sa však tak skoro nestane, jednoducho preto, že ani Spojené štáty, ani ich spojenci nemajú priemyselnú kapacitu potrebnú na masovú výrobu delostreleckých zbraní a nábojov pre Ukrajinu. Tieto kapacity nedokážu ani rýchlo vybudovať. To najlepšie, čo môže Západ spraviť – prinajmenšom najbližší rok – je udržať existujúcu nerovnováhu delostrelectva medzi Ruskom a Ukrajinou na súčasnej úrovni, no aj to bude náročná úloha.
Ukrajina môže urobiť pre nápravu problému len málo, pretože jej schopnosť vyrábať zbrane je obmedzená. Je takmer úplne závislá od Západu, nielen čo sa týka delostrelectva, ale každého typu hlavných zbraňových systémov. Na druhej strane, Rusko malo už pred vojnou obrovské kapacity na výrobu zbraní, ktoré sa od začiatku bojov ešte zvýšili. Putin nedávno povedal: „Náš obranný priemysel každým dňom naberá na sile. Za posledný rok sme zvýšili vojenskú produkciu 2,7-krát. Naša produkcia najdôležitejších zbraní vzrástla desaťnásobne a neustále sa zvyšuje. Závody pracujú na dve alebo tri zmeny a niektoré sú zaneprázdnené 24 hodín denne.“ Stručne, vzhľadom na žalostný stav priemyselnej základne, ukrajinská strana nie je v pozícii, aby sama viedla opotrebovávaciu vojnu. Môže to robiť len s podporou Západu. Ale aj tak je odsúdená na prehru.
Nedávno došlo k ďalšiemu vývoju, ktorý ešte viac zvýrazňuje palebnú prevahu Ruska nad Ukrajinou. Prvý rok vojny malo ruské letectvo malý vplyv na to, čo sa dialo v pozemnej vojne hlavne preto, že ukrajinská protivzdušná obrana bola dostatočne účinná na to, aby udržala ruské lietadlá ďaleko od väčšiny bojísk. Rusi ale vážne oslabili ukrajinskú protivzdušnú obranu, čo v súčasnosti umožňuje ruskému letectvu zasahovať ukrajinské pozemné sily na frontových líniách alebo priamo za nimi. Navyše, Rusko vyvinulo schopnosť vybaviť svoj obrovský arzenál poltonových obyčajných bômb navádzaním, ktoré ich robí mimoriadne smrtiacimi.
Ak to zhrnieme, pomer strát bude v dohľadnej budúcnosti naďalej zvýhodňovať Rusov, čo je v opotrebovávacej vojne kľúčové. Okrem toho, Rusko má oveľa lepšiu pozíciu pri vedení opotrebovávacej vojny, pretože jeho populácia je oveľa väčšia ako ukrajinská. Jedinou nádejou Kyjeva na víťazstvo vo vojne je strata ruského odhodlania, ale tá je nepravdepodobná vzhľadom na to, že ruskí predstavitelia považujú Západ za existenčné nebezpečenstvo.
Vyhliadky na vyjednanie mierovej dohody
Po celom svete sa množia hlasy, ktoré vyzývajú zainteresované strany vojny, aby prijali diplomaciu a rokovali o trvalej mierovej dohode. To sa však nestane. Existuje príliš veľa ťažkých prekážok, ktoré bránia skorému ukončeniu vojny, nieto ešte vytvoreniu dohody, ktorá prinesie trvalý mier. Najlepším možným výsledkom je zamrznutý konflikt, v ktorom obe strany naďalej hľadajú príležitosti na oslabenie protivníka a kde neustále existuje nebezpečenstvo obnovenia bojov.
Mier nie je možný, pretože každá strana vníma druhú ako smrteľnú hrozbu, ktorú treba poraziť. Za týchto okolností sotva existuje priestor na kompromisy. Existujú aj dva špecifické body sporu medzi bojujúcimi stranami, ktoré sú neriešiteľné. Jeden sa týka územia, zatiaľ čo druhý sa týka ukrajinskej neutrality. Takmer všetci Ukrajinci sú silno odhodlaní získať späť celé svoje stratené územie – vrátane Krymu. Kto im to môže vyčítať? Ale Rusko oficiálne anektovalo Krym, Doneck, Cherson, Luhansk a Záporožie a je pripravené si toto územie udržať. Je dôvod domnievať sa, že Moskva anektuje ešte viac ukrajinského územia, ak bude môcť.
Ďalší gordický uzol sa týka vzťahu Ukrajiny k Západu. Z pochopiteľných dôvodov chce Ukrajina po skončení vojny bezpečnostné záruky, ktoré môže poskytnúť len Západ. To znamená de facto alebo de iure členstvo v NATO, keďže nikto iný nemôže ochrániť Ukrajinu. Prakticky všetci ruskí vedúci predstavitelia však požadujú neutrálnu Ukrajinu, čo znamená žiadne vojenské väzby so Západom, a teda ani bezpečnostný dáždnik pre Kyjev. Nie je spôsob, ako tento kruh uzavrieť.
Existujú dve ďalšie prekážky mieru: nacionalizmus, ktorý sa teraz pretavil do ultranacionalizmu, a úplný nedostatok dôvery na ruskej strane.
Nacionalizmus je mocnou silou na Ukrajine už viac ako storočie a antagonizmus voči Rusku je už dlho jedným z jeho kľúčových prvkov. Vypuknutie súčasného konfliktu 22. februára 2014 túto nevraživosť ešte viac vyburcovalo a ukrajinský parlament nasledujúci deň prijal zákon, ktorý obmedzil používanie ruštiny a ďalších menšinových jazykov, čo prispelo k urýchleniu občianskej vojny na Donbase. Ruská anexia Krymu krátko nato zlú situáciu ešte zhoršila. Na rozdiel od tradičného názoru na Západe, Putin chápal, že Ukrajinci sú samostatný národ a že konflikt medzi etnickými Rusmi a rusky hovoriacimi obyvateľmi Donbasu a ukrajinskou vládou sa týka „národnostnej otázky“.
Ruská invázia na Ukrajinu, ktorá priamo stavia obe krajiny proti sebe v zdĺhavej a krvavej vojne, zmenila tento nacionalizmus na obojstranný ultranacionalizmus. Pohŕdanie a nenávisť k „druhému“ zaplavuje ruskú a ukrajinskú spoločnosť, čo vytvára silné stimuly na odstraňovanie tejto (národnostnej) hrozby – v prípade potreby aj násilím. Príkladov je veľa. Významný kyjevský týždenník tvrdí, že slávni ruskí autori ako Michail Lermontov, Fiodor Dostojevskij, Lev Tolstoj a Boris Pasternak sú „vrahovia, lupiči, ignoranti“. Prominentný ukrajinský spisovateľ vyhlásil, že ruská kultúra predstavuje „barbarstvo, vraždenie a ničenie … Taký je osud kultúry nepriateľa.“
Ako sa dalo očakávať, ukrajinská vláda sa angažuje v „derusifikácii“ alebo „dekolonizácii“, ktorá zahŕňa knižničné čistky od diel ruských autorov, premenovanie ulíc, ktoré majú v názvoch odkazy na Rusko, búranie sôch postáv ako Katarína Veľká, zákaz ruskej hudby vyprodukovanej po roku 1991, prerušenie väzieb medzi Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou a Ruskou pravoslávnou cirkvou a minimalizovanie používania ruského jazyka. Postoj Ukrajiny k Rusku možno najlepšie vystihuje Zelenského stručná poznámka: „Neodpustíme. Nezabudneme.”
Čo sa týka ruskej strany, Anatol Lieven uvádza, že „každý deň v ruskej televízii môžete vidieť nenávistné etnické urážky namierené proti Ukrajincom“. Nie je prekvapením, že Rusi pracujú na rusifikácii a vymazaní ukrajinskej kultúry v oblastiach, ktoré Moskva anektovala. Medzi tieto opatrenia patrí vydávanie ruských pasov, zmena učebných osnov na školách, nahradenie ukrajinskej hrivny ruským rubľom, cielenie na knižnice a múzeá a premenovávanie miest a obcí. Napríklad Bachmut je teraz Artemovsk a ukrajinský jazyk sa už na školách v Doneckej oblasti nevyučuje. Ani Rusi zrejme neodpustia, nezabudnú.
Vzostup ultranacionalizmu je predvídateľný v čase vojny nielen preto, že vlády sa vo veľkej miere spoliehajú na nacionalizmus, aby motivovali ľudí maximálne podporovať svoju krajinu, ale aj preto, že smrť a ničenie, ktoré so sebou vojna prináša – najmä dlhotrvajúce vojny – tlačí každú stranu k dehumanizácii a nenávideniu toho druhého. V ukrajinskom prípade prilieva olej do ohňa horúci boj o národnú identitu.
Ultranacionalizmus prirodzene sťažuje spoluprácu medzi stranami a dáva Rusku dôvody zabrať územie, ktoré je plné etnických Rusov a rusky hovoriacich ľudí. Mnohí z nich by pravdepodobne uprednostnili život pod ruskou vládou – vzhľadom na nepriateľstvo ukrajinskej vlády voči všetkému ruskému. Počas anexie týchto území, Rusi pravdepodobne vyženú veľké množstvo etnických Ukrajincov, najmä kvôli strachu, že ak zostanú, vzbúria sa proti ruskej nadvláde. Tento vývoj bude ešte viac podnecovať nenávisť medzi Rusmi a Ukrajincami, čo prakticky znemožní dosiahnutie územných kompromisov.
Existuje ešte jeden dôvod, prečo nie je možné dosiahnuť trvalú mierovú dohodu. Ruskí vedúci predstavitelia neveria Ukrajincom ani Západu, že budú rokovať s dobrými úmyslami, čo neznamená, že ukrajinskí a západní lídri veria svojim ruským partnerom. Nedostatok dôvery je evidentný na všetkých stranách, no obzvlášť ostrý je zo strany Moskvy a to kvôli nedávnym odhaleniam.
Zdrojom problému je to, čo sa stalo počas rokovaní o Druhej minskej dohode (z roku 2015), ktorá bola rámcovou dohodou na zastavenie konfliktu na Donbase. Pri navrhovaní tejto rámcovej dohody zohrali ústrednú úlohu francúzsky prezident Francois Hollande a nemecká kancelárka Angela Merkelová, aj keď veci široko konzultovali s Putinom a Petrom Porošenkom. Títo štyria boli kľúčovými aktérmi aj v nasledujúcich rokovaniach. Niet pochýb o tom, že sa Putin zaviazal zabezpečiť fungovanie dohôd. Ale Hollande, Merkelová a Porošenko – ako aj Zelenskij – všetci dali jasne najavo, že nemajú záujem o implementáciu minských dohôd, a že ich namiesto toho považujú za príležitosť získať čas pre Ukrajinu na vybudovanie armády, aby si mohla poradiť s povstaním na Donbase. Ako sa vyjadrila Merkelová pre Die Zeit, išlo o „pokus dať Ukrajine čas … posilniť sa“. Podobne Porošenko povedal: „Naším cieľom bolo v prvom rade zastaviť hrozbu alebo aspoň oddialiť vojnu – zabezpečiť osem rokov na obnovenie ekonomického rastu a vytvorenie silných ozbrojených síl.“
Krátko po Merkelovej interview pre Die Zeit v decembri 2022, Putin na tlačovej konferencii vyhlásil: „Myslel som si, že ostatní účastníci tejto dohody boli prinajmenšom čestní, ale nie, ukázalo sa, že nám tiež klamali a chceli len pumpovať Ukrajinu zbraňami a pripraviť ju na vojenský konflikt.“ Ďalej uviedol, že sa nechal obalamutiť Západom, čo zapríčinilo, že nevyužil príležitosť vyriešiť problém Ukrajiny za priaznivejších okolností pre Rusko: „Zrejme sme sa zorientovali príliš neskoro, ak mám byť úprimný. Možno sme všetko (vojenskú operáciu) mali začať skôr, ale dúfali sme, že sa nám to podarí vyriešiť v rámci minských dohôd.“ Potom dal jasne najavo, že dvojtvárnosť Západu skomplikuje budúce rokovania: „Dôvera je už takmer na nule, ale ako môžeme po takýchto vyhláseniach vyjednávať? O čom? Môžeme sa s niekým dohodnúť a kde sú záruky?“
Stručne povedané, neexistuje takmer žiadna šanca, aby sa vojna na Ukrajine skončila zmysluplným mierovým urovnaním. Namiesto toho je pravdepodobné, že sa vojna bude ťahať ešte najmenej rok a nakoniec sa zmení na zmrazený konflikt, ktorý sa môže opäť zvrtnúť na horúcu vojnu.
Dôsledky
Absencia trvácnej mierovej dohody bude mať rad strašných následkov. Napríklad vzťahy medzi Ruskom a Západom v dohľadnej budúcnosti pravdepodobne zostanú hlboko nepriateľské a nebezpečné. Každá strana bude pokračovať v démonizovaní tej druhej a pritom tvrdo pracovať na maximalizácii problémov, ktoré spôsobí svojmu súperovi. Táto situácia bude určite prevládať, ak sa boje nezastavia. Ale aj keď sa vojna zmení na zmrazený konflikt, úroveň nepriateľstva medzi oboma stranami sa pravdepodobne veľmi nezmení.
Moskva sa bude snažiť využiť existujúce trhliny medzi európskymi krajinami a zároveň pracovať na oslabení transatlantických vzťahov, ako aj kľúčových inštitúcií typu EÚ a NATO. Vzhľadom na škody, ktoré vojna spôsobila a stále spôsobuje európskemu hospodárstvu, vzhľadom na rastúce európske rozčarovanie z perspektívy nekonečnej vojny na Ukrajine a vzhľadom na rozdiely medzi Európou a Spojenými štátmi, pokiaľ ide o obchod s Čínou, ruskí vedúci predstavitelia by mali nájsť úrodnú pôdu na vyvolávanie problémov na Západe. Toto zasahovanie prirodzene posilní rusofóbiu v Európe a Spojených štátoch, čím sa zlá situácia ešte zhorší.
Západ zachová sankcie voči Moskve a udrží hospodársky styk na minime, a to všetko s cieľom poškodiť ruskú ekonomiku. Okrem toho bude určite spolupracovať s Ukrajinou, aby pomohol vyvolať vzbury na územiach, ktoré Rusko Ukrajine vzalo. Spojené štáty a ich spojenci budú zároveň pokračovať v presadzovaní tvrdej politiky zadržiavania Ruska, ktorú podľa mnohých posilní vstup Fínska a Švédska do NATO a rozmiestnenie značných armádnych síl NATO vo východnej Európe. Samozrejme, Západ zostane odhodlaný priviesť Gruzínsko a Ukrajinu do NATO, aj keď je nepravdepodobné, že sa tak stane. A naostatok, americké a európske elity si určite udržia svoje nadšenie pre podporu zmeny režimu v Moskve a postavenie Putina pred súd za ruské činy na Ukrajine.
Vzťahy medzi Ruskom a Západom nielenže zostanú otrávené, ale budú aj nebezpečné, pretože tu bude prítomná možnosť jadrovej eskalácie alebo vojny veľmocí medzi Ruskom a Spojenými štátmi.
Zničená Ukrajina
Ukrajina mala pred začiatkom vojny v minulom roku vážne ekonomické a demografické problémy. Devastácia spôsobená ruskou inváziou je strašná. Svetová banka na základe analýzy udalostí počas prvého roka vojny vyhlásila, že invázia „si vybrala nepredstaviteľnú daň na ukrajinskom ľude a hospodárstve krajiny, pričom v roku 2022 sa aktivita znížila o neuveriteľných 29,2 percent.“ Nie je prekvapením, že Kyjev potrebuje masívne injekcie zahraničnej pomoci, len aby udržal vládu v chode, nehovoriac o bojovom poli. Okrem toho Svetová banka odhaduje, že škody presahujú 135 miliárd dolárov a že na obnovu Ukrajiny bude potrebných približne 411 miliárd dolárov. Uvádza sa, že chudoba „vzrástla z 5,5 percenta v roku 2021 na 24,1 percenta v roku 2022, čím sa do chudoby dostalo 7,1 milióna ďalších ľudí a znegovalo sa 15 rokov pokroku.“ Mestá boli zničené, približne 8 miliónov Ukrajincov utieklo z krajiny a asi 7 miliónov je vnútorne vysídlených. Organizácia Spojených národov potvrdila 8 490 úmrtí civilistov, hoci sa domnieva, že skutočný počet je „podstatne vyšší“. A Ukrajina určite utrpela viac ako 100 000 obetí na bojisku.
Budúcnosť Ukrajiny vyzerá extrémne pochmúrne. Vojna nevykazuje žiadne známky toho, že by sa mala v dohľadnom čase skončiť, čo znamená viac ničenia infraštruktúry a obydlí, viac ničenia miest a obcí, viac civilných a vojenských úmrtí a viac škôd pre ekonomiku. A nielenže Ukrajina pravdepodobne stratí ešte viac územia v prospech Ruska, ale podľa Európskej komisie „vojna nasmerovala Ukrajinu na cestu nezvratného demografického poklesu“. Aby toho nebolo málo, Rusi urobia všetko pre to, aby udržali Ukrajinu ekonomicky slabú a politicky nestabilnú. Pretrvávajúci konflikt tiež pravdepodobne podnieti korupciu, ktorá je dlhodobo akútnym problémom, a ešte viac posilní extrémistické skupiny na Ukrajine. Je ťažko predstaviteľné, že Kyjev niekedy splní kritériá potrebné na vstup do EÚ alebo NATO.
Americká politika voči Číne
Vojna na Ukrajine brzdí snahu USA o zadržiavanie Číny, čo je pre americkú bezpečnosť prvoradé, keďže Čína je rovnocenným konkurentom, zatiaľ čo Rusko ním nie je. Logika rovnováhy moci totiž hovorí, že Spojené štáty by mali byť spojencom Ruska proti Číne a sústrediť všetky silu na východnú Áziu. Namiesto toho, vojna na Ukrajine zblížila Peking a Moskvu a zároveň poskytuje Číne silnú motiváciu, aby zaistila, že Rusko nebude porazené a Spojené štáty zostanú zviazané v Európe, čo bráni ich snahám orientovať sa na východnú Áziu.
Záver
Už by malo byť zrejmé, že vojna na Ukrajine je obrovská katastrofa, ktorá sa pravdepodobne tak skoro neskončí. A keď sa skončí, výsledkom nebude trvalý mier. Žiada sa povedať niekoľko slov o tom, ako sa Západ dostal do tejto hroznej situácie.
Bežný názor o pôvode vojny je, že Putin spustil nevyprovokovaný útok 24. februára 2022, ktorý bol motivovaný jeho grandióznym plánom zväčšiť Rusko. Hovorí sa, že Ukrajina bola prvou krajinou, ktorú chcel dobyť a anektovať, no nie poslednou. Ako som už pri mnohých príležitostiach povedal, neexistujú žiadne dôkazy na podporu tejto argumentácie a je značné množstvo dôkazov, ktoré jej priamo odporujú. Hoci niet pochýb, že Rusko napadlo Ukrajinu, hlavnou príčinou vojny bolo rozhodnutie Západu – a tu hovoríme hlavne o Spojených štátoch – spraviť z Ukrajiny západnú baštu na hraniciach Ruska. Kľúčovým prvkom tejto stratégie bolo začlenenie Ukrajiny do NATO, čo nielen Putin, ale celý ruský zahraničnopolitický establišment považoval za existenčnú hrozbu, ktorú treba eliminovať.
Často sa zabúda, že mnohí americkí a európski politici a stratégovia boli od začiatku proti rozširovaniu NATO, pretože chápali, že Rusi to budú považovať za hrozbu a že táto politika nakoniec povedie ku katastrofe. Zoznam odporcov zahŕňa Georgea Kennana, Clintonovho ministra obrany Williama Perryho a jeho predsedu Zboru náčelníkov štábov Ozbrojených síl USA generála Johna Šalikašviliho, Paula Nitzeho, Roberta Gatesa, Roberta McNamaru, Richarda Pipesa a Jacka Matlocka; aby sme vymenovali aspoň niektorých. Na samite NATO v Bukurešti v apríli 2008 sa francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a nemecká kancelárka Angela Merkelová postavili proti plánu prezidenta Georgea W. Busha priviesť Ukrajinu do Aliancie. Merkelová neskôr povedala, že jej odpor vychádza z presvedčenia, že by to Putin interpretoval ako „vyhlásenie vojny“.
Odporcovia rozširovania NATO mali samozrejme pravdu, ale svoj boj prehrali a NATO sa vydalo na východ, čo nakoniec vyprovokovalo Rusov k preventívnej vojne. Keby Spojené štáty americké a ich spojenci v apríli 2008 nepodnikli kroky na vstup Ukrajiny do NATO alebo keby boli ochotní vyhovieť bezpečnostným záujmom Moskvy po vypuknutí ukrajinskej krízy vo februári 2014, na Ukrajine by dnes pravdepodobne nebola žiadna vojna a jej hranice by vyzerali tak, ako keď v roku 1991 získala nezávislosť. Západ urobil kolosálnu chybu, za ktorú on a mnohí ďalší ešte budú platiť.
Preklad je v niektorých pasážach voľný. Originál textu Johna Mearsheimera aj s poznámkami a odkazmi nájdete TU.