Komunizmus je mŕtvy. Jeho prax skončila krachom v roku 1989. Jeho ideológia, ktorou bol marxizmus-leninizmus, je mŕtva, nehlási sa k nej nikto. Zamýšľa sa Vladimír Palko. (standard.sk)
Áno, hovoríme o Európe, nie o Ázii, kde sa metamorfovanému čínskemu komunizmu darí a za jeho vlády sa Čína stala superveľmocou. V Európe je však nevzkriesiteľne mŕtvy. Vrátane Ruska. A o vzkriesení ani nikto nesníva. Ani komunisti.
Čosi úplne iné je však nostalgia za komunizmom. Tá u nezanedbateľnej časti populácie prežíva. A v poslednom období možno pozorovať, že dokonca narastá. Samozrejme, že zodpovední za to sú najmä tí nostalgici. Ale vďaka fenoménu vojny na Ukrajine vidíme, ako sa na náraste nostalgie nevedomky podieľajú mnohí z tých, čo sa úprimne hlásia k Novembru 1989, vždy odmietali komunistickú ideológiu, želali si vstup do EÚ a mnohí i do NATO, lebo si pamätajú NATO ako hrádzu proti svetovému komunizmu.
Venujme sa najprv tomuto javu v Rusku, potom na Slovensku.
Nostalgia za sovietskou minulosťou
V Rusku má nostalgia za komunizmom formu nostalgie za sovietskou minulosťou. O komunizme každý vie, že nie je možné ho opätovne nastoliť. Marxisti v Rusku zmizli. Ale na sovietske časy sa spomína. Bola stabilita, nehybnosť, politický vplyv na veľkej časti zemegule, prvý vo vesmíre bol Jurij Gagarin, prvá žena vo vesmíre bola Valentina Tereškovová, sovietski športovci získavali najviac zlatých medailí na olympiádach, životná úroveň sa ako-tak zlepšovala.
Súčasná ruská spoločnosť sa od zrútenia komunizmu počas Gorbačovových čias pokúša o nemožné. Separovať komunistický základ sovietskej spoločnosti, najmä komunistické násilie na miliónoch vlastných občanov, od samotnej sovietskej spoločnosti. Oddeliť „komunistické“ od „sovietskeho“. Oddeliť marxisticko-leninské učenie od symbolu sovietskej zástavy s kosákom a kladivom. Separovať hladomor rokov tridsiatych a milióny obetí gulagu a stalinské čistky od prvomájových sprievodov na moskovskom Červenom námestí a od hrdosti na víťazstvo nad Hitlerom a od vojenských pochodov 9. mája. Skúša natočiť filmy o obetiach komunizmu a postaviť im pamätníky, ale pri spomínaní na sovietske časy sa o nich radšej nezmieňovať.
Pre nás, slovenských odporcov komunizmu, je takéto oddeľovanie prejavom rozpoltenosti, ba až schizofrénie. Neprijímame ho a je to tak správne.
Zároveň, ak chladne použijeme rozum, zistíme, že Rusi sú na túto rozpoltenosť čiastočne odkázaní. Pre nás je sovietska zástava s červenou hviezdou, kosákom a kladivom symbolom totalitnej ideológie, preto ich odmietame. Pre Rusov tie symboly majú ešte iný význam. Pod týmito symbolmi umierali, keď hnali Nemcov až do Berlína. Milióny sovietskych vojakov ich nosili na odznaku na čiapke. Sovietsky zväz porazil nacizmus.
Ešte komplikovanejšie je to so Stalinom. Ruskí autori už popísali stohy kníh o miliónoch jeho obetí, zároveň viedol Sovietsky zväz v najväčšej vojne, akú kedy Rusi zažili. Čo s tým?
Výsledkom je rozpoltenosť, ktorá pôsobí na nás znechucujúco.
Sovietska nostalgia a vzťah Rusov k Západu
Sovietska nostalgia súvisí s postojom Rusov k Západu, Amerike a NATO. Najmä k NATO. Ešte dlhé roky po páde sovietskeho komunizmu ma hnevalo, keď niektoré ruské médiá a niektorí ruskí politici hovorili, že NATO je nepriateľom Ruska. Vždy mi napadlo, že aký nepriateľ Ruska? Vari nepriateľ komunizmu ako totalitnej ideológie. A teda aj bývalého Sovietskeho zväzu ako garanta životnosti tej ideológie. Ale Ruska ako takého predsa nie. Tak som zmýšľal.
Za pravdu mi dávalo i to, že keď za Gorbačova sovietsky komunizmus vyprchával, tak vzťahy USA, lídra NATO, a Sovietskeho zväzu sa zlepšovali. Pokračovalo to i po rozpade Sovietskeho zväzu dobrými vzťahmi medzi USA a Ruskom. Pozostatkom týchto čias je ešte súsošie Reagana a Gorbačova v Moskve pred Domom Burganova z roku 2017. Tešil som sa z neho a hovoril som si, no vidíte, Rusi, problém bol váš komunizmus, nie Rusko ako také…
Lenže akosi sa to zmenilo. Už dlho zaznievajú hlasy, že problém je predsa len Rusko, nie komunizmus…
Všimol som si tú zmenu už dávnejšie.
Holodomor? Už nie zločin komunizmu, ale Ruska…
Nie tak dávno som písal na Štandarde o tom, ako sa postupne mení naratív o hladomore v Sovietskom zväze zo začiatku tridsiatych rokov. Dlhé roky sme to chápali ako strašný zločin komunistického režimu na všetkých národoch ZSSR. Ale v poslednom období sa podsúva stále častejšie, že to bol zločin, ktorý spáchali Rusi na Ukrajincoch. Pritom Rusov zomrelo iba o málo menej ako Ukrajincov a relatívne na tom boli najhoršie Kazachovia, z ktorých zomrel každý piaty.
Tak. Žiaden zločin komunizmu. Ruský…
Rusi ako jediní šíritelia komunizmu
Podobný spôsob relativizácie komunizmu spočíva v podsúvaní myšlienky, že v Európe vlastne šírili komunizmus iba Rusi.
Ako keby komunizmus ako filozofický smer nebol západoeurópskym fenoménom zrodeným v nemeckých, francúzskych, belgických a britských salónoch. Ako keby komunizmus nebol globálnym sociálnym internacionalistickým hnutím, ktoré pôsobilo v desiatkach štátov.
Ako keby v ruskej občianskej vojne po roku 1917 nezahynulo v boji proti komunistom vyše milióna ruských bielogvardejcov. Ako keby neexistovali červení Lotyšskí strelci, ktorí v Rusku potláčali protibolševické povstania. Ako keby na Ukrajine po roku 1917 nevyčíňal anarchokomunista a červenoarmejec Nestor Machno.
A, prepytujem, ako keby Stalin bol Rus. A Berija, však…
Pre povojnové rozšírenie komunizmu zo Sovietskeho zväzu do východnej a strednej Európy bolo významné, že sovietska Červená armáda prepochodovala týmito krajinami až do Berlína. Ale tento samotný fakt by nebol stačil, ak by v tých krajinách dávno pred vojnou neboli existovali tamojšie komunistické strany. Keby napríklad v Československu v roku 1946 milióny jeho obyvateľov neboli dobrovoľne volili komunistov.
V Rakúsku boli komunisti slabí, takže v sovietskej zóne nebolo možné nastoliť komunistický režim ako vo východnom Nemecku. A, naopak, do Juhoslávie sovietsky vojak nevkročil, ale vďaka sile juhoslovanských komunistov sa stala komunistickou celá Juhoslávia.
Našim okupantom z roku 1968 hovoríme Rusi. Pritom veliteľom okupačných vojsk Varšavskej zmluvy bol Ukrajinec generál Ivan Grigorievič Pavlovskij, vtedajší námestník ministra obrany Sovietskeho zväzu. Pochádzajúci zo západnej Ukrajiny.
Ako keby v politbyre Komunistickej strany Sovietskeho zväzu bežne nezasadali príslušníci neruských národov. O invázii do Československa v roku 1968 rozhodovalo 11-členné politbyro Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Bolo v ňom päť Rusov, štyria Ukrajinci, jeden Bielorus a jeden Lotyš. Medzi Rusov rátame aj Brežneva, hoci tento si v 40. rokoch počas pôsobenia na Záporoží a v Dnepropetrovsku uvádzal ukrajinskú národnosť. No ale to by už bolo priveľa, keby v politbyre, ktoré rozhodovalo o invázii, bolo viac Ukrajincov ako Rusov. Brežnev bol Rus.
Avšak medzi najsilnejších podporovateľov invázie patrili dvaja z tých štyroch Ukrajincov, a to predseda Komunistickej strany Ukrajiny Petro Šelest a Nikolaj Podgornyj, ktorého sme v roku 1968 všetci poznali, lebo ako predseda Prezídia Najvyššieho Sovietu bol formálnou hlavou Sovietskeho zväzu. S Brežnevom a Kosyginom predstavovali pre nás hlavné okupačné trio. Ukrajinská transkripcia jeho mena je Mikola Pidgornij.
A naopak. Porážku nacizmu Rusom neradi priznávame
A tak ako všetok komunizmus nakladáme do batoha len Rusom, poklonu za porážku nacizmu začíname na Západe skladať Rusom neradi. Radi skladáme tú poklonu Ukrajincom, až vzniká dojem, že veríme, že si ju zaslúžia viac ako Rusi. Čo je absurdné.
A toto všetko začalo oveľa skôr, než vo februári 2022 začala ruská invázia na Ukrajinu.
Rusi si to všímali. A to všetko má následky.
Ak nebol problémom komunizmus, ale Rusi, má to následky
Počas Chruščovovej éry sa v Sovietskom zväze prvýkrát začalo hovoriť o zločinoch sovietskeho komunistického režimu proti vlastnému obyvateľstvu, hoci táto éra dlho netrvala. Keď prišla ďalšia taká vlna za Gorbačova, veľmi som sa vtedy potešil. To sa už dalo hovoriť priamo o dekomunizácii.