Výročie Sviečkovej demonštrácie je dobrou príležitosťou na krátku úvahu o tom, ako sa liberáli stavajú ku kresťanom a v čom je medzi týmito dvomi komunitami už celé desaťročia rozdiel. Píše Michal Čop. (standard.sk)
Sviečková manifestácia, ktorej 35. výročie si pripomíname, je v mnohých ohľadoch jedinečná. Obyčajne zvykneme hovoriť o jej veľkom dosahu na moc totalitného štátu, ako aj na obyčajných ľudí, ktorí si odrazu uvedomili, že komunizmus tu nemusí byť na večné veky. Niektorí Sviečkovú demonštráciu označujú aj za začiatok konca komunizmu v Európe. Iní zas pripomínajú, že bola najväčším úspechom tajnej cirkvi, a to napriek tomu, že jej organizátorov v ten deň zadržala polícia.
Okrem toho je však Sviečková výnimočná aj preto, že dokázala jedinečným spôsobom prepojiť kresťanské a liberálne Slovensko. Predtým taký moment naša história nepozná, po nej sa tiež hľadá ťažko. Pravda, zhromaždeniu podľa všetkých dostupných svedectiev dominovali kresťania, ale prišli aj niektorí liberáli a k odkazu 25. marca 1988 sa dodnes hlásia. Domnievam sa, že tento argument platí aj napriek tomu, že kresťania s liberálmi po roku 1989 vytvorili päťkrát spoločnú vládu.
Sviečková je tak jediným momentom našej spoločnej histórie, ktorého význam rešpektujú a pripomínajú si tak liberáli ako kresťania. Svedčí o tom aj fakt, že nad časťou programu prebrala tento rok záštitu prezidentka Zuzana Čaputová.
Bohužiaľ, pri iných momentoch to tak nie je. Kresťania si dobre pamätajú, že po roku 1994 viedlo boj proti Mečiarovi najmä KDH na čele s Jánom Čarnogurským. My si aj za to dodnes Čarnogurského vážime. Liberáli však radšej vyzdvihujú úlohu prezidenta Kováča, prípadne mimovládneho sektora.
Keď po páde mečiarizmu polícia bojovala s mafiou, na čele tohto boja stál ako minister vnútra Vladimír Palko, ktorý prakticky neurobil žiadnu vážnejšiu chybu a bol najlepším ministrom vnútra v histórii Slovenska. Liberáli mu však nevedeli prísť na meno vtedy a nevedia to ani dnes.