Slovensko-ruská spoločnosť (SRS) zorganizovala 26. apríla 2023 výročné valné zhromaždenie (VZ). JUDr. Ján Čarnogurský ma upozornil, že sme o tom na webe neinformovali a nariadil nápravu.
Akcia sa vôbec po prvýkrát uskutočnila v Dome kultúry Dúbravka. Zúčastnila sa štyridsiatka delegátov, vrátane všetkých členov Správnej rady.
Nepatrí sa reprodukovať všetko, čo na VZ odznelo. Ponúkam len hrubý náčrt.
Ján Čarnogurský na úvod privítal účastníkov zjazdu a oboznámil nás s programom stretnutia. Hlavnými bodmi boli voľba predsedu a nového člena Správnej rady. Čarnogurský zavtipkoval, že sa o funkciu už neplánoval uchádzať, ale keď sa dopočul, že chce na post prezidenta USA znovu kandidovať Joe Biden, tak si to rozmyslel.
Bol to žart len z polovice. Ján Čarnogurský v skutočnosti už v lete 2021 avizoval, že sa ako kandidát nasledujúcich volieb nezúčastní, ale po zlomových geopolitických udalostiach svoje stanovisko prehodnotil a rozhodol sa, že v náročných časoch – ak dostane dôveru – SRS povedie naďalej.
V otváracom prejave sa predseda vyjadril pozitívne o činnosti klubov Arbat, ktorých je už pätnásť a pracuje sa na ďalších.
Spomenul aj to, že máme k dispozícii nový web. O pozadí zmeny sme čitateľov informovali. Web nebol lacnou záležitosťou, ale pomohli nám príspevky členov, na ktorých sme sa v tomto smere mohli vždy spoľahnúť. „Je neoceniteľné, že sa vieme spojiť a naše potreby pokrývať z vlastných zdrojov,“ vyhlásil Čarnogurský. Nad charakterom tých, ktorí nás obviňujú zo služby cudzej moci a sami sú alebo v minulosti boli financovaní napr. aj americkou vládou, sa tak môžeme len uškŕňať. Nás nesponzoruje Kremeľ, nikomu nič nedlžíme a so vztýčenými hlavami slobodných ľudí môžeme v našej činnosti pokračovať.
Čarnogurský vo svojej správe o VZ 2022 napísal: „Bolo dohodnuté, že SRS bude v rámci svojich možností propagovať vlastenectvo k Slovensku bez vyvolávania negatívnych citov voči iným národom.“ Na tohtoročnom VZ delegáti záväzok potvrdili.
Nakoľko je Čarnogurský od prirodzenosti človekom, ktorý vidí pohár vždy poloplný a nie poloprázdny, jeho slová sa niesli v optimistickom duchu. Či už sa týkali budúcnosti SRS alebo medzinárodnej i vnútropolitickej situácie.
Na pódiu sa na chvíľu vystriedali s tajomníkom SRS Ing. Mariánom Kandrikom, ktorý zúčastnených oboznámil s hospodárením za predošlý rok. Informoval, že v súčasnosti máme 960 členov (oproti vlaňajšku sme zaznamenali nárast o 41 členov).
Po Kandrikovej správe bol Čarnogurský jednohlasne opätovne zvolený za predsedu.
Na funkciu nového člena Správnej rady bol nominovaný a potvrdený Ing. Marián Hromádka z Trnavy, ktorý sa zveľaďovaniu vzťahov medzi slovenským a ruským národom dlhoročne venuje.
Posledným bodom programu boli diskusné príspevky zúčastnených delegátov z jednotlivých klubov Arbat. Ako to už pri rozpravách s prvkami neformálnosti býva, došlo aj k ostrejším výmenám názorov; všetko však zostalo v mantineloch dobrých mravov.
Potešila nás ďalšia členka Správnej rady a organizátorka súťaže Ruské slovo Mgr. Natália Dostovalová z Košíc, ktorá referovala, že záujem o štúdium ruštiny neklesá.
Vyzdvihol by som nečakaný moment. Hosť, ktorého som na VZ videl prvý raz, vystúpil s otázkou, z akého dôvodu by sme mali mať Rusko radi a podporovať ho. Nešlo o provokáciu. Mladý muž zjavne premýšľal utilitárne – vzrast sympatií k Rusom podmieňoval tým, do akej miery nám RF dokáže zabezpečiť lepšie príležitosti pre uplatnenie sa na trhu práce a pod. Akási idea manželstva z rozumu; s tým, že dvoriť má Rusko.
Nemyslím si, že takto väčšina členov v SRS uvažuje. Ak by to tak bolo, už dávno by sme sa na Rusko „vybodli“. Náš vzťah k Rusom je vrúcny a nezávisí od materiálnych výhod. Nepotrebujeme ich (výhody), dostáva sa nám iných satisfakcií.
Po diskusii sme sa ešte dlho lúčili, mnohí hostia prišli zo stredného a východného Slovenska, starí známi sa chceli pobaviť aj o neruských témach.
Slovensko-ruská spoločnosť vznikla v r. 2006. Vtedy ani jej zakladatelia nemohli tušiť, ako sa vyvinie geopolitická situácia. Na Ukrajine sa odohráva strašná tragédia, ku ktorej nikdy nemalo dôjsť a – ak sa chceme nazývať ľuďmi – s obeťami vojny musíme súcitiť.
Na druhej strane, naša náklonnosť k ruskému národu zostáva nezmenená. Vždy sme bojovali s rusofóbiou a neochvejne bojujeme ďalej. Nesmieme pripustiť, aby sa vlajková loď utužovania našich vzájomných vzťahov potopila v oceáne protiruskej nenávisti. Slovensko-ruská spoločnosť sa nepotopí a bude pokračovať v nastúpenom kurze.
Ivan Tirpák