V najbližších dňoch nás čaká séria úvah na tému vlády a štátu, ale jedna či dve osoby stoja za to, aby sme im venovali špeciálnu pozornosť. Zvlášť pán minister Káčer dokázal v slovenskej politike niečo, čo po tom samo volá. (standard.sk)
Na Rastislava Káčera nesmieme zabudnúť. Nadlho by sme si ho mali pamätať. A mali by sme sa pokúsiť ešte o niečo navyše. Malú a užitočnú lekciu, ktorú našej politike a diplomacii tento schopný úradník udelil, treba zobrať vážne.
Aby sme takú chybu, Boh dá, už nezopakovali.
Káčer odchádza hrozným spôsobom. Podrazil v podstate všetkých, ešte aj toho Hegera a stranu, kde bol členom predsedníctva. Väčšina z tých, ktorí mu boli v ostatnom období nablízku, ním zrejme bude pohŕdať, tí slušnejší mlčky. Majú na to dobrý dôvod.
Pri páde Hegerovej vlády si zahral rolu Bruta, posledná rana prišla zo strany, odkiaľ ju nebožtík nemohol čakať. Čaputová po jeho odchode už nemala inú možnosť, vláda išla ku dnu. Káčer to navyše celé urobil zo zahraničia (nemohlo to počkať deň ani dva), e-mailom alebo esemeskou, kde poslal sken svojho listu.
Chýba tu všetko, aj spôsoby.
V utorok sme sa navyše dozvedeli, že opustil ešte aj svoju stranu. Tú, o ktorej len nedávno hovoril, že nie je projektom na jedny voľby. Aký originálny význam tomu dokázal dať.
Podstata jeho kariéry však je, že ono to všetko do seba zapadá.