Kaviarenský teológ Michal Havran si o mňa opäť nedôstojne vulgárnym spôsobom poobtieral svoje ústa. Ja tie slová opakovať nebudem, ak vás zaujímajú, nájdete ich tu: https://ereport.sk/havran-chybu-v-usa-nevidi/
Tento status však nepíšem preto, aby som sa pohoršil nad jedným chorým človekom, ktorého by mi bolo ľúto, keby takéto indivíduum nebolo moderátorom verejnoprávnej televízie. V normálnej krajine by s takýmto slovníkom nemohol byť moderátorom žiadnej televízie, nielen verejnoprávnej, ale sme na Slovensku. Hysterické móresy na hulváta sú jeho vizitkou, nie mojou, on sa takto k ľuďom správa bežne, a to si ho vo februári minulého roka prezidentka prizvala za svoj chrbát, keď kázala o potrebe slušnosti… Ľudia ako Havran mi však vždy dobre poslúžia ako argumentačný trenažér, pretože na ich absurdných výplodoch sa dobre trénuje zdržanlivosť a racionalita. Takže pozrime sa vecne na to, čo mi tento tragéd vyčíta a využime to na dôležitejšie všeobecné závery k dnešnému sviatočnému dňu.
Havranovi prekáža, že som si pripomenul 55. výročie vojnového zločinu vo vietnamskej obci Mỹ Lai, kde Američania zmasakrovali (zbili, znásilnili, umučili, zohavili a zavraždili) vyše 500 civilistov, väčšinou žien a detí. Pohoršilo ho, že to spomínam v čase, keď Rusi podľa jeho slov zavraždia každý deň tisícky Ukrajincov. Tak po prvé, Havran ako zvyčajne silno preháňa. Podľa štatistík OSN bolo doteraz zabitých v priebehu celej vojny vyše 8 000 civilistov. Ak by sme aj pripustili, že je to iba číslo, ktoré sa podarilo overiť, stále je to výrazne menej ako počty civilistov zavraždených počas amerických imperiálnych vojen. A tu je hlavný kameň úrazu. Treba si ozrejmiť, prečo sú militaristi takí hysterickí, keď pripomíname iné vojny: sú totiž vydesení z toho, že obnažujeme ich zlé svedomie. Preto si vymysleli absurdný termín „ačohentizmus“, aby umlčali tých, ktorí sa pozerajú na vojenské konflikty v súvislostiach.
Väčšina politikov, analytikov a novinárov hlavného prúdu (a Michal Havran je medzi nimi) podporovali bombardovanie Juhoslávie, vojnu v Iraku a všetky americké imperiálne vojny. Z ich úst znie teraz maximálne nepresvedčivo, keď ich pohoršuje „brutalita ruskej agresie“. Aby sme boli presní: tá vojna brutálna naozaj je. Ale toto majú právo hovoriť len ľudia, ktorí principiálne odmietajú všetky vojny – nie pokrytci, ktorým prekáža agresor, nie vojna sama osebe. Už dávnejšie som upozorňoval na to, že ruské útoky (akokoľvek protiprávne) sa nezameriavajú na civilné ciele, že civilisti sú vedľajšie obete. Vyvolal som tým pohoršenie moralizátorov. Nedávno podobne dopadol jeden z najväčších svetových intelektuálov profesor Noam Chomsky, ktorý v rozhovore pre britský časopis The New Statesman vyhlásil, že v porovnaní s Američanmi v Iraku sa Rusi na Ukrajine správajú humánne. https://www.newstatesman.com/…/noam-chomsky-interview… Ja by som v súvislosti s vojnovým vraždením určite nepoužil termín „humánne“, ale problém je v tom, že profesor Chomsky má pravdu.
Úlohou skutočných intelektuálov nie je hovoriť politicky korektné, prijateľné a očakávané veci, ale odhaľovať verejnosti nemilosrdnú pravdu, ktorá obyčajne nebýva príjemná. Chomsky nie je nijaký protiukrajinský hejter, veď má po otcovi ukrajinský pôvod, ale nemôže mlčať, keď sa konflikt na Ukrajine vykresľuje tak, že je to najhoršia vojna od porážky nacizmu. Nie je. Poukázal na rozsah zničenej infraštruktúry v Iraku, ale aj na spôsob amerického boja, v porovnaní s ktorým sú následky ruskej invázie oveľa menšie. Rusko mohlo urobiť Kyjev neobývateľným tak ako Američania Bagdad, mohlo zničiť zásobovacie linky na západnej Ukrajine, no nič také sa nestalo. Nie preto, že by to nevedeli, ale preto, že nechceli. Do Kyjeva prúdia štátnici z celého sveta – to by sa v žiadnej vojnovej krajine nemohlo stať. Aj to je podľa amerického profesora dôkaz ruskej zdržanlivosti. „Keď USA a Veľká Británia rozbíjali Irak na kusy, išli nejakí zahraniční lídri navštíviť Bagdad? Nie, pretože keď idú Američania a Briti do vojny, idú po krčnej chrbtici krajiny. Zničia všetko,“ zdôraznil Noam Chomsky. Počet civilných obetí invázie do Iraku je preto mnohonásobne vyšší než na Ukrajine. Pre všetkých ľudí obmedzených na duchu chcem zdôrazniť, že to v žiadnom prípade neznamená, že táto vojna je správna. Je to po vojne v Iraku najhoršia katastrofa v tomto storočí. Ale nesmieme kvôli odsúdeniu Rusov zamlčiavať pravdu, najmä medzinárodný a historický kontext.
Najviac obetí od konca druhej svetovej vojny majú na svedomí jednoznačne a bezkonkurenčne Američania. Sú to desiatky miliónov zavraždených ľudí. Najvražednejší štát v dejinách bolo Britské impérium so svojimi krvavými koloniálnymi vojnami. Nemôžeme donekonečna podliehať propagande Pentagonu a Bieleho domu, ktorý sa nám pri každej dobyvačnej vojne pokúša nahovoriť, že „najväčšou svetovou hrozbou“ je malé Srbsko alebo zaostalý Irak, ktorý nemal na čižmy pre svojich vojakov, nieto na zbrane hromadného ničenia. Najväčšou hrozbou pre svetový mier boli, sú a budú zákonite extrémne vyzbrojené militaristické veľmoci, nie neposlušné krajiny, ktoré sa vzpierajú ich globálnym záujmom. Zuzana Čaputová dnes tradične zavádzala, keď tvrdila, že zdrojom konfliktov sú autoritatívne režimy, že zárukou mieru je demokracia. Je to nezmysel. Sloboda a demokracia vám môže zabezpečiť šťastnejší život, ale neochráni vás pred vojnou. Najväčšie konflikty po druhej svetovej vojne viedli formálne demokratické štáty: USA, Veľká Británia, Francúzsko, Izrael. Naopak Čína alebo Irán nerozpútali žiadnu vojnu.
Najväčšou hrozbou pre mier teda nemusí byť autoritatívny režim. Je ňou militarizmus, zvyšovanie zbrojenia, plutokracia, podriaďovanie ekonomiky vojnovým cieľom. Takže áno, v tejto súvislosti treba hovoriť (aj) o Spojených štátoch a ich oligarchickom a militaristickom režime ako o trvalej hrozbe mieru. Práve dnes, pri príležitosti Dňa víťazstva, treba zdôrazňovať, čo viedlo k vzniku väčšiny moderných vojen a prečo sa musíme vyvarovať podpory militaristických cieľov. A kaviarenskému teológovi, ktorý sa nevie ovládať, treba zasa výchovne pripomenúť slová izraelského spisovateľa Amosa Oza, že každá vojna, genocída i holokaust sa začala dehumanizovaným slovníkom.
Namiesto podpory zbrojenia, sankcií a nepriateľstva medzi národmi nám musí viac záležať na pestovaní kultúry mieru. Lebo mier – ako písal Erasmus Rotterdamský už pred vyše 500 rokmi – „je otcom, zdrojom, živiteľom, rozhojňovateľom a obrancom všetkého najlepšieho, čo kedy existovalo na nebi i na zemi. Bez neho nikdy a nikde nebýva nič kvitnúce, nič spoľahlivé, nič čisté a sväté, bezo mňa neexistuje nič príjemné pre ľudí. Vojna je prapríčinou všetkého zla a biedy, bezodný oceán, ktorý všetko pohlcuje bez rozdielu. Za vojny všetko kvitnúce, všetko zdravé hynie, všetko pevné sa rúca, všetko krásne a užitočné sa ničí, všetko sladké sa stáva horkým“.