Nástup Donalda Trumpa postavil európske štáty pred dilemu, či budú pokračovať v doterajšej politike alebo zareagujú na zmeny v súčasnom svete a vrátia sa od ideologicky podmienenej politiky k realizmu. Ako reakcia na najnovší vývoj sa objavili aj nové pokusy Európanov o odpoveď na túto dilemu: koalícia ochotných na podporu Ukrajiny či stratégia vyzbrojovania „ReArm Europe“ alebo nový francúzsky jadrový „dáždnik“ nad Európou. Všetky tieto návrhy sú však nanajvýš sporné. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Stará a nová koalícia ochotných?
Francúzsko ako nový líder?
Zachovanie starého sveta?
Stará a nová koalícia ochotných?
Jedným z tradičných pokusov, ako sa vysporiadať s nesúhlasnými názormi v EÚ a v NATO, je tendencia vytvárať rôzne tzv. koalície ochotných, kde sa na riešení určitej otázky zúčastnia tí, ktorí o to majú záujem. Taký postup je v princípe v poriadku, lenže pri vojnových konfliktoch môže vyvolať aj následky, ktoré sa vážne dotknú tých, ktorí na koalícii ochotných neparticipovali. Samozrejme, koalície ochotných poznáme veľmi dobre aj z vojnových konfliktov minulosti. Jedna z nich sa objavila v roku 2003, keď pomáhala USA v ich protiprávnej agresii voči Iraku, vedenej kvôli lži o zbraniach hromadného ničenia. Táto zločinná vojna spôsobila extrémne množstvo obetí, ktorých počet je dodnes predmetom politických sporov, avšak už po troch rokoch vojny sa v prestížnom vedeckom časopise Lancet objavili výskumy ukazujúce, že v dôsledku agresie v Iraku zomrelo násilnou smrťou viac ako 600 tisíc ľudí. Destabilizácia Iraku prispievala pritom aj k ďalšiemu prudkému nárastu obetí v nasledujúcom desaťročí, čo súviselo hlavne so vznikom hnutia ISIL, ale aj s destabilizáciou Sýrie, kam migrovalo mnoho utečencov z Iraku. Účastníkmi koalície ochotných v Iraku bolo pritom aj Slovensko a mnohí z tých, ktorí do tejto vojny našu krajinu zavliekli a urobili z nej agresora, dodnes pôsobia v politike i médiách. Za svoju propagandu sa neospravedlnili, len niektorí z nich eufemisticky poznamenali, že účasť na agresii proti Iraku bola „chybou“.
Okrem hrôz agresie v Iraku však vtedajšia „koalícia ochotných“ významným spôsobom zmenila Európu. Už pred vojnou sa voči nej jasne vymedzili Nemecko a Francúzsko, ktoré odmietli, aby sa protiprávna agresia uskutočnila v rámci NATO. Zásluhu na tom mali najmä prezident Jacques Chirac a kancelár Gerhard Schröder, ktorí predvídali neblahé následky celého konfliktu. Žiaľ, proti ich snahe o samostatnú európsku pozíciu, odlišnú od USA, sa objavil odpor. Popri tradične euroskeptickej Británii sa proti iniciatíve Berlína a Paríža postavili niektoré menšie štáty a predovšetkým noví budúci členovia EÚ v strednej a východnej Európe. Začali písať podporné listy na obranu transatlantického partnerstva s USA, a tým vytvorili nechválne známe členenie na „starú Európu“ a „novú Európu“ (ako to pomenoval minister obrany USA). A hoci obyvateľstvo „novej Európy“ bolo ešte menej naklonené vojne než „stará Európa“, ukázalo sa, že politici „novej Európy“ ako Václav Havel či Mikuláš Dzurinda budú silnými podporovateľmi agresií amerického hegemóna.
Idea koalície ochotných je značným problémom pre EÚ a NATO aj v súčasnosti. Takýto pokus sa objavil na stretnutí 18 účastníkov dňa 2. marca 2025 v Londýne. Na rozdiel od koalície ochotných z Iraku 2003, ktorá mala realistický (hoci agresívny) cieľ obsadiť Irak, nová koalícia ochotných na podporu Ukrajiny koná podstatne riskantnejšie – vojenské možnosti Ruska sú úplne iné než možnosti Iraku. Ich prvým cieľom je zachovať prúd vojenskej pomoci pre Ukrajinu, hoci je jasné, že bez účasti USA to bude oveľa zložitejšie. Navyše – kvôli rastúcej vojenskej prevahe Ruska – bude musieť koalícia ochotných svoju podporu ešte ďalej zvyšovať alebo sa viac zapájať priamo do vojny. Nerealistická je tiež predstava účastníkov londýnskej schôdzky o podmienkach mierovej zmluvy, ktorá má zabezpečiť suverenitu Ukrajiny a najmä ich idea, že vyšlú jednotky, ktoré budú garantovať bezpečnosť Ukrajiny po podpise zmluvy. Rusko s ničím takým súhlasiť nebude a pokiaľ koalícia ochotných bude na týchto cieľoch trvať, musí sa pripraviť na pokračovanie vojny, v ktorej Ukrajina prehráva.
Nebezpečné je však vytváranie „koalícií ochotných“ aj do budúcnosti. V súčasnosti rezonuje hlavne Ukrajina, avšak vážnym problémom pre Európu je aj konflikt v Gaze. V Európe pritom existujú viacerí politickí lídri, ktorí konanie Izraela považujú za genocídu, ktorú treba zastaviť. A keďže sa v štruktúrach EÚ či NATO so svojím postojom presadiť nevedia, môžu do budúcna využiť „koalíciu ochotných“. V súčasnosti si na to ešte zrejme netrúfajú, ale v blízkej budúcnosti sa v štátoch EÚ zrejme viac presadia odporcovia izraelskej politiky, napr. Jean-Luc Mélenchon vo Francúzsku. Tí by mohli zvolať summit na podporu Gazy, na ktorom by sa vytvorila koalícia ochotných, vrátane štátov EÚ, napr. Francúzsko, Španielsko, ale i krajín ako Egypt a Turecko. Následne by zrejme prišlo k veľmi ostrým vnútorným konfliktom v EÚ či v NATO a tie by mohli byť pre osud oboch entít fatálne. Ešte horšie by však bolo, keby prišlo k nejakým ozbrojeným stretom propalestínskej koalície ochotných a Izraela. Na čiu stranu by sa pridali ďalší členovia NATO, vrátane ČR a SR? Alebo USA na čele s Donaldom Trumpom?
Francúzsko ako nový líder?
Jednou z inovácií, ktoré sa objavili kvôli zmene americkej politiky, je myšlienka, že by Francúzsko prevzalo úlohu lídra a vytvorilo pre Európu vlastný jadrový systém odstrašenia. Francúzsko je jediný člen EÚ s jadrovým statusom a na konci studenej vojny disponovalo asi 500 nukleárnymi hlavicami, ktoré mali odstrašujúci potenciál. V 90. rokoch 20. storočia však počet svojich jadrových hlavíc znížilo asi o tretinu, avšak odstrašujúci potenciál by bolo akiste možné pri budúcich výdavkoch na zbrojenie navýšiť. Doteraz o to nebol v Európe záujem a proti predstave o francúzskom jadrovom „dáždniku“ sa najviac vzpierali práve hlavní partneri Paríža v EÚ. Najvýznamnejším z jeho európskych partnerov je Nemecko, ktoré sa však dlhodobo usilovalo o čo najužšie vzťahy s Washingtonom. Tamojší politici sa od čias studenej vojny obávali, že francúzske odstrašovanie by bolo voči Moskve asymetricky nevyvážené a nedokázalo by tak nahradiť americký arzenál. Ďalším dôležitým partnerom Francúzska bola Veľká Británia, zakladajúci člen NATO a v rokoch 1973 – 2020 aj člen EÚ, resp. jej predchodcov. Tá vždy akceptovala vedúcu úlohu USA, francúzske líderstvo by však prijať nemohla. Takisto obmedzený bol aj vplyv Francúzska v strednej a východnej Európe, kde doteraz tiež neexistovala vôľa vymeniť Washington za Paríž. Platí to dokonca aj o Rumunsku, ktoré má špecifické väzby na Paríž, avšak pri rozporoch Francúzska a USA v minulosti obvykle uprednostnilo Washington (napr. pri Iraku 2003).
Návrh francúzskeho jadrového „dáždnika“ pre Európu má však podmienku, že o nasadení jadrových zraní sa bude rozhodovať výlučne v Paríži. Práve to sa môže stať veľmi skoro problémom, najmä keby nasledujúce prezidentské voľby vo Francúzsku nedopadli tak, ako si želajú v Bruseli a v Berlíne. Odporcom jadrových plánov Emanuela Macrona je napr. Marine Le Pen, predstaviteľka nesystémovej pravice, ktorá získala v druhom kole prezidentských volieb v apríli 2022 až 42 % hlasov, pričom Emanuel Macron vtedy vyhral i vďaka vojne na Ukrajine. Súčasne vo Francúzsku silnie Jean-Luc Mélenchon, predstaviteľ nesystémovej ľavice, ktorý už roky hlása vystúpenie Francúzska z NATO a zlepšenie vzťahov s Ruskom. V júni 2024 práve jeho volebná koalícia vyhrala parlamentné voľby a on sám má dobrú šancu i v prezidentských voľbách o dva roky. Z jeho kritiky Izraela či názorov na Rusko majú v Bruseli možno ešte väčšie obavy než z názorov Marine Le Pen. A vzhľadom na to, že on sám sa ešte v 90. rokoch oddelil od systémovej ľavice a vzdal sa tak perspektívnej kariéry, nebolo by ľahké ho ani skorumpovať – ako to už Brusel skúšal s mnohými ľavičiarmi. Naopak, prišlo by zrejme k ostrým sporom Francúzska s Európskou komisiou, Poľskom i Nemeckom. A celá koncepcia francúzskeho jadrového „dáždnika“ by mohla veľmi rýchlo spľasnúť.
Samozrejme, je možné, že v budúcich prezidentských voľbách vo Francúzsku uspeje aj nejaký macronovský centrista – ak by postúpil do druhého kola a tam využil hlasy nesystémovej ľavice proti kandidátovi nesystémovej pravice (alebo naopak). Musel by však urobiť viac než v roku 2022, pretože popularita francúzskeho mainstreamu stále klesá a jeho úspechy v oblasti ekonomiky či politiky sú minimálne. Navyše, cítiť už aj nedávne zahranično-politické neúspechy Paríža v Afrike (strata základní v Saheli). Pre francúzsky mainstream je preto vítanou príležitosťou obnoviť vlastnú ekonomiku cez nový európsky plán s názvom „ReArm“ za 800 miliárd eur, určených na bezpečnosť. Napriek tomu, že zmysel takýchto vysokých výdavkov je pochybný, Francúzsko by ako jeden z troch najväčších exportérov zbraní na svete (asi 11 % globálneho exportu) mohlo z plánu veľmi profitovať. Zarobili by najmä veľké zbrojárske koncerny (Thales, Sarfan, Dessault, ale i Airbus) a zásluhy by si pripísali Emanuel Macron a spol. Na obrovské množstvo peňazí z plánu ReArm však majú zálusk aj neeurópske koncerny, najmä americké a britské. Aj niektoré štáty EÚ samotné by radi zapojili neeurópskych partnerov, napr. budúci nemecký kancelár Fridrich Merz má úzke väzby na spoločnosť BlackRock, ktorá vlastní akcie vo viacerých zbrojárskych koncernoch.
Zachovanie starého sveta?
Na prvý pohľad to dnes vyzerá, že európski politici sa svojimi krokmi bránia hlavne proti iniciatívam Donalda Trumpa, v skutočnosti sa však bránia voči zmenám, ktoré sa prejavujú už aj na starom kontinente. Pri konflikte Trumpovej administratívy a lídrov EÚ nejde primárne o európsko-americký spor, ale skôr o boj za zachovanie starého sveta. V doterajšom svete mali európski politici istotu, že stoja na správnej strane dejín, nemusia hľadať kompromisy s antisystémom a ak s nimi niekto nesúhlasí, tak je „agentom Moskvy“. V skutočnosti však vývoj západného a zvlášť európskeho sveta v 21. storočí nie je vôbec úspešný. Doterajšie ekonomické recepty zlyhali, Európa stráca konkurencieschopnosť, dokonca i Nemecko, celý Západ žije na dlh, a to aj pri neustálom znižovaní sociálnych štandardov. Tri zo štyroch najväčších ekonomík EÚ (Francúzsko, Taliansko, Španielsko) majú verejný dlh vyše 100 % HDP; podobne sú na tom USA i Kanada a ďalší člen G7, Japonsko, prekročil až 250 % HDP! Je vskutku absurdné, keď pri neustálych výzvach na konsolidáciu prudko rastú výdavky práve na obranu – hoci štáty NATO už dnes vydávajú na zbrojenie viac než celý zvyšný svet.
Dá sa predpokladať, že tento iracionálny militaristický systém čoskoro narazí na svoje limity a Donald Trump i preto začal uvažovať o znižovaní zbrojných výdavkov v USA. Nielen tieto jeho postoje však vyvolávajú paniku európskych mainstreamových politikov a médií. Doterajší systém nadvlády, podporený silnou mediálnou propagandou, stráca dych a nepomáhajú ani snahy o hľadanie vnútorného a vonkajšieho nepriateľa. Odlišné názory sa označujú za Mníchovskú dohodu, fašizmus či komunizmus, a to úplne bez reálneho základu. Obľúbeným trendom sa stali i nálepky dezinformátorov, konšpirátorov alebo „ruských agentov“. Skutočne novým javom ale je, že „agentom Moskvy“ sa už stal i prezident doterajšej „Ríše dobra“ a „líder slobodného sveta“ Donald Trump. Samozrejme, v politike Donalda Trumpa je mnoho tém, s ktorými nemožno súhlasiť, najmä jeho prooligarchické ekonomické predstavy či postoje k vojne v Gaze, ale faktom zostáva, že do totálne zideologizovaného prostredia medzinárodných vzťahov vniesol závan racionality. Vytvorenie predstavy, že rokovať treba aj s „absolútnym zlom“ z Kremľa, je pre doterajší mainstream pohromou. Musia sa totiž naučiť diskutovať o veciach, ktoré bolo donedávna možné odbiť ideologickými floskulami o „novom Hitlerovi“. A diskusia o vzťahoch s Ruskom môže mať zrazu aj otvorený koniec…
Je dobré, že o nových výzvach sa kvôli Donaldovi Trumpovi začalo hovoriť i v Európe, i keď súčasné návrhy nie sú príliš realistické a čoskoro sa zrejme ukážu ich limity. Nové európske zbrane pre Ukrajinu nepovedú k cieľom stanoveným v Bruseli a podobne iluzórnou sa môže ukázať aj predstava o francúzskom jadrovom „dáždniku“. Ak by totiž nasledujúce prezidentské voľby vo Francúzsku vyhral pravicový alebo ľavicový antisystémový kandidát, a v USA by uspel demokrat, Brusel i Berlín by zrejme opäť začali vzývať transatlantizmus a odsudzovať novú „čiernu ovcu“ v Paríži. Napriek málo povzbudivému začiatku novej éry však možno konštatovať, že súčasná Európa bude musieť pokračovať v hľadaní nových ideí, ktoré by boli realistické a mohli by zmeniť jej súčasný negatívny vývoj. S danými ideami prichádzajú hlavne politici, ktorí príliš nezapadajú do doterajšieho európskeho mainstreamu, majú však podporu verejnosti. Ich zapojenie do diskusie o budúcnosti Európy by mohlo priniesť aj skutočnú obnovu demokracie, ktorej princípy sa v Európe uplatňujú čoraz menej.