Nielen na Slovensku sa stalo pravidlom, že ak má niekto odlišný názor na nejakú oficiálnu dogmu, tak ho veľmi rýchlo onálepkujú ako fašistu, nacistu alebo komunistu. Populárnym sa stalo aj označovanie za „nového Hitlera“, ktoré sa už netýka iba Vladimíra Putina. Rovnako obľúbené je hľadanie analógie s Mníchovskou dohodou či používanie ďalších argumentov „ad Hitlerorum“ voči tým, ktorí majú odlišný názor. V poslednej dobe takýchto prejavov pribúda, čo na prvý pohľad evokuje zúfalstvo určitých vládnucich skupín v Európe. Samozrejme, je jasné, že nacizmus i fašizmus treba prísne odsúdiť, ale extenzívna rétorika o fašistoch a nacistoch skrýva nebezpečný potenciál, ktorý môže ohroziť dokonca ústavný poriadok štátu. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Nový Mníchov, nový Hitler?
Nebezpečenstvo absurdných analógií
Streľba na „nového Tisa“
Nový Mníchov, nový Hitler?
Pokiaľ ide o nacizmus a fašizmus, sú to ideológie, ktoré vyvolávajú jednoznačné odsúdenie. To je správne, takisto však platí, že dané pojmy nemožno používať ľahkovážne, ako sa to deje v súčasnosti. Na tomto mieste nie je priestor na popis všetkých absurdných analógií, ktoré sa v poslednom čase objavili, a preto spomeniem len niektoré. K tradičným naratívom určitých médií, najmä Denníka N a spol., patrí snaha urobiť z Roberta Fica a strany Smer SSD nacistov alebo fašistov. Nedávno sa o čosi podobné pokúsil jeden premotivovaný český moderátor, vraj aj Hitler vyhral voľby… Hysterická rétorika o „Mníchovskej zrade“ sa objavila i po nedávnej Mníchovskej bezpečnostnej konferencii zo 14.-16. februára 2025, najmä po vystúpení amerického viceprezidenta Jamesa D. Vancea. Rovnaká hystéria sa spustila po stretnutí ruskej a americkej delegácie v Rijáde z 19. februára 2025 či po návšteve Volodymira Zelenského v Bielom dome z 28. februára 2025, ktorú Donald Trump po verejných nezhodách predčasne ukončil. Podľa niektorých išlo dokonca o analógiu návštevy Emila Háchu u Adolfa Hitlera…
Pri uvádzaní falošných podobností medzi Mníchovskou dohodou z roku 1938 a rokom 2025 je nutné upozorniť na zásadný fakt: zatiaľ čo západní spojenci v roku 1938 porušili platný zmluvný záväzok vojenskej pomoci pre ČSR v prípade napadnutia Nemeckom, podobný zmluvný záväzok v prípade Ukrajiny neexistoval. Neposkytol ho ani Joe Biden a už vôbec nie Donald Trump. Preto zo strany súčasnej americkej administratívy sa nemôže hovoriť o žiadnej mníchovskej zrade voči Ukrajine. A keďže sa pri rokovaniach o Ukrajine nerozhoduje ani o územnej celistvosti členov NATO, Donald Trump sa nedopúšťa „mníchovskej zrady“ ani voči nim. Rozdiel voči situácii z roku 1938 sa prejavuje aj v tom, že americký prezident pristupuje k rokovaniam až po troch rokoch vojny, a to v situácii, keď Ukrajina očividne prehráva. Pri prípadných rokovaniach s Vladimírom Putinom je tiež jasné, že ukrajinské územné ústupky nebudú výsledkom „americkej zrady“, ale vojenského postupu Ruska. Už v súčasnosti kontroluje väčšinu ukrajinských území, ktoré formálne anektovalo. Aj keď pri budúcich rokovaniach bude Moskva pravdepodobne požadovať ešte niečo naviac, zatiaľ sa zdá, že o pripojenie strednej a západnej Ukrajiny neprejaví záujem.
Medzi absurdné postoje, populárne na súčasnom Západe, patrí aj snaha porovnávať Vladimíra Putina a Adolfa Hitlera. Takéto šialené paralely nie sú, samozrejme, nič nové; a dokonca sa stali dlhodobým pracovným nástrojom západných propagandistov – za Hitlera boli v minulosti itlera označení Slobodan Miloševič, Saddám Hussajn, atď. Scestnosť podobných analógií je zjavná už na prvý pohľad. Stačí si zrátať, čo stihol urobiť „vodca“ za 12 rokov pri moci, pričom ani len nevlastnil jadrové zbrane… Naopak, ruský prezident už vyše štvrť storočia chladne kalkuluje náklady a výnosy svojich krokov, pričom nikdy nenasadil všetko, čím disponuje, dokonca nevyhlásil ani všeobecnú mobilizáciu. Akokoľvek je vojna na Ukrajine protiprávna, Vladimír Putin ju neplánoval ako prvú možnosť, ale dlhodobo sa usiloval o kompromisy so Západom, dokonca akceptoval vstup Pobaltia do NATO a až v otázke vstupu Ukrajiny nakreslil červenú čiaru. Toto konanie sa teda neponášalo na rok 1938, ale skôr na rok 1962 a reakciu Washingtonu na vtedajšie zbližovanie Kuby so ZSSR.
Nebezpečenstvo absurdných analógií
Na prvý pohľad sa uvedené analógie s nacizmom zdajú len ako prejav hysterického správania konkrétnych politikov a novinárov, v skutočnosti však v sebe skrývajú nebezpečný potenciál, pretože môžu ohroziť právnu istotu. Vo všeobecnosti platí, že právo zabezpečuje poriadok a umožňuje pokojné riešenie vzťahov medzi členmi spoločnosti, pričom zabraňuje konfliktom medzi nimi. Tým napomáha vnútornej integrite spoločnosti. Dôležitá je už samotná existencia právnych pravidiel, a to bez ohľadu na ich morálny rozmer. Či už predpisy prikazujú jazdu motorových vozidiel po pravej alebo po ľavej strane cesty, v oboch prípadoch vytvárajú bezpečnosť na cestách. Právne pravidlá však tiež znemožňujú, aby skupiny s rôznymi predstavami o morálke začali presadzovať svoje názory svojpomocou. Takýchto potenciálnych konfliktov pritom existuje mnoho, od vieroučných rozporov až po otázku interrupcií a eutanázie. Je zrejmé, že bez existencie pravidiel by sa časť spoločnosti okamžite pokúsila o zmeny, napr. o znefunkčnenie interrupčných kliník. Právo však zabezpečuje, že aj skupiny odporcov interrupcií rešpektujú pravidlá, hoci s ním nesúhlasia a považujú ho za nespravodlivé.
Je pochopiteľné, že existuje veľa nespravodlivostí, kde rôzne subjekty spochybňujú politiku a právo tvorené predstaviteľmi štátu. Vo všeobecnosti však existuje široká zhoda, že rešpektovať treba aj nespravodlivé zákony, otázkou je ale, do akej miery. V minulosti totiž vznikli situácie, pri ktorých sa rôzne skupiny domáhali neplatnosti práva a boli pritom úspešné. Najznámejšie z týchto príkladov sa objavovali pri odmietaní nacistického práva. Po druhej svetovej vojne sa o danej téme viedla široká diskusia, keďže väčšina vojnových zločincov sa odvolávala na to, že konali na základe zákona a sú preto nevinní. Proti uvedenej argumentácii sa však objavili tvrdenia, že existuje aj akési „nadzákonné právo“, ktoré umožňuje nerešpektovať platné zákony štátu – najznámejším pokusom o podobnú formuláciu bola tzv. Radbruchova formula. Tá hovorí, že platné právo štátu treba rešpektovať, aj keď je nespravodlivé, avšak okrem situácie, keď je rozpor platného práva a spravodlivosti neznesiteľný. Dôležitým právnym inštitútom, ktorý by pri analógii s nacizmom prichádzal do úvahy, je aj právo na odpor. Spomína ho aj čl. 32 Ústavy SR: „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“ Ak by totiž prišiel „nový Hitler“ alebo aspoň „nový Tiso“, bolo by potrebné pýtať sa na možnosť násilnej zmeny moci i cez právo na odpor.
Streľba na „nového Tisa“?
Samozrejme, v prípade extrémnych situácií môže vzniknúť situácia, pri ktorej je legitímne nerešpektovať platné právo – to platí predovšetkým na udalosti, súvisiace s nacizmom a fašizmom. I preto sú označenia za „nového Adolfa Hitlera“ také populárne – tí, ktorí sa chystajú porušiť zákon alebo sa postaviť na odpor voči politikom, s ktorými nesúhlasia, môžu využiť analógiu s nacizmom, a tým legitimizovať aj svoj protiprávny postoj. Aj na Slovensku dnes platí, že tí, ktorí sa chcú zbaviť Roberta Fica, používajú analógiu s Mníchovskou zradou. Politicky výhodná je tiež analógia Adolfa Hitlera s Vladimírom Putinom, pretože legitimizuje ďalšie pokračovanie vojny na Ukrajine. Pritom si treba uvedomiť, že ak by totiž nastúpil k moci skutočný Adolf Hitler, neplatili by už argumenty o hľadaní mierového riešenia. Takže ak dnes niekto označí Vladimíra Putina za „nového Hitlera“, vyjadruje tým, že s ním nemožno rokovať a treba pokračovať v ďalšom vojnovom úsilí až do víťazného konca. Z toho vyplýva, že tí, ktorí žiadajú voči „novému Hitlerovi“ ústretovejšiu politiku, sú „kolaboranti“ s nacizmom a extrémisti, ktorých treba pozavierať.
Na záver možno iba konštatovať, že analógie s nacizmom sa často používajú iba akési vulgarizmy, ktorý neúspešní politici a novinári smerujú voči svojim názorovým oponentom. Kým sa takto vyjadrujú jednotlivci v emocionálnom vypätí, nejde o nič dramatické. Problém ale nastáva vtedy, keď sa podobná rétorika stáva imanentnou súčasťou mediálneho spravodajstva a publicistiky, a práve to je aktuálny problém v SR. Aj dnes je totiž najlepším argumentom pre likvidáciu ľudí s odlišnými názormi výrok o Mníchovskej zrade alebo o nejakej forme fašizmu či nacizmu. Ak by totiž na Slovensku skutočne vládli „kolaboranti s novým Hitlerom“, boli by proti súčasnej vláde legitímne aj protiprávne násilné prostriedky. Čoraz väčšia časť populácie kvôli mediálnemu spravodajstvu tejto mylnej predstave podlieha a domnieva sa, že tí druhí sú zlo, ktoré treba zničiť. Na Slovensku tiež narastá počet extrémne sebavedomých mladých ľudí, ktorí sú presvedčení, že na rozdiel od iných majú „správny morálny kompas“ a vedia určiť, kto predstavuje dobro a kto zlo. A vďaka „správnemu morálnemu kompasu“ potom odmietajú podať ruku ľuďom s odlišnými politickými názormi. To nie je len skúsenosť prezidenta Petra Pellegriniho… Ešte horšie je však to, že na Slovensku existujú rôzni sympatizanti činu Juraja Cintulu, ktorí svoj postoj ospravedlňujú šialenými analógiami s nacizmom. Pre zachovanie vnútorného mieru však treba odmietnuť mediálnu propagandu, ktorá vytvára ľudí s jednoduchým čierno-bielym videním sveta a predstavou, že na „nového Jozefa Tisa“ a spol. možno legitímne strieľať.