Vo februári 2025 zažila Európa dve veľké reputačné blamáže, ktoré sa týkali jej postavenia vo svete. Jednou z nich bolo vystúpenie viceprezidenta USA na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, kde predniesol zdrvujúcu kritiku EÚ a jej členských štátov, čo doviedlo niektorých účastníkov konferencie až k slzám. Druhou blamážou bolo stretnutie medzi ministrami zahraničia USA a Ruska v saudsko-arabskom Rijáde, pri ktorom išlo o obnovenie vzájomných vzťahov – a to všetko bez účasti členských štátov EÚ. Predstavitelia štátov EÚ na tento vývoj zareagovali so zdesením, nič to však nemení na fakte, že sa ocitli na vedľajšej koľaji medzinárodnej politiky. Daný vývoj pritom nie je vôbec prekvapením a štáty EÚ sa o svoj ústup zo slávy pričinili samy. (noveslovo.eu)
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Premrhaný potenciál na Ukrajine
Strata prestíže na Blízkom Východe
Európa a zvyšok sveta
Európske fikcie a fabulácie
Premrhaný potenciál na Ukrajine
Európska blamáž pri rusko-amerických rokovaniach o Ukrajine je zdrvujúca práve preto, lebo pri otázke budúcnosti Ukrajiny mala EÚ tú najlepšiu východiskovú pozíciu. Ukrajina totiž dlhodobo chcela vstúpiť do EÚ (viac než do NATO), pričom voči jej vstupu by nenamietala ani Moskva, najmä ak by sa to udialo po vzájomnej dohode. EÚ však týmto potenciálom začala mrhať, a to najmä v rokoch 2013 – 14. Vtedy sa pokúsila vnútiť Kyjevu nevýhodnú asociačnú dohodu, ktorá by dramaticky obmedzila jej obchod s Ruskom. A keď dohodu Kyjev odmietol, EÚ podporila revolúciu na Majdane. Tú prišli osobne podporiť vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničnú politiku (Ashton) a nemecký minister zahraničia (Westerwelle). Zlomový moment pre Európu nastal 21. februára 2014, keď lídri Majdanu uzavreli dohodu s prezidentom Janukovyčom o predčasných voľbách a garantovali ju traja ministri zahraničných vecí štátov EÚ. Následne prezident Janukovyč na základe dohody stiahol policajné jednotky z centra Kyjeva, demonštranti však dohodu nedodržali a už 22. februára obsadili vládne budovy a pozbavili Viktora Janukovyča mandátu jednorazovým hlasovaním v parlamente. Pritom porušili čl. 111 ústavy Ukrajiny, ktorý na odvolanie prezidenta požadoval zapojenie súdnej moci a 3/4-väčšinu v parlamente. Keby vtedy traja ministri štátov EÚ trvali na dodržaní dohody, vytvorila by sa možnosť ukončiť revolúciu a presadiť proeurópske zmeny i bez straty Krymu či konfliktu s Ruskom. Predčasné voľby by takmer určite vyhral kandidát Majdanu a pokojné prebratie moci cez predčasné voľby ako riešenie by mohli akceptovať Krym, Donbas aj Rusko. Namiesto toho však prišlo k násilnému presunu moci, pri ktorom sa EÚ dostala do vleku USA, keď o rozdelení najvyšších funkcií na Ukrajine rozhodla Victoria Nuland. Potvrdil to jej uniknutý telefonický rozhovor s veľvyslancom USA v Kyjeve, v ktorom sa preslávila výrokom: „F*ck the EU!“ Žiaľ, predstavitelia štátov EÚ nedokázali reagovať ani na porušenie dohody, ktorú garantovali, ani na urážky zo strany USA, a preto ich dôveryhodnosť nutne poklesla.
K ďalšej strate prestíže EÚ na Ukrajine prispelo konanie európskych politikov počas rokovaní o Minských dohodách, ktoré nasledovali po ozbrojenom konflikte z rokov 2014 a 2015. Na rokovaniach sa zúčastňovali okrem Ukrajiny a Ruska aj Nemecko a Francúzsko, čo obom európskym mocnostiam prinášalo možnosť prispieť k riešeniu konfliktu. Na rokovaniach sa pritom nezúčastňovali USA a najmä Rusko si od oboch európskych štátov sľubovalo snahu o naplnenie dohôd a urovnanie sporov. V roku 2022 však nemecká ex-kancelárka Angela Merkelová potvrdila, že Berlín ani Paríž nemysleli svoju úlohu v rokovaniach vážne a využili ich na to, aby pomohli Američanom vyzbrojiť Ukrajinu do ďalšej konfrontácie s Ruskom.
Ďalší reputačný problém na Východe utrpeli štáty EÚ aj pri výbuchu plynovodu NordStream. Bez ohľadu na to, či za útokom stáli Ukrajinci alebo Američania, ukázalo sa, že Európania „spojencom“ dovolia skutočne čokoľvek, a preto je lepšie dohodnúť sa s USA. Vzhľadom na to si aj v Moskve uvedomili, že štáty EÚ sa v otázke Ukrajiny dostali do úplného vleku Washingtonu a ukrajinskí politici vždy uprednostnia vôľu USA pred vôľou EÚ. Tiež pochopili, že o budúcnosti rusko-ukrajinských vzťahov treba diskutovať s USA a najlepšie bez prítomnosti európskych politikov. Mnohí Európania sa síce vylúčením z rokovaní v Rijáde cítili akiste dotknutí, ale z rokovaní sa vylúčili vlastne sami, a to svojím doterajším prístupom k Ukrajine.
Strata prestíže na Blízkom Východe
Pokles vplyvu Bruselu pri riešení zásadných medzinárodných otázok nie je prekvapením, skôr iba pokračovaním trendu, nastoleného v 21. storočí. EÚ stráca vplyv v rôznych regiónoch sveta, a to nielen kvôli ekonomickému rastu jej potenciálnych konkurentov. Pokles prestíže EÚ cítiť veľmi silno aj v susednom regióne Blízkeho Východu. Na začiatku storočia pritom mali európske štáty v regióne celkom dobrú pozíciu, a to aj vďaka Nemecku a Francúzsku, ktoré dokázali odmietnuť agresiu USA a spol. v Iraku 2003. Žiaľ, obom európskym mocnostiam vtedy „vrazili dýku do chrbta“ malé štáty strednej Európy, vrátane Česka a Slovenska, ktoré posielali otvorené listy na podporu vzťahov s USA. To vyvolalo dojem, že po vstupe nových členov do EÚ v roku 2004 budú šance na samostatnú európsku politiku, odlišnú od USA, veľmi nízke. Je pritom zaujímavé, že tí, ktorí vtedy marili samostatnú európsku politiku v otázke Iraku a pomohli vytvoriť členenie na „starú a novú Európu“, dnes používajú silnú proeurópsku rétoriku, napr. členovia Dzurindovej vlády. Veľkú blízkovýchodnú blamáž zažila EÚ aj v otázke Iránu, a to pri likvidácii jadrovej dohody s Iránom. Štáty EÚ zohrali kľúčovú úlohu pri jej príprave v roku 2015 a okrem členov BR OSN ju podpísalo i Nemecko. Washington sa však po roku 2018 rozhodol od dohody odstúpiť a začal sankcionovať tie európske firmy, ktoré na základe dohody investovali v Iráne. Teherán najprv zareagoval umiernene a poskytol Európanom čas, aby dokázali investície svojich firiem v Iráne udržať. Brusel síce hlásal, že investície ochráni, do konfrontácie s USA si však netrúfol a európske firmy preto Irán nakoniec opustili. Ukázalo sa, že pre európske firmy nie je podstatný európsky, ale americký názor. Úlohu alternatívy voči USA v Iráne i na celom na Blízkom Východe tak dnes prebrala Čína – už nielen ekonomicky, ale aj politicky – napr. pri dohode o normalizácii vzťahov Iránu a Saudskej Arábie.
Veľkú reputačnú ujmu utrpela EÚ aj v otázke Izraela a Palestíny. V minulosti mali štáty EÚ ako Francúzsko v regióne určité postavenie a vplyv a Palestínci ich vnímali odlišne od USA. Po politikovi Jacqueovi Chiracovi v Palestíne dokonca pomenovali aj ulicu. Súčasná Európa sa však i tu dostala do vleku USA a globálny Juh ju vníma ako komplica Izraela, ktorý pri bombardovaní Gazy pomáhal dodávkami zbraní i diplomatickou podporou. Na Nemecko bola pred Medzinárodným súdnym dvorom podaná žaloba za podporu genocíde v Gaze, čo Berlín odmietol, ale mnoho štátov to tak stále tvrdí. Vrcholom absurdity však boli výroky českej ministerky Černochovej, ktorá na protest voči kritike Izraela vo Valnom zhromaždení OSN požadovala dokonca aj vystúpenie z tejto globálnej organizácie. Samozrejme, aj v EÚ existujú štáty s kritickým názorom na konanie Izraela, napr. Španielsko alebo Portugalsko, ich váha je veľmi obmedzená. A dokonca ani Francúzsko nemá v konflikte takú váhu ako v minulosti. Izrael francúzske výhrady vôbec neznepokojujú, naopak, premiér Netanyahu neváhal počas vojny v Gaze ostro zaútočiť na prezidenta Emanuela Macrona za jeho kritiku a väčšina členských štátov EÚ nesolidárne mlčala.
Európa a zvyšok sveta
Okrem bývalého ZSSR a Blízkeho Východu patrí medzi dôležitých susedov EÚ aj Afrika. Tam je úpadok európskeho vplyvu viditeľný rovnako ako vo zvyšku sveta. Úpadok moci pocítilo najmä Francúzsko, ktoré si v strednej Afrike až donedávna udržovalo svoju sféru vplyvu. V posledných rokoch však väčšina krajín Sahelu doterajšie nerovné vzťahy s bývalou koloniálnou mocnosťou odmietla a dokonca vypovedala z krajiny francúzske vojenské jednotky. Pre Paríž tento vývoj predstavuje skutočnú výzvu, pretože stráca pozície aj ekonomicky. Francúzsko i ďalšie štáty EÚ dnes v Afrike nahrádza Čína a čiastočne aj India, pričom istú úlohu pri zmene pomerov zohrala aj vojenská pomoc z Ruska. Nie je pravdepodobné, že by Číne dokázali Európania dlhodobo konkurovať ekonomicky; navyše, krajiny Ázie nie sú zaťažené koloniálnou minulosťou, čo tiež zohráva určitú úlohu. Naopak, bývalá koloniálna veľmoc Francúzsko po strate základní v Saheli už nebude zrejme schopné presadzovať svoje ekonomické záujmy ani vojenskou silou. Ďalším varovaním pre Európu môže byť fakt, ženajvýznamnejšie štáty Afriky ako JAR, Etiópia či Egypt sa už stali plnými členmi BRICS a partnerský štatút tam má aj najľudnatejšia krajina kontinentu Nigéria. Pre africké štáty je na vzťahoch s BRICS zaujímavé, že nejde o organizáciu s jasným hegemónom – aj to umožňuje aspoň trochu rovnocenné postavenie.
Na tomto mieste nie je priestor podrobne popísať vzťahy EÚ a Ázie, avšak aj tu je pokles vplyvu EÚ očividný. Zostrujú sa obchodné konflikty, a to zvlášť medzi EÚ a Čínou. Medzi EÚ a priemyselnými štátmi Ázie tiež prebieha súťaž o energetické zdroje a po „znížení závislosti“ na Rusku začína Európa oslovovať podobných dodávateľov ako Ázia. Jedným z konkurentov Európy sa stáva aj India, pre ktorú je EÚ síce dôležitým obchodným partnerom, ale vplyv Bruselu klesá aj tam. Európski politici sa dlho pokúšali presvedčiť Indov, aby sa pridali k sankciám voči Rusku, tí však v tejto otázke tvrdo sledovali vlastné záujmy, a to spôsobom, ktorí sa európskym politikom nepáčil. Európa stráca vplyv aj v oblasti ideológie. Hoci v minulosti bola pre mnohých Ázijcov vzorovým priestorom slobody a ľudských práv, tí dnes len s úžasom sledujú, ako EÚ ustupuje od hodnôt, ktorými chcela ovplyvňovať zvyšok sveta. V poslednom desaťročí ázijskí novinári kritizovali obmedzovanie slobody prejavu v EÚ, a dokonca aj najznámejší čínsky disident Ai Weiwei opustil Nemecko kvôli tamojšej netolerancii k odlišným postojom. Pokiaľ ide o vzťahy medzi Európou a Latinskou Amerikou, tu existujú známe historické väzby, perspektívne sa však tamojšie štáty orientujú buď na Čínu alebo na USA, pričom EÚ vnímajú mnohí ako junior partnera Washingtonu. Nedávno sa síce podarilo uzavrieť obchodnú dohodu medzi EÚ a Mercosurom, jej budúcnosť je však stále neistá, pretože najmä európski poľnohospodári ju vnímajú temer ako existenčné riziko.
Európske fikcie a fabulácie
Základným európskym problémom našich čias je pocit určitej morálnej nadradenosti a sebapreceňovania. To miestnych politikov zvádza k vytváraniu vlastných fikcií o svete. Typickým prejavom tohto trendu je ich predstava o práve určovať, kto je legitímnym predstaviteľom iného štátu. To sa udialo napr. v prípade Venezuely. Nie je to tak dávno, čo sa Európsky parlament v roku 2019 rozhodol uznať za prezidenta Venezuely Juana Guaidóa, hoci ten v krajine nevládol. Neskôr k danému uznaniu pristúpil aj minister Ivan Korčok. Juan Guaidó je dnes už síce passé, ale aj v roku 2024 sa vo Venezuele uskutočnili prezidentské voľby, v ktorých opäť zvíťazil Nicolas Maduro. Voľby mali mnoho nedostatkov a neprekvapuje, že opozícia sa s ich výsledkom nezmierila. Za prezidenta vyhlásila svojho kandidáta Edmunda Gonzálesa a toho neskôr uznal aj Európsky parlament (EP). Venezuelská opozícia sa pokúsila vynútiť si jeho inauguráciu povolebnými demonštráciami a stretmi s políciou, nič však nedosiahla, naopak, štátne orgány začali vyšetrovať opozičných predstaviteľov. Kvôli tomu sa kandidát opozície uchýlil na španielsku ambasádu, odkiaľ sa pokúsil o rokovanie s venezuelskou vládou. Dohodu sprostredkoval španielsky veľvyslanec a v jeho prítomnosti, ako aj prítomnosti oficiálnych predstaviteľov Venezuely, podpísal Edmindo Gonzáles list s uznaním Madurovho víťazstva. Za to mu vláda umožnila opustiť krajinu. Po príchode do Španielska však vyhlásil, že k podpisu dokumentu bol donútený a dohoda je preto neplatná. V reakcii na Gonzálesovo tvrdenie ale venezuelskí predstavitelia zverejnili fotografie z podpisu dokumentu na ambasáde, pri ktorej bol prítomný aj španielsky veľvyslanec. Tvrdenie o „donútení“ ako nedostatku právnych náležitostí dohody sa jeho účasťou spochybnilo, ale čo je najhoršie, podobne ako v roku 2014 na Ukrajine, aj tu sa dohoda sprostredkovaná s európskym diplomatom veľmi rýchlo prestala rešpektovať…
O niečo podobné ako pri Venezuele sa EP pokúsil aj vo vzťahu ku Gruzínsku. Tam bol za prezidenta v decembri 2024 zvolený bývalý futbalista Michail Kavelašvili. Otázke Gruzínska a rezolúciám EÚ som sa venoval v samostatnom článku, avšak EP vo svojej tvorbe povýšeneckých rezolúcií pokračuje aj v mesiaci február 2025. V rezolúcii 2025/2522/RSP uviedol, že „…uznáva Salome Zurabišvili za legitímnu prezidentku Gruzínska a zástupkyňu gruzínskeho ľudu; …vyzýva predsedu Európskej rady, aby pozval prezidentku Zurabišvili, aby zastupovala Gruzínsko na nadchádzajúcom zasadnutí Európskej rady…“ EP v rezolúcii tiež vyzval na bojkot gruzínskych štátnych orgánov: „…vyzýva EÚ a jej členské štáty… aby neuznali legitimitu parlamentu… vyzýva preto medzinárodné spoločenstvo, aby sa pripojilo k bojkotu samozvaných gruzínskych orgánov…“ Samozrejme, v texte boli aj ďalšie výzvy, ktoré by sa dali považovať za zásah do súdnej moci, napr. výzva na prepustenie bývalého prezidenta Michaila Saakašviliho. Niet pochýb, že takýto prístup veľmi diskredituje EÚ v očiach gruzínskej verejnosti, ktorá by si želala čo najbližšie vzťahy s EÚ, ale to, aby Brusel určoval, kto bude prezidentom v krajine, to by bolo neznesiteľné aj pre menej hrdý národ než sú Gruzínci.
Keby sme chceli doviesť túto politiku uznávania fiktívnych prezidentov do dôsledku, mohli by sme si s trochou irónie predstaviť aj spôsob, akým by EÚ ukončila vojnu na Ukrajine. Stačí prestať uznávať Vladimíra Putina ako ruského prezidenta a mier by sa dal uzavrieť s niekým, kto podpíše to, čo bude Brusel chcieť. Stačilo by napr. vyhlásiť, že ruské prezidentské voľby v roku 2024 boli neplatné, keďže ani opozičný kandidát Vladislav Davankov nebol dosť proeurópsky a vo voľbách 2018 zasa zvíťazila kandidátka Xénia Sobčak, ktorá Rusko v roku 2022 opustila. Samozrejme, väčšina Rusov by s tým nesúhlasila, ale EP by mohol Xéniu Sobčak uznať za prezidentku a zavolať ju do Bruselu na rokovanie s Volodymirom Zelenským. Ona by následne podpísala mierovú zmluvu, ktorá by uspokojila tak Brusel, ako aj Kyjev. Dokonca by mohla prisľúbiť platenie reparácií a privatizáciu nerastného bohatstva v RF. A za túto peknú fikciu by EP mohol byť navrhnutý aj na Nobelovu cenu mieru. Skutočne pekná fikcia a nie príliš odlišná od toho, ako rieši EP krízu v Gruzínsku a vo Venezuele. Ale určite si neželám, aby ju politici v Bruseli zobrali vážne…
Naopak, predstavitelia EÚ a členských štátov by sa mali pokúsiť o návrat do reality a uvedomiť si, že v súčasnosti už nefunguje to, čo platilo na konci 20. storočia. Hoci je samotná EÚ ešte stále lákadlom, jej príťažlivosť kvôli vnútorným problémom únie klesá. Tiež snaha mentorovať partnerov o ich vnútornej politike zaberá menej, pretože tí s európskym poučovaním nemali vždy dobré skúsenosti. Mnohí z nich sú si tiež vedomí, akým málo demokratickým spôsobom sa vládne v EÚ, a preto bruselskú kritiku vnímajú skôr ako mazanú taktiku získať neformálny vplyv na riadenie ich krajiny. Poučením z toho, čo sa stalo a čo narastá od nástupu Donalda Trumpa v USA, by teda mal byť návrat späť od ideologických fabulácií k politickému realizmu. Treba rokovať práve s tými politikmi, ktorí v danej krajine držia reálnu moc, hoci iných by sme možno videli oveľa radšej. A rokovanie znamená aj dosahovanie kompromisov s tými, ktorých politika vyvoláva nesúhlas. Medzinárodnú politiku by EÚ nemala vnímať ako čierno-bielu rozprávku o dobre a zle, kde sú „peklom“ vždy tí druhí. Už táto zmena prístupu by znamenala pre budúcnosť EÚ veľmi veľa.